Agentúrnu správu sme nahradili autorským článkom SME.
BRATISLAVA. V Barcelone a letoviskách okolo katalánskej metropoly vie cudzincovi tmavomodro-granátová farba liezť na nervy. Je ňou pomaľované doslova všetko.
Je základným poznávacím znakom nielen futbalovej Barcelony. Dres s číslom 10 majú zrejme v každej rodine. Na hlavnej ulici La Rambla ju vidieť na každom štvrtom chodcovi, je hlavným pútačom každého kiosku. Stojí od piatich eur v replikách rôznej kvality až po 80 v najnovšom origináli.
Pre Európana vzor
Messi je vzorom. Európsky fanúšik, dokonca aj španielsky trebárs aj v Madride, ho zbožňuje. Leo má v sebe pokoru, skromnosť, nevyťahuje sa. Má za sebou silný príbeh.
Chlapec mal nedostatok rastového hormónu. Prakticky to znamenalo, že narastie najviac do výšky 135 centimetrov! Preto ho slávny klub River Plate nechcel.
Na liečbu Messiho rodina nemala. Otec pracoval ako oceliarsky robotník a mama si privyrábala ako upratovačka. Našťastie sa chýr o Lionelovej futbalovej šikovnosti dostal do očí a uší skautom z FC Barcelona.
Rodina nazbierala peniaze na letenku a Leo s otcom sa vybrali do Katalánska. Tam z chlapca, ktorému dali rodičia meno podľa obľúbeného speváka Lionela Richieho, padli na zadok.
Šéftréner Carles Rexach urobil všetko pre to, aby chlapca získal. A keďže nebola pripravená žiadna zmluva, dal si pre istotu podpísať prestup do Barcy na prvý papier, čo mu prišiel pod ruku – na servítku!
Chcel sa zavďačiť
Sympaticky sa chcel zavďačiť vlasti a mame, ktorá zostala žiť v Argentíne, a už v juniorskom veku sa rozhodol reprezentovať rodnú krajinu.
Ibaže latinskoamerická nátura je iná, odlišná aj od španielskej. Potrebujú typy ako Maradona. Veľkého hráča, ale tiež výtržníka, frajera, velikáša s veľkohubými vyhláseniami. „Božský Diego“ žiarli na Messiho ešte aj dnes. Hovorí o ňom ako o priemernom futbalistovi.
Maradonova európska popularita sa viaže výlučne k Neapolu. Svojskom meste, kde sa nejaký ten úlet, trebárs aj s drogami, odpustí. Argentínčan v Barcelone a Seville zhorel. Nedarilo sa mu ani na trénerskej lavičke na MS 2010, kde sa skôr strápnil.
Messi bez slova znáša veci, ktoré by iného futbalistu rozhorčili. Keď príde po prestávke do reprezentácie, zvyknú ho skúšať z argentínskych zvyklostí a realít. Pred zápasom v jeho rodisku Rosáriu sa na veľkej obrazovke objavila jeho fotografia. Fanúšikovia bučali, museli ju stiahnuť.
Vyčítajú mu, že príliš skoro odišiel z Argentíny. Nemusel sa ťažko pretĺkať životom ako Maradona či Tévez. A predovšetkým je vzorom serióznosti, ktorý hrá za tím. Slovo hviezda neznáša. Podobné starosti mal v Brazílii po skončení kariéry aj Pelé.
S Messim sú si podobní. Skôr zavítajú na charitatívnu akciu medzi deti ako do baru za juhoamerickými kráskami.
Môže sa vykúpiť. Titulom
Ďalší problémom, vôbec juhoamerickým, je všeobecná nevraživosť k súčasnej Argentíne. Prečo je asi Maradona takým prívržencom Fidéla Castra?
New York Times sa pýtal pred šampionátom v juhoamerických krajinách, ktorý súper je pre nich najneobľúbenejší. Brazílčania, Číľania i Kolumbijčania jednoznačne označili Argentínu. Je z nich najeurópskejšia. „Ekonomická sila a väzby na Európu vytvorili v Latinskej Amerike jej pocit nadradenosti, píše španielsky denník El País.
Napriek tomu si Argentínčania všímajú, ako spieva Messi národnú hymnu. Vraj nie dostatočne zápalisto. A neváži si dres krajiny, lebo v ňom ešte nič nevyhral. Vykúpiť sa môže jedine titulom.
Maradonu síce z kráľovského trónu nikdy nezosadí, ale jeden z fanúšikov do New York Times napísal: „Všetci veríme, že ten darebák zradil Barcelonu. A hral preto tak zle, lebo sa šetril pre národné mužstvo. Ak nie, sme nahraní.“
Argentínčania neskrývajú falošnosť, na Messiho futbalový kumšt sa spoliehajú.
