Slovenský hokejista MAREK BARTÁNUS strávil na slovenských klziskách viac než dve dekády a kariéru ukončil ako jeden z najúspešnejších hráčov extraligovej histórie.
Vyhral sedem majstrovských titulov so Slovanom Bratislava, Košicami a Banskou Bystricou, poslednú sezónu odohral v Michalovciach a zahral si aj na majstrovstvách sveta.
V spomienkach sa vracia aj k otcovi, draftu do NHL, titulom, poslednej siréne kariéry a plánom zostať pri hokeji ako tréner.
Ako si spomínate na prvé hokejové začiatky a aký vplyv mal na vaše formovanie otec, ktorý je dvojnásobný hokejový majster?
Keď som bol malý, presťahovali sme sa z Liptovského Mikuláša do Košíc, kde otec podpísal zmluvu a hral za HC Košice. Som rodák z Liptovského Mikuláša, mám tam celú rodinu, ale hokejovo som vyrastal v Košiciach a prakticky celý život som strávil tam.
Môj život sa prirodzene začal spájať so štadiónom. Bol som tam veľmi rád. Nebolo to len preto, že otec hrával hokej.
Páčilo sa mi tam úplne všetko – rolbári, rolba, ľad. Štadión som si veľmi obľúbil a rád som tam trávil čas. Neskôr som tomu zostal verný a štadión sa stal veľkou časťou môjho života.
Aký bol váš otec?
V prvých rokoch hrával federálnu ligu, takže bol veľmi často preč. Neskôr začal trénovať, čiže bol znovu často mimo domu. Čo sa týka výchovy, bol som chlapec a bol som čert. Nenazval by som to tvrdou výchovou, ale keď som si to zaslúžil, vedel pritvrdiť.
Vždy mi vedel poradiť, čo sa týkalo hokeja. Bolo to tak počas celej mojej kariéry. Keď som mal ťažšie obdobie, vždy sa mi snažil pomôcť radou. Druhá vec je, že keď som bol malý, veľmi som si poradiť dať nechcel.
To som pochopil až neskôr, keď som bol starší. Myslím si, že je to prirodzené.
Juniorku ste absolvovali v Košiciach. Aký bol prechod k mužom? Bolo ťažké adaptovať sa na tvrdý mužský hokej?
Preskočil som to pomerne rýchlo. Už ako siedmak som hrával za deviatakov. Moja stavba tela mi umožnila hrať so staršími. Aj keď som hrával o dva roky vyššie, nebolo na mne vidieť, že som mladší – ani vzrastom, ani pohybovo. V tomto som mal veľké šťastie.
Rok som strávil v doraste, približne dva roky v juniorke, ale už v druhom roku v juniorke som hrával za mužov. V sedemnástich som prišiel do áčka.
Bolo to v roku 2005, keď bol lockout v NHL a všetky slovenské hviezdy, ktoré hrávali v zámorí, sa vrátili do slovenskej extraligy. Pre mňa to bola obrovská škola. A v tom istom roku som bol aj draftovaný.
Ako si spomínate na svoj prvý zápas v extralige? Hrali ste po boku Ladislava Nagya či Martina Štrbáka.
Áno. Laco Nagy, Jirko Bicek, Martin Štrbák – to boli chalani, ktorí sa vrátili. Bol tam aj Tomáš Slovák, ktorý vtedy hrával na farme Colorada v Hershey Bears. Mal som šťastie, že som s nimi mohol byť v jednom tíme. Bola to veľká škola.
Vidieť Laca v jeho najlepšom období a takisto Jirka bolo úžasné. Som veľmi rád, že som takú možnosť dostal. A to ešte nehovorím o tom, že prvá päťka za Trenčín bola Demitra, Hossa, Gáborík. Alebo za Slovan – všetci tam vtedy hrali, bolo to niečo neskutočné.
Aké bolo nastúpiť proti Demitrovi či Hossovi?
