Mečíř: Olympijské zlato bolo viac ako sen

Patrí k najúspešnejším slovenským športovcom v histórii, vo svete má jeho meno stále veľký cveng. Legendárny tenista Miloslav Mečíř (nar. 19. mája 1964 v Bojniciach) je zlatým medailistom vo dvojhre z OH 1988 v Soule. Na okruhu ATP získal desať titulov v singli a deväť v debli, dvakrát si zahral grandslamové finále (US Open 1986, Australian Open 1989). Pre jeho kradmé pohyby na kurte mu prischla prezývka "Veľká mačka".

BRATISLVA. S Tomášom Šmídom sa stal Miloslav Mečíř v roku 1987 v Londýne majstrom sveta vo štvorhre, s Helenou Sukovou vyhral v roku 1989 Hopmanov pohár miešaných družstiev v austrálskom Perthe.

V rebríčku ATP sa vyšplhal na štvrté miesto. Ako 26-ročný musel ukončiť kariéru pre pretrvávajúce problémy s chrbticou.

Od roku 1994 je kapitánom slovenského daviscupového tímu, v roku 2005 postúpil so svojimi zverencami až do finále.

Kto Vás priviedol k tenisu?

"Otec so starším bratom. Chodil som s rodinou na kurty a zapáčilo sa mi tam. Zo začiatku som vraj hrával s drevenou krájacou doštičkou, staval som si z antuky také bábovky a naháňal som loptičku. V Prievidzi som potom hrával s kamarátmi, vytvorila sa tam dobrá partia. Príchod do Bratislavy mi veľmi pomohol v tenisovom raste, na Slovane som mal oveľa lepšie podmienky na prípravu."

Mali ste nejaký vzor?

"Veľmi sa mi páčil Björn Borg. Fascinovala ma jeho uvoľnenosť a herná istota, perfektný pohyb na kurte."

V šestnástich rokoch ste triumfovali na dorasteneckých majstrovstvách ČSSR v Pardubiciach. Bol to pre Vás odrazový mostík?

"Po triumfe v Pardubiciach mi narástlo sebavedomie, krátko na to som vyhral aj juniorský šampionát do 21 rokov v Šumperku a otvorili sa mi dvere do reprezentácie. Postupne prišli aj úspechy medzi seniormi. Veľmi rád spomínam na finálový zápas dvojhry proti Liborovi Pimekovi z roku 1983. Ušiel som z mečbalu a napokon som vyhral po päťsetovej bitke. Hralo sa na starom centri na Slovane, ľudia mi fandili. Bol to pre mňa veľmi vzácny skalp, lebo Libor figuroval už vysoko na kompjutri a ja som iba zbieral prvé body."

Vyrastali ste na antuke, ale najväčšie úspechy ste dosiahli na tvrdých povrchoch. Prvý titul na okruhu ATP sa zrodil na halovom turnaji v Rotterdame.

"Bol to paradox, lebo na začiatku kariéry sa mi na harde a špeciálne v halách príliš nedarilo. Pamätám si, že aj v juniorskej kategórii som body do Grand Prix uhral predovšetkým na antuke. Na Orange Bowl som vypadol vždy v prvom alebo druhom kole. Potom som však išiel na antukový turnaj do Venezuely a ten som vyhral. Postupne som si však zvykol a viac som sa preorientoval na tvrdý povrch. Moje výsledky na antuke už potom neboli také dobré."

Posledné momenty finále WCT Finals proti Johnovi McEnroeovi

Po triumfe v Hamburgu vás označili prívlastkom "zabijak Švédov". Na ceste k titulu ste postupne zdolali Nyströma, Wilandera i Sundströma...

"Proti Švédom sa mi nikdy nehralo zle. Už medzi juniormi som odohral s Wilanderom vyrovnané zápasy a prehral som väčšinou až v troch setoch. Ich štýl mi vyhovoval, nevedeli ma nejako ohroziť. Vďaka trpezlivej hre som slávil úspech. Mali zo mňa rešpekt."

Na grandslamovej scéne ste sa dlho nevedeli výraznejšie presadiť, postup do finále na US Open bol pre mnohých odborníkov prekvapením.

"Ani ja som nečakal, že sa na tvrdom povrchu môžem dostať tak ďaleko. Myslel som si, že prerazím skôr na Roland Garros. Výrazne ma to nakoplo, posunul som sa na rebríčku a na turnajoch som začal byť vyššie nasadzovaný."

