Ani Paulína Bátovská Fialková ani Ema Kapustová nemajú zlato z juniorského šampionátu. Slovenský biatlon sa ho dočkal až teraz – vo vytrvalostných pretekoch.
Postarala sa o to osemnásťročná Michaela Straková. V disciplíne, ktorú biatlonisti považujú za kráľovskú – desať kilometrov na trati, štyri strelecké položky a každá chyba potrestaná časovou penalizáciou.
V nemeckom Arberi začala chybou na úvodnej ležke a priebežne sa prepadla mimo prvej desiatky.
Nasledujúce tri položky však zvládla bez zaváhania a postupne sa posúvala dopredu. Bežecky patrila k najrýchlejším, v cieli mala náskok viac než minútu pred druhou pretekárkou.
Výsledok, ktorý zapísal nové maximum slovenského mládežníckeho biatlonu.
„Celkom mi chýbalo to šteklenie motýľov v bruchu. Je to neopísateľný pocit úspechu, prežíval som to,“ povedal pre Sportnet strelecký tréner Marek Matiaško.
Od bežeckých stôp k biatlonu
S biatlonom nezačínala ako strelkyňa. V deviatich rokoch sa venovala bežeckému lyžovaniu a práve silný bežecký základ sa stal jej prvou športovou výhodou.
Klub ŠKP Banská Bystrica, v ktorom pôsobila, postupne prešiel z čisto bežeckého zamerania na biatlon. Streľbu tak začala trénovať približne v dvanástich či trinástich rokoch, keď sa prirodzene pridala k ostatným.
Prechod nebol náhodný ani náhly. Práve kombinácia kvalitného bežeckého základu a postupne budovanej istoty v streľbe dnes tvorí základ jej výkonnosti.
Neskôr pôsobila v projekte okolo Natálie Otčenášovej. Po jeho ukončení sa ocitla bez stabilného tréningového zázemia.
Otec Michal Straka sa dohodol so starším Adamovom na vytvorení tréningovej skupiny. „Prišla ako relatívne dobrá strelkyňa,“ uviedol Matiaško, keď Strakovú začal trénovať.
Dnes trénuje spolu s bratmi Adamovcami, čo jej dáva konkurenciu aj prirodzený ťah dopredu.
Podobne to vníma aj samotná Straková. „Trénujem aj s bratmi Adamovcami a mám sa s kým ťahať. Spravili sme veľa práce a som rada, že sa to takto odzrkadlilo,“ uviedla pre slovenskybiatlon.sk.
Ak má mladá biatlonistka jednou vlastnosťou vyčnievať, tréner neváha: cieľavedomosť.„Uvedomuje si, čo už do toho dala. Uvedomuje si talent a vie s ním pracovať. Nechá si povedať. To je dnes obrovská vec.“
Podľa neho je to rozdiel oproti mnohým mladým športovcom, ktorí chcú experimentovať a skúšať všetko nové. Straková si vypočuje, spracuje a aplikuje.
Cesta k titulu
Na Európskom olympijskom festivale mládeže v Bakuriani 2025 patrila medzi najvýraznejšie postavy slovenskej výpravy. Vo vytrvalostných aj v rýchlostných pretekoch získala zlato a zaradila sa medzi najúspešnejších športovcov podujatia.
Po jednom z víťazstiev neskrývala radosť. „Teším sa zo zlata i zo streľby, ktorá bola na moje pomery veľmi dobrá. Posledná položka ma mrzí, mohlo to byť ešte krajšie.“
Úspechy jej priniesli aj ocenenie Športovec mesiaca február. Pre mladú biatlonistku to nebol len formálny titul, ale potvrdenie, že jej výsledky presahujú rámec mládežníckej kategórie a vníma ich širšia športová verejnosť.
Na EYOFe stála na najvyššom stupni dvakrát. V Arberi už nešlo o prekvapenie, ale o potvrdenie, že to nebola náhoda.
„Štartovala som s dobrým číslom, takže tie prvé kolá boli lepšie. Počasie nám dnes nepraje a po slnečných dňoch máme možno dva stupne a lejak. Trošku to bol šok, ale snažila som sa s tým na trati popasovať najviac, ako to išlo. Jedna chybička na strelnici bola, ale za tri nuly som veľmi rada. Je z toho prvé miesto, takže sa nemám na čo sťažovať,“ uviedla Straková pre slovenskybiatlon.sk.
Okrem presnej streľby rozhodla aj rýchlosť na trati. Straková mala napokon najlepší bežecký čas – o sekundu rýchlejší než jej nórska súperka.
„Som veľmi rada, že som sa s ňou mohla potiahnuť. Videla som ju pred sebou alebo sme sa predbiehali podľa toho, kto ako vyšiel zo strelnice. Na trati robím, čo viem. Na strelnici je to o niečom úplne inom a snažím sa čo najmenej premýšľať.“
Radosť ako základ
Otec ju netrénuje od detstva. Do tréningového procesu vstúpil naplno približne pred rokom a pol, keď situácia v jej športovom zázemí dozrela k zmene.