Na ten zápas si pamätám veľmi dobre. Vyhrali sme v Košiciach 2:1 a ja som dal gól na 2:1, čiže víťazný gól. Potom mi týždeň nevedeli dať ruky dole, keď som chodil po Košiciach, ako sa hovorí. Stále som ich mal hore. Sú to krásne spomienky, ktoré mi zostanú navždy a rád sa k nim vraciam.
Samozrejme, rešpekt tam bol. Ale keď som vstúpil na ľad, robil som to, čo som vedel a čo som cítil. Myslím si, že ako mladý hráč som bol dosť drzý, ale rešpekt pred takými hráčmi som mal.
Možno aj to vám pomohlo k draftu. V štvrtom kole si vás vybrala Tampa Bay. Ako to vyzeralo? Pamätáte si ešte pocity z dňa draftu?
Pamätám si to veľmi dobre. Bol som v kontakte s agentom pred draftom aj počas neho. Povedali mi, že by som mohol ísť niekde okolo druhého alebo tretieho kola. To nevyšlo.
Vtedy som bol trochu sklamaný. Keď máte sedemnásť rokov a všetci vám hovoria, že pôjdete v druhom alebo treťom kole, a zrazu tam svoje meno nevidíte, je tam sklamanie.
Pamätám si, že som zavrel počítač, vypol ho a už som to ani nechcel pozerať. Hneď ako som ho vypol, volali mi, že som prvý hráč draftovaný vo štvrtom kole.
Sklamanie okamžite nahradila obrovská eufória. A keď som sa dozvedel, že idem do Tampy, vedel som, že je to na Floride, že je tam teplo, takže som sa veľmi tešil.
Nasledujúce dve sezóny ste však nestrávili v teple, ale v kanadskej juniorke.
Úprimne, veľmi sa mi tam nechcelo ísť. Mal som prisľúbené miesto u mužov v Košiciach a vnímal som to trochu ako krok späť. Už som mal možnosť hrať za mužov a zrazu som sa mal vrátiť do juniorky.
Tampa však na mňa veľmi tlačila. Vtedy pre skautov nebola taká možnosť, aby ma mohli sledovať každý zápas na Slovensku. V Kanade by ma mohli sledovať pravidelne.
Dosť na mňa tlačili a napokon som súhlasil, pretože niekde v budúcnosti som sa tam v hlave videl. Poslúchol som ich.
Aké to bolo v Kanade? Ako ste si zvykali na zámorský hokej a užšie klzisko?
Nevedel som výborne po anglicky. Na začiatku tam bol so mnou Andrej Sekera, ktorý mi veľmi pomohol. Bývali sme spolu a angličtina sa na mňa postupne nalepila.
Bolo to pre mňa niečo nové. Mal som osemnásť rokov, bol som prvýkrát sám, ďaleko od rodičov, asi osemtisíc kilometrov. Nebolo to vôbec ľahké. Bol som veľký typologický hráč a oni odo mňa niečo vyžadovali.
Dnes, keď mám takmer štyridsať, viem povedať, že som mal tvrdú hlavu. Chcel som si robiť veci po svojom a nedal som sa vtedy veľmi ohnúť. Bol som dosť divoký. Ale bola to veľká škola. Preto som sa aj po dvoch rokoch vrátil do Európy.
Bola vaša nepoddajnosť jedným z dôvodov, prečo ste nepodpísali nováčikovský kontrakt?
Áno, určite. Nechcem povedať, že to bola až hlúposť, ale bol som mladý a veľa vecí som nevidel tak, ako ich vidím teraz.
S odstupom času človek vie povedať, že niektoré veci mohol spraviť inak. Bol som tvrdohlavý a napokon sa mi mojou vinou nepodarilo presadiť sa tam. Myslím si, že to tak je.
Odišli ste späť do Košíc. Aký bol návrat?
Keďže som bol odchovanec Košíc a videl som, že som v zámorí dieru do sveta neurobil, zvolil som cestu späť domov do klubu, kde som vyrástol.
Podpísal som zmluvu a opäť som mal možnosť hrať mužský hokej. Nebral som to ako krok späť. Bol som rád, že môžem hrať medzi mužmi a začal som sa predierať extraligou.
