Cyklistika je nebezpečná, jazdcov ohrozujú šialenci aj vlastné telo

BRATISLAVA. Šprintérska etapa, klasikárska etapa, časovka, hory. Rovina, menšie kopce, legendárne vrcholy.

Únava, stres, mediálny tlak. Silné očakávania. Húfy fanúšikov. Prajných, ale aj dotieravých. Koniec v nedohľadne, agónia trvajúca tri týždne.

Jazdci, ktorí prídu na Tour de France a potom najslávnejšie cyklistické preteky aj dokončia, musia mať na to žalúdok. Nie je to pre každého.

Denne musia posúvať svoje limity a prah znesiteľného o čosi vyššie, a to na konci nemusí byť ani vidina dobrého výsledku. Pretože dvanásteho či päťdesiateho jazdca si sotvakto pamätá.

Tour de France je ako počítačová adventúra. Plná nástrah na každom kroku. Na zemi, na mape, vo vzduchu aj v jazdcovi samotnom.

Čo sú najväčšie nebezpečenstvá, s ktorými jazdci musia na slávnych pretekoch počítať?

Niečo, čo inde nenájdete

Tour de France každoročne štartujú šprintérskymi etapami. V prvom týždni preto často vidieť v žltom drese šprintéra či klasikára. V minulom ročníku bolo prvých desať etáp s rovným alebo klasikárskym profilom.

V nich triumfovali dvakrát Peter Sagan, dvakrát Dylan Groenewegen, dvakrát Fernando Gaviria, Dan Martin a John Degenkolb. Svetoví klasikári či šprintéri.

Subtílni jazdci, špecialisti do hôr robia všetko preto, aby sa dobre pripravili na náročné etapy. A potom sa to začne.