O úspechu hovorí pokojne. Bez veľkých slov. V prvom rade gratuluje dcére a zdôrazňuje, že celé je to predovšetkým o nej.
Teší ho najmä to, že má zo športu radosť a že ho chce robiť. Práve vnútorná motivácia je podľa neho kľúčová, aby sa nezastavila na aktuálnej úrovni. Pripomína, že rozdiel medzi mládežníckou kategóriou a juniorkami či ženami je výrazný a zostáva pred ňou veľké množstvo práce.
„Keď sa pozrieme na výsledky junioriek a potom žien, ten svet je ešte strašne ďaleko. Roboty je pred ňou strašne veľa,“ povedal po zlate pre slovenskybiatlon.sk.
Rozdiel medzi mládežníckou a ženskou kategóriou opisuje ako výrazný – tempom, objemom práce aj nárokmi na stabilitu výkonov. Práve preto zdôrazňuje kontinuitu a trpezlivosť. Výsledok z Arberu podľa neho nič nemení na tom, že ďalšie roky budú o systematickej príprave.
Navyšujú objem
Za posledný rok a pol sa podľa jeho slov musel výrazne posunúť aj on ako tréner.
„Musel som sa sám posunúť extrémnym spôsobom a snažíme sa robiť veci, ktoré sa dnes dejú vo svete,“ upresnil.
Jedným z prvých krokov bolo postupné navyšovanie tréningového objemu.
„Začali sme pomaly navyšovať objem, ktorý je potrebný, aby sme sa možno o tri roky dostali do žien na nejakých 800 až 900 hodín tréningu, ktoré dnes ženy majú. K tomu chceme robiť aj tie najintenzívnejšie tréningy, aby výkonnosť išla hore.“
Základ podľa neho musí stáť na objeme, na ktorý sa dá nadviazať kvalitou. „Dúfam, že ten objem, ktorý je potrebný, ju bude stále baviť a že budeme môcť robiť tú intenzívnu časť tak, aby sme ju posúvali vyššie a vyššie.“
Podľa Matiaška je to v osemnástich rokoch veľká výhoda.
„Ak ju nezastaví zranenie alebo choroba, prechod do vyššej kategórie nemusí byť taký dramatický, ako sa u nás zvykne hovoriť,“ povedal strelecký tréner.
Streľba a hlava
Biatlon podľa otca nestojí len na fyzickej pripravenosti. „Človek okrem fyzickej danosti a talentu potrebuje byť aj mentálne pripravený. Tento šport je o to ťažší, že sa tu snúbia dva úplne odlišné športy,“ hovorí.
„S Marekom Matiaškom sme sa možno pred rokom dohodli, že skúsime streľbu posunúť ku kvalite. To znamená, aby sme vedeli strieľať nuly, aj keby to malo byť relatívne pomalšie,“ vysvetľuje otec.
Tento krok podľa neho priniesol výsledky. „Myslím si, že sa nám to darí špičkovo.“
„Presvedčil som ju, že strieľať za 27 sekúnd jednotky a dvojky nemá zmysel. Ak chceme úspech, nehrajme sa na rýchlosť. Hrajme sa na kvalitu,“ dodal strelecký tréner.
Rok a pol budovali istotu. Nuly ako štandard. Pomalšie položky, ale bez hazardu. Až teraz prichádza ďalší krok.
„Máme pred sebou rok roboty, aby sme to stiahli o päť, sedem sekúnd. Ak sa dostaneme k tridsiatim sekundám a s nulami, bude to úspech. Strieľať za 27 sekúnd sa dá hneď. Ale je to na náhodu. A to je proti mojej srsti,“ priznal bývalý biatlonista.
Nervozita nehrá rolu
Matiaška najviac fascinuje hlava mladej biatlonistky. „Miša má poškodenú nervovú sústavu – v dobrom,“ povie a vzápätí sa pousmeje.
Vysvetlenie je jednoduché. „Na poslednú položku príde ako na prvú. Je jedno, že dala tri nuly a vedie. Štvrtú treba dať tiež.“
VIDEO: Dojazd Michaely Strakovej do cieľa
Podľa neho si väčšina športovcov v takej chvíli začne uvedomovať, o čo ide. Medaila. Tlak. Straková nie.
„Normálny človek si začne uvedomovať vážnosť situácie. Ona nie. Nepokazí sa.“
V Arberi to bolo vidieť. Po chybe na úvodnej položke tri čisté stojky a pokojný výkon, ktorý postupne odmazával manko.
Aj otec považuje jej schopnosť zvládať posledné terče a rozhodujúce položky za jednu z jej silných stránok. „Úprimne poviem, že neviem, po kom to má. Ja ani manželka nie sme tieto typy. Až sa čudujem, ako to naozaj zvláda.“
