Napíš si na výplatu, koľko chceš, spomína na AC Miláno Pirlo

Architekt, profesor, Mozart. Už podľa prezývok možno vytušiť, akým typom futbalového stredopoliara je Andrea Pirlo.

Onedlho tridsaťpäťročný Talian pomaly speje ku koncu aktívnej kariéry, ktorá mu priniesla titul majstra sveta, štyri ligové prvenstvá, dva triumfy v Lige majstrov, skvelé zážitky, ale aj veľké sklamania.

Všetko teraz zhŕňa v biografii s názvom "Myslím, teda hrám". Citácie prináša český server idnes.cz.

"Keď anglický kouč Roy Hodgson v roku 1999 trénoval Inter Miláno, nedokázal správne vysloviť moje meno. Hovoril mi Pirla, čo v milánskom dialekte znamená „debil“. Asi spoznal moju pravú povahu lepšie ako všetci ostatní tréneri."

Istanbulský syndróm

Vo finále Ligy majstrov 2005 viedol s AC Miláno nad Liverpoolom po prvom polčase 3:0. Anglický tím však po prestávke počas šiestich minút vyrovnal a nakoniec vyhral na penalty. Pirlo svoj pokutový kop nedal.

"Myslel som, že s futbalom seknem. Po Istanbule už nič nedávalo zmysel. Toto finále ma proste zadusilo. Väčšina ľudí si myslí, že dôvodom, prečo sme ten rozstrel prehrali, bol gólman Dudek. Ten blbec, čo tancoval na bránkovej čiare a potom nám sypal soľ do rán, keď chytal naše strely. Lenže oveľa viac bolí, keď si uvedomíte, že si za to môžete sami."

"Keď to mučenie skončilo, sadli sme si v kabíne ako banda hlupákov. Nemohli sme hovoriť ani sa hýbať. Psychicky nás to zničilo. Napáchaná škoda bola evidentná okamžite, ale časom to bolo ešte horšie. Nespavosť, zlosť, depresia, pocit prázdnoty... Objavili sme novú chorobu: Istanbulský syndróm."

"Už som sa necítil byť futbalistom, a čo bolo horšie, necítil som sa byť mužom. Futbal sa pre mňa stal tou najmenej dôležitou vecou, pretože bol pre mňa najdôležitejší. Veľmi bolestivé protirečenie. Ani som sa na seba nemohol pozrieť do zrkadla. Pripadalo mi, že jediné, čo môžem urobiť, je skončiť. Aký by to bol hanebný koniec kariéry!"

Odchod do Realu: Nikam nejdeš

"V lete 2006, po tom, čo sme sa stali majstrami sveta, ma ľudia v uliciach Milána potľapkávali po chrbte. Nemali tušenie, že už patrím Realu Madrid. Čakala na mňa zmluva na päť rokov s platom ako z inej planéty. Už som si predstavoval sám seba v tom nádhernom bielom drese."

„Ale ešte musíme získať súhlas Gallianiho (viceprezidenta AC Miláno),“ povedal mi agent. „Andrea, priateľu, nikam nejdeš,“ povedal Galliani a vytasil kontrakt. „Toto podpíšeš. Je to na päť rokov. Kolónku, do ktorej sa píše plat, som nechal prázdnu. Napíš tam, čo chceš.“

„Agent si to vzal domov a niekoľko dní sa neozýval, zatiaľ čo ja už som premýšľal a sníval v španielčine. Potom mi zavolal: 'Upíš sa Milánu. ' 'Nie, ' odpovedal som. 'Áno. ' 'Tak dobre, fajn. ' Potom musíte nahovoriť médiám veľa blbostí, skrývať sa za klišé a polopravdy. 'Som v Miláne šťastný, ' tvrdil som . Ku**a ! V ďalšej sezóne sme ale vyhrali Ligu majstrov. Mohlo byť horšie."

Pre Chelsea bol príliš drahý

"Písal sa august 2009 a ja som sa dohodol na prestupe s Chelsea, ktorej sa práve ujal tréner Carlo Ancelotti, ktorý bol pre mňa druhým otcom a učiteľom, prežil som pod jeho vedením najlepšie roky. Kvôli nemu som chcel ísť do Londýna, lenže sa do toho vložil Berlusconi (majiteľ AC Miláno)."

„Počuj, Andrea, toto nám nemôžeš urobiť, si symbolom tohto klubu. Navyše už sme pustili Kaká, nemôžeme prísť aj o teba,“ povedal. Ancelotti ma chcel za každú cenu, lenže suma požadovaná AC bola až príliš vysoká. K tomu chcel obrancu Ivanoviča, čo Chelsea absolútne odmietala.

„Pán prezident, páči sa mi, ako o mne hovoríte, ale zmluva tu mi vyprší za rok a Chelsea ponúka štyri roky. A päť miliónov eur ročne, ale bola to hlavne dĺžka kontraktu, čo ma presvedčilo.“ „A v čom je problém ?“ odvetil Berlusconi. „Ber to ako hotovú vec!“ Vonku hneď hlásil novinárom: „Andrea Pirlo nie je na predaj, zostane tu do konca kariéry.“

Skončilo to tak, že som po dvoch rokoch prestúpil do Juventusu. To je skrátka celý Berlusconi: teatrálny a vždy presne vie, čo chce."

Do Barcelony by sa plazil aj po štyroch

"PlayStation je najlepším vynálezom všetkých čias. Od tej doby, čo existuje, na ňom hrám za Barcelonu. No a v lete 2010, keď sme na Nou Campe hrali prípravný turnaj, si ma k sebe do kancelárie pozval Pep Guardiola, vtedajší tréner Barcelony, ktorého som toľko obdivoval."

„Potrebujeme ťa, Andrea,“ povedal mi. „Už teraz sme veľmi silní, ale ty by si mohol byť čerešničkou na torte. Hľadáme alternatívu k Xavimu, Iniestovi a Busquetsovi a vybrali sme teba. Spĺňaš všetky atribúty, aby si mohol byť hráčom Barcelony, jeden z nich obzvlášť - si prvotriedny futbalista.“

"Pol hodiny som len sedel a počúval. Bol som skôr omráčený než nadšený, avšak pozitívne. Chceme ťa kúpiť hneď. Miláno síce hovorí nie, ale my sa nevzdáme, sme Barcelona. Sme zvyknutí počuť všeličo, ale potom je to vždy inak. Skús to tiež trochu popohnať,“ pokračoval Guardiola.

Ja som do tej chvíle o ničom nevedel. Zrazu som si uvedomil, že si mám vymeniť dvere so Zlatanom Ibrahimovičom, ktorý mal ísť do AC. Rovnako ako v prípade Realu Madrid (popravde ešte viac) by som sa do Barcelony pokojne plazil aj po štyroch. Miláno sa však nevzdalo, ako zvyčajne."

"Budem mať tridsaťpäť, prenechám svoje miesto niekomu inému. Byť súčasťou národného tímu je dobrý pocit, mnohokrát lepší ako sex: trvá to dlhšie a keď sa to nepodarí, nemusí to byť nutne vaša chyba. Zoberte si Antonia Cassana (útočníka Parmy). Tvrdí, že sa vyspal so sedemsto ženami, ale za Taliansko si už nezahrá. Môže byť naozaj šťastný? Ja by som nebol."