V prvej sezóne po návrate do Košíc ste strelili iba tri góly v 48 zápasoch. Čakali ste od seba viac?
Ani nie. Jednoducho ste dvadsaťročný chlapec, ktorý príde domov, dostane miesto vo štvrtej päťke a hrá päť až šesť minút za zápas. Nehráte presilovky, nehráte oslabenia. Nie je to vôbec jednoduché. Ice time nebol veľký.
Robil som ostatné veci len preto, aby som hral – blokoval som strely, dohrával súboje. Ale pokiaľ nemáte veľký čas na ľade, nebudete ani produktívny. Tak to je.
Hosťovanie v Trebišove ste teda nebrali tragicky, hoci ste išli do nižšej súťaže?
Vôbec nie. Išiel som tam preto, aby som mal možnosť hrať. Nebol som spokojný s časom stráveným na ľade a vedel som, že to mojej kariére ubližuje. Súhlasil som s tým, že pôjdem do prvej ligy len preto, aby som hral. Tam sa mi bodovo darilo, pretože som mal prvú päťku a presilovku. Bol som s tým spokojný.
Určite vám to pomohlo, pretože v sezóne 2009/10 ste sa stali najlepším strelcom extraligy za Liptovský Mikuláš. Čo vás potom nakoplo?
V Košiciach to stále bolo o štvrtej päťke a nedarilo sa mi presadiť tak, aby som dostal väčší ice time. Košice boli v tom čase mužstvo, ktoré si vedelo kúpiť hotových hráčov. Bol tam U. S. Steel, mali veľký rozpočet a veľmi sa vtedy nepozeralo na výchovu vlastných hráčov.
Potom som išiel na hosťovanie do Popradu. Po sezóne, keď som mal ešte platnú zmluvu, mi ju Košice rozviazali, takže som už nemal čo riešiť.
Prišla ponuka z Mikuláša. Bolo to aj o tom, či sa presadím alebo nie. Chvalabohu, tá sezóna bola moja odrazová. Od toho momentu som sa dostal späť na vlnu, na akej som bol predtým, keď som šiel do Kanady.
Vyskúšali ste aj českú extraligu. Ako ju hodnotíte?
Odchádzal som z Liptovského Mikuláša, mal som 22 rokov. Na ceste sme mali s manželkou naše prvé dieťa, takže to vôbec nebola sranda. Prišiel som do Sparty, čo je veľký klub.
Boli tam hráči ako Dávid Výborný, Ján Hlaváč, Jaroslav Hlinka. To sú hráči, ktorí boli v NHL a vracali sa domov, mali svoje roky. Opäť to bola veľká škola pre mňa.
Ako ste vnímali rozdiel medzi slovenskou a českou extraligou?
Najväčší rozdiel bol v tom, že v českej extralige sa systém dodržiaval takmer v každom mužstve. Príprava, či už fyzická, alebo systémová, bola naozaj na vysokej úrovni. Bolo veľmi ťažké sa tam presadiť.
Všetci výborne korčuľovali, boli silní a veľmi dobre bránili. Myslím si, že aj dnes je to tak, že pokiaľ hráč nehrá presilové hry alebo nemá dostatočný ice time, je veľmi ťažké sa presadiť. Platí to aj pre Slovákov, ktorí tam prídu.
Váš prvý titul so Slovanom, paradoxne proti materským Košiciam. V siedmom zápase v predĺžení sa presadil mladý Libor Hudáček. Bola to pre vás špecifická séria?
Veľmi. V tom čase som bol v Karlových Varoch, nehrával som tam a snažil som sa s agentom dostať späť domov, aby som opäť hrával. Cítil som, že v Česku stagnujem a nešlo to tak, ako som chcel.
Hľadal som nový angažmán a nakoniec som sa dohodol so Slovanom. Tá finálová séria bola pre mňa veľmi špecifická.