V roku 1987 ste získali šesť singlových titulov a vybojovali si účasť na prestížnom Masters. Z newyorskej Madison Square Garden ste sa však vrátili s tromi prehrami...

"Na Masters nespomínam rád. Počas prípravy sa mi odtrhol veľký pľuzgier a zle sa mi behalo. Po neúspešnom vystúpení som bol trochu sklamaný, pretože som sa cítil v dobrej forme a chcel som v New Yorku niečo uhrať. Zdravotný hendikep bol však veľký."

Londýnsky titul majstra sveta vo štvorhre po boku Tomáša Šmída bol tou najlepšou náplasťou.

"Zalepilo to medzeru. Hralo sa v Royal Albert Hall v divadelnom prostredí, pripomínalo mi to Lucernu vo väčšom. Nikdy by som si nepomyslel, že sa tam dá zorganizovať športové podujatie. Bol to pekný zážitok, na finále prišli moji aj Tomášovi rodičia. Tomáš mi pri mojich deblových začiatkoch veľmi pomohol. Ja som vtedy nemal prakticky žiadny štvorhrový rebríček a veľa som sa od neho naučil. Postupne sme vytvorili silný tandem aj v Davisovom pohári. On bol stena na sieti, neprešlo cez neho skoro nič. Ja som bol zasa stena na returne a dobre nám to klapalo. Rýchlo som sa naučil čítať jeho myšlienky, zlepšil som sa na sieti. Boli sme dobrí priatelia aj mimo kurtu, chodili sme spolu na večere."

Napriek úspechom vo štvorhre bola Vašou prioritou naďalej dvojhra. Blížila sa olympiáda v Soule.

"Štartovať pod piatimi olympijskými kruhmi je snom každého športovca. Bol som sklamaný, že keď bol tenis ako exhibičný šport na OH 1984 v Los Angeles, nemohli sme tam ísť. Krajiny východného bloku totiž olympiádu bojkotovali. Po príchode do Soulu sa ma zmocnila eufória. Zoznámil som sa s ostatnými športovcami, navzájom sme sa povzbudzovali."

Bol zlatý finiš Jozefa Pribilinca v chôdzi na 20 km pre Vás tým správnym stimulom?

"Veľmi ma to povzbudilo pred náročným semifinále proti Stefanovi Edbergovi. Jožko ukázal, že sa dá aj na olympiáde dosiahnuť najvyššie méty. Pozerali sme záver chodeckej súťaže v klubovni a keď vchádzal na štadión, človek cítil emócie a tlačili sa mu slzy do očí. Potom nám všetkým ukázal medailu, čo ma ešte viac inšpirovalo. Zisk olympijského zlata bol pre mňa viac ako sen."

Aké bolo privítanie po návrate domov?

"Naša tenisová výprava bola mimoriadne úspešná, veď s Milanom Šrejberom sme vo štvorhre získali bronz a Helenka Suková s Janou Novotnou priniesli striebro. Na letisku nás čakalo veľa zástupcov médií. Môj syn Miloško, ktorý mal vtedy trištvrte roka, bol z toľkých kamier vyplašený. Ja som bol rád, že ho môžem zasa vidieť."

V úvode poolympijského roka prišlo druhé grandslamové finále. Na Australian Open ste opäť nestačili na Ivana Lendla.

"V Austrálii sa mi vždy hralo dobre a v Melbourne som vychytil výbornú formu. Hladko som zdolal Gorana Ivaniševiča, ktorý vtedy začal vystrkovať rožky, deklasoval som ho returnami. Finále za hralo vo veľkej horúčave a bol som dehydrovaný, navyše ma začal pobolievať chrbát. Lendl bol však veľmi ťažkým sústom, na výslní bol už päť rokov. Podarilo sa mi ho vo veľkom zápase zdolať iba raz vo finále v Key Biscayne."

Miloslav Mečíř si uťahuje z Ivana Lendla

Problémy s chrbticou viedli k tomu, že ste ako 26-ročný museli skončiť s vrcholovým športom. Prvé mesiace bez tenisu určite boleli...

"Skúšal som všetko možné, aby som ešte mohol hrsť. Išiel som do Francúzska na operáciu, no tá nedopadla dobre. Slabo som si cítil nohu, sila mi úplne odišla a reflexy boli mizerné. