Lyžiarska reprezentácia? Tréningy sa menili podľa toho, ako sa Alena vyspala

Reprezentoval Slovensko na zimnej olympiáde v Pjongčangu 2018. Krátko po hrách v Kórejskej republike však MIROSLAV ŠULEK ukončil kariéru.

Mal len 25 rokov.

„Ako reprezentant som bol evidovaný na úrade práce. Pred sústredením som uprednostnil brigádu na jablkách,“ povedal pre Sportnet.

Prečo ste tak skoro skončili s behom na lyžiach?

V minulosti som mal chuť sa k tomu vyjadriť, ale nikdy som to neurobil. Nadišiel však správny čas. Po ZOH 2018 v Pjongčangu som už nemal motiváciu a chuť pokračovať ďalej. Bol som znechutený.

Trénovať v amatérskych podmienkach s ľuďmi, ktorí mi tento šport znepríjemnili, som už nedokázal.

Čoraz častejšie som mal v hlave myšlienku, čo bude ďalej. Ako sa zabezpečím do života, keďže od SLA som ako reprezentant Slovenska nedostával plat. Hlava zohráva vo výkone športovca významnú rolu.

Bola šanca, že časom by ste nejaké peniaze dostali?

Ťažko povedať. Funkcionári mi vraveli, sprav výsledok, budú podmienky a financie. Zostalo však len pri sľuboch.

Dookola počúvať výhovorky ma prestalo baviť. Detský športový sen som si splnil účasťou na zimných olympijských hrách, ale mám v živote aj iné túžby.

S Mlynárom sme v tímovom šprinte na majstrovstvách sveta v behu na kolieskových lyžiach získali bronz, od SLA a štátu sme však nedostali ani cent.

Bola to pre mňa rana, pretože ani zaujímavým výsledkom sa nič nezmenilo. Preto som sa rozhodol uvažovať iným smerom.

Akým?

Pri bežeckom lyžovaní som chcel zostať v pozícii trénera. Posunúť mladej generácii svoje skúsenosti a vedomosti. Po viacerých rozhovoroch s vedením SLA som však túto možnosť nakoniec neprijal.

Prečo?

Dôvodov bolo veľa. Jedným z nich je trénerský plat, ponúkli mi 230 eur mesačne. Vedenie SLA vôbec netrápilo, že im po zimnej olympiáde skončili reprezentanti a následne aj možní tréneri.

Nespravili nič preto, aby ich udržali. Či bude reprezentantov desať alebo ani jeden, im peniaze chodiť budú. Smutné.

Dostávali ste ako reprezentant v behu na lyžiach nejaký plat?

Profesionálny športovec vo svete je všade braný ako zamestnanec. Ja som vždy bol len profesionálny amatér. Denne som vykonával športovú činnosť štyri až päť hodín, ale nemal som žiadny príjem.

Posledný rok v mojej kariére som šesť mesiacov dostával po dvesto eur. Počas zvyšného polroka som nemal nárok ani na tie.

Podľa vedenia som lyžoval na snehu maximálne pol roka, takže v lete nemám nárok na príspevok. Prišlo mi to smiešne, ako keby som druhý polrok netrénoval.

Pamätám si, ako som musel zo sústredení a pretekov v zahraničí volať na Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny.

Vysvetľoval som, prečo sa nemôžem dostaviť na povinné stretnutia. Celé zle. Ako reprezentant Slovenska som bol evidovaný ako nezamestnaný. Hlavne, že iní problémoví ľudia boli zamestnaní a dostávali plný plat. A športovci nemali nič.

Problémoví? V čom boli tí ľudia pre vás problémoví?

Na bežeckom úseku sú dodnes ľudia, ktorí pretekárov skôr demotivujú ako motivujú. V tíme musí panovať dobrá nálada a nie psychický teror. Ťažko to opísať, človek to musí zažiť.

Byť už pred štartom na druhej koľaji nie je správne. Reprezentačný tréner musí pristupovať ku každému rovnako.

V slovenskej reprezentácii sa však všetko prispôsobovalo jedinému pretekárovi, Alene Procházkovej.

Spomeniem prípad, keď som súťažil vo Svetovom pohári vo fínskej Ruke. Reprezentačný tréner ani nevedel, kedy štartujem. Netušil, ako sa mi darí na trati. Nemal záujem ma ísť podporiť a povzbudiť.

V bežeckom úseku v SLA pracujú aj šikovní ľudia, ktorých si treba vážiť a udržať.

Jedným z nich mohol byť bývalý úspešný reprezentant Martin Bajčičák. V súčasnosti je však trénerom ženskej reprezentácie Poľska. Po výsledkoch na nedávnych juniorských majstrovstvách sveta ho tam môžu nosiť na rukách.