Pamätám si hlavne prvý zápas, bolo to veľmi ťažké. Bolo to prvýkrát, čo som hral proti Košiciam v play-off, a hneď to bolo finále. Bolo to pre mňa náročné. Ale akonáhle som vstúpil na ľad, robil som len to, čo ma bavilo. Hral som hokej a nejako som to nevnímal.
Veľmi som sa tešil z titulu. Rozhodujúci siedmy zápas sa hral v Košiciach, nebolo to ľahké. Bola tam výborná atmosféra, plný štadión. Bolo to niečo super.
Následne ste sa vrátili do Košíc a prišli ďalšie dva tituly v rokoch 2014 a 2015. Začali ste si vtedy uvedomovať, že sa z vás stáva líder kabíny?
Vedenie mi vtedy po tých dvoch tituloch pridelilo kapitánske céčko. Stále som bol mladý hráč, ale už ma začali vnímať ako lídra. Bol som na to veľmi hrdý. Tá rola lídra mi postupne prischla a myslím si, že som si ju držal až do konca kariéry.
Potom prišli ďalšie tituly v rokoch 2018 a 2019 v Banskej Bystrici. Ako si na ne spomínate?
Každý titul je hlavne o mužstve. O tom, aká je kvalita tímu, aká je šírka kádra a ako to mužstvo funguje. Mal som šťastie, že som bol v takých tímoch. Aj keď sa o tom pred sezónou nehovorilo, bolo to cítiť od prvého prípravného zápasu.
Partia sa budovala celý rok a play-off bolo úžasné. V každom mužstve to bolo podobné. Je to o partii, kvalite a šírke kádra. To sú tri veci, ktoré musíte mať, ak chcete titul.
Dá sa povedať, že som mal vždy šťastie na takýto tím.
Ste známy ako silový útočník. Ako ťažké bolo s pribúdajúcim vekom udržať rýchlosť v modernom hokeji?
Je to vždy o letnej príprave. V auguste veľa korčuľujete a sezóna sa potom nejako vyvíja. Starší hráči na začiatku sezóny nie sú úplne najrýchlejší, ale postupne sa cez zápasy dostanú do formy. Ku koncu sezóny sa vyrovnajú mladším minimálne v bojovnosti.
Sú tam aj iné veci, ktoré sú pre staršieho hráča dôležité. Napríklad schopnosť spomaliť hru. U mňa to bolo tak, že keď prišlo play-off, dokázal som zo seba dostať maximum. Aj keď som v základnej časti nebol extra produktívny, v play-off tie body prichádzali.
Vždy som veril, že keď hráte poctivý hokej, zápas vám to vráti. V play-off je to o tom, že aj hráči, ktorí nedávajú veľa gólov počas sezóny, môžu byť hrdinami. To je na tom krásne.
VIDEO: Bartánus a jeho gól vo finále (2023)
Po šiestom titule ste vyrovnali Richarda Kapuša a Mateja Češíka. Bol to pre vás silný motivačný moment?
Určite áno. Od toho momentu som mal v hlave, že by som chcel ešte jeden titul, aby som ich preskočil a bol tam sám. Bol to obrovský motivátor, ktorý ma hnal dopredu v príprave aj počas sezón. Veľmi som po ďalšom titule túžil.
Nakoniec ten vytúžený titul prišiel v drese Košíc, ale posledný zápas ste sledovali len z tribúny. Aké to pre vás bolo?
Bolo to veľmi ťažké. Ten titul bol pre mňa psychicky náročný. Človek chce byť na ľade pri takom momente. Mne sa to nepodarilo, ale beriem to športovo. Bolo to rozhodnutie trénera.
Dal som v play-off všetko v zápasoch, ktoré som odohral. Myslím si, že mi nikto nemôže nič vyčítať. Som veľmi rád, že sa mi to podarilo. Postupom času to sklamanie, že som nebol na ľade, opadlo a uvedomil som si, že som to dokázal.
Asi po týždni som si uvedomil, že mi to už nikto nevezme.
Kapitán Michal Chovan vám potom odovzdal trofej ako prvému. Čo to pre vás znamenalo?
Bolo to krásne gesto. Ukázalo to, aká bola partia. Chlapci medzi sebou vedeli súcítiť. Možno si Mišo povedal, že aj keď som nebol na ľade, zaslúžim si to. Veľmi si to vážim.
Máte sedem titulov. Ktorý z nich bol najvzácnejší?
Všetky. Nikdy som si nevyberal. V každom titule vidím skvelú partiu, veľa príbehov a skvelých ľudí. Keby som vybral jeden, ukrivdil by som ostatným. Bez spoluhráčov, trénerov a všetkých ľudí okolo by som to nedokázal. Vážim si všetky tituly rovnako.
VIDEO: Marek Bartánus po zisku tretieho titulu s HC Košice
Poslednú sezónu ste odohrali v drese Michaloviec. Prečo ste sa rozhodli ešte jednu sezónu potiahnuť a prečo práve Michalovce?
Už počas play-off s Košicami ma kontaktovali z Michaloviec. Vtedajší tréner Juraj Faith mi volal a následne som to riešil aj s manažérom Peťom Tirpákom.
Viac-menej kvôli Ďurimu (pozn. red. Faithovi). On ma presvedčil, aby som si ešte išiel urobiť chuť a aby som skončil tak, ako mám. Aj kvôli tomu som sa rozhodol ešte rok potiahnuť.
Som veľmi rád, že sme mali v Michalovciach dobrú sezónu. Opäť sa nám podarilo dať dokopy partiu. Klobúk dole pred Jurajom Faithom, Peťom Tirpákom a všetkými ľuďmi v Michalovciach, ako to poskladali.
Situácia tam pred sezónou nebola jednoduchá. Tím sa skladal veľmi neskoro, keď už mali ostatné mužstvá takmer uzavreté súpisky.
Mali ste tam kapitánsku pásku. Čo to pre vás znamenalo?
To bol jeden z dôvodov, prečo ma Michalovce chceli. Aby som spravil kabínu a bol líder. Tú úlohu som prijal, keďže som ju robil už posledné roky. Myslím si, že sme dokázali vytvoriť skvelú partiu. Ukázalo sa to aj v ťažkých momentoch.
Koniec-koncov, aj Nitru sme dokázali potrápiť na sedem zápasov. Sezóna bola turbulentná, ale práve vďaka tej partii sme mali pekný záver.
Zaujímavosťou je, že aj váš otec pôsobil počas kariéry v Michalovciach. Vnímali ste toto symbolické prepojenie?
Áno, bol tam na vojne, takže som to vedel. Aj niektorí starší fanúšikovia mi to pripomínali. Ale ja som to vedel už skôr, otec mi to hovoril.
Kedy ste sa definitívne rozhodli, že to bude posledná sezóna?
S myšlienkou na koniec som začal koketovať paradoxne už počas play-off v Košiciach, keď sme vyhrali siedmy titul. Aj kvôli zraneniam, operáciám a všetkému, čo sa nazbieralo, som cítil, že by som mal začať myslieť na koniec.
Nakoniec som sa dohodol ešte na jeden rok, ale po novom roku, niekedy po Vianociach, sme sa s rodinou dohodli, že to bude posledná sezóna.
Už som cítil, že mladí sú rýchlejší a obratnejší. Vždy som sa vedel pozrieť do zrkadla a cítil som, že nechcem niekomu držať miesto.
Radšej som sa chcel posunúť dozadu a začať odovzdávať skúsenosti. Budem rád, ak to mladší hráči prijmú.
Posledný zápas ste odohrali v Nitre. Bol to siedmy zápas série. Aké myšlienky vám bežali hlavou po zápase?
Nebudem klamať, mal som slzy v očiach už keď zaznela posledná siréna. Vedel som, že je to moja posledná siréna v kariére. Bol som smutný. Mal som kamarátov na štadióne, pripravili mi plagát, čo ma veľmi potešilo.
V kabíne som sa rozlúčil s chlapcami, poďakoval som im za sezónu a poprial im všetko dobré. Cestu domov autobusom si už pamätám len matne.