Prečo ste boli v konflikte s reprezentačnými trénermi?

Mal som alergiu na jednu vetu vtedajšieho trénera. Rob tento šport srdiečkom a nepozeraj na peniaze. Ľahko sa to povie niekomu, kto má mesačný príjem cez tisíc eur.

Keď som odpovedal, za čo si kúpim potraviny, povedal mi, že život nie je o jedení. Je to trápne, ale niekedy nebolo ani na to jedlo.

Neexistovala možnosť vyspovedať sa na tréningu zo svojich pocitov, všetko sa podriaďovalo len Procházkovej.

Tréningy sa menili z minúty na minútu podľa toho, ako sa Alena vyspala. Na takýto systém doplácali a doplácajú ostatní športovci.

Ja považujem za kvalitného trénera človeka, ktorý vychoval viacerých úspešných športovcov. Nie jedného.

Procházkovej výsledky boli kvalitné a v najbližšom čase ich nezopakuje asi nikto. Ale kde sú ďalší športovci, ktorí s ňou trénovali v jednom tíme?

Kde?

Všetci skončili, pretože nezvládli psychický nátlak alebo mali zdravotné problémy. Sám som absolvoval vyšetrenia srdca v nemocnici potom, čo som mal veľké problémy s tlakom.

Po zdravotných problémoch a nenaplnení výsledkov, cieľov v sezóne, bol vždy na vine pretekár. Tréner vyšiel z toho v pohode, s odôvodnením, že pretekár nesplnil tréningové ciele.

V akých podmienkach ste sa pripravovali?

Podmienky mi vytvorili v prvom rade rodičia, ktorí ma dostali k bežeckému lyžovaniu. Podporovali ma či už psychicky alebo finančne, čo sa však večne nedá.

Stalo sa, že som pred sústredením musel uprednostniť brigádu na jablkách, aby som si mohol kúpiť bežecký výstroj a zaplatiť tréningy.

Ako juniorský reprezentant som dostal na celoročnú prípravu osemsto eur. Čo sa týka podpory od SLA, bola nepostačujúca aj v seniorskej kategórii.

Musím však pochváliť domáci klub SKI TEAM JASE Látky, ktorý mi na klubovej úrovni vytvoril kvalitné podmienky. Takisto Športový klub polície Levoča mi pomohol kvalitne sa pripraviť na olympijskú sezónu.

Pre podobné problémy skončil s bežeckým lyžovaním Peter Mlynár a nad koncom uvažuje aj Barbora Klementová. Viete ešte o niekom?

Ďalším pretekárom je Andrej Segeč. Trénovali a vyrastali sme v lyžiarskom klube Detvianska Huta – Látky a neskôr v klube SKI TEAM JASE Látky.

Spolu sme to dotiahli do reprezentácie a na vrcholné podujatia ako majstrovstvá sveta a ZOH 2018 v Pjongčangu. Andrej skončil rok po mne v roku 2019.

V minulosti malo Slovensko špičkových bežcov na lyžiach, naposledy ešte na ZOH 2014 Martina Bajčičáka, predtým aj Ivana Bátoryho. Prečo nastal v tomto športe taký útlm?

Na Slovensku športuje čoraz menej mladých ľudí, je to spoločenský problém. Deti dnes preferujú mobil pred každodennou drinou.

Beh na lyžiach je finančne poddimenzovaný a aj spoločnosťou nedocenený. Chýba mi väčšia propagácia v médiách. Pritom je to pre človeka jeden z najzdravších športov.

Najväčší problém vidím v slabej základni a domácej konkurencii medzi pretekármi. Do reprezentácie sa dostane teraz každý, kto pri tomto športe zotrvá.

Chýba rivalita, ale aj infraštruktúra. Namiesto toho, aby sme na Štrbskom Plese vybudovali inline dráhu na tréning na kolieskových lyžiach, postavíme vyhliadkovú vežu.

Všade vo svete sa budujú moderné areály, najnovší má vyrásť v českom Harachove. U nás zatiaľ všetko zaniká.

Čo by sa podľa vás malo zmeniť, aby to na bežeckom úseku fungovalo?

Patrilo by sa lepšie podporiť športové kluby, trénerov a takisto mladých športovcov. Motivovať ich, pracovať s nimi a neodpisovať ich pri prvých neúspechoch.

Takisto sa už musí začať niečo robiť v reprezentačnom tíme mužov.

Ak SLA nezačne čím skôr konať, bežecké lyžovanie dopadne rovnako ako skoky na lyžiach alebo severská kombinácia. Nebude mať kto Slovensko reprezentovať.