Kariéru ste ukončili s 930 zápasmi v extralige. Aký bol váš recept na dlhovekosť?
Celkovo ich bolo okolo 1100. Zranenia sú veľký faktor. Mal som ich viacero, aj dlhodobé – napríklad plastiku predného krížneho väzu, čo znamená šesť až sedem mesiacov pauzy, alebo operáciu ramena.
Prešiel som si tým, ale vždy je to o hlave. Prvé dni je človek smutný, rozmýšľa, prečo, ale potom sa treba naladiť pozitívne, aby ste pomohli telu. Mne sa to vždy darilo. Mal som šťastie, že telo reagovalo dobre a hojil som sa rýchlo, čo niekedy prekvapilo aj doktorov.
Dôležité sú aj elán a chuť. Tie som mal počas celej kariéry. Ale posledný rok som cítil, že emócia už nie je taká ako predtým, hlavne v základnej časti. To bol tiež signál, že sa blíži koniec.
Ako sa podľa vás zmenila slovenská extraliga počas vašej kariéry?
Keď som začínal, bolo to veľmi tvrdé. Trénovalo sa extrémne veľa, niekedy až nezmyselne. Pamätám si troj- až štvorhodinové tréningy v lete. Aj preto si myslím, že niektorí hráči zo staršej generácie skončili skôr.
Dnes je to iné. Tréningy sú efektívnejšie, všetko ide dopredu. Kluby však nemajú také finančné možnosti ako v Česku, kde majú plat dvanásť mesiacov, takže hráči sa často pripravujú sami.
Zažil som veľmi dobre pripravených hráčov, ale aj takých, ktorí neboli. Dnes si to už kluby vedia ošetriť v zmluvách. Hokej sa zrýchlil. Individuality dokážu rozhodovať zápasy. Systémy sa dodržiavajú viac. Všetko ide dopredu.
Ktorý tréner vás najviac ovplyvnil?
Najviac ma ovplyvnil môj otec. Bol môj vzor, vždy mi vedel poradiť, aj čo sa týka správania ako hokejistu. Zažil som veľa výborných trénerov, ale nechcem menovať jedného, aby som niekoho neurazil. Každý mi niečo dal a som im za to vďačný.
Chceli by ste zostať pri hokeji ako tréner?
Áno. Posledné roky som si robil trénerské licencie. Veľmi rád by som ostal pri hokeji ako tréner, začať by som chcel ako asistent. Ideálne pri mužoch. Je to všetko otvorené.
Neviem si predstaviť život bez zimného štadióna. Stále mám chuť pracovať s hráčmi a odovzdávať skúsenosti, ako som to robil posledné roky pri mladších chlapcoch.
Máte už konkrétne ponuky?
Niečo je v štádiu riešenia, ale zatiaľ nemám nič podpísané.
Máte 39 štartov v reprezentácii. Ako na tieto zápasy spomínate?
Veľmi rád. Pamätám si hlavne prvý zápas na novootvorenom štadióne Ondreja Nepelu. Vtedy bol otvorený iba dolný prstenec a kapacita bola okolo dvetisíc divákov. Hral som v tretej päťke s Jožkom Stümpelom a Rišom Zedníkom.
Nikdy na to nezabudnem. Mal som 23 rokov a bol to pre mňa neuveriteľný zážitok. Byť v jednej kabíne s takými hráčmi bolo niečo výnimočné. Vždy som sa tešil, keď prišla pozvánka do reprezentácie. Reprezentovať krajinu je niečo úžasné. Partia vždy stála za to.
Brali ste to ako odmenu za výkony?
Áno. Keď sa vám darí, príde pozvánka. Keď nie, nepríde. Bral som to ako odmenu.
Zahrali ste si aj na majstrovstvách sveta v roku 2016. Aké to bolo?
Strašne som sa tešil, keď som sa dostal do záverečnej nominácie. Bol to úžasný zážitok. Užil som si celý turnaj. Hrať proti Kanade, Rusku a ďalším tímom je niečo výnimočné. Som veľmi rád, že som si to mohol zažiť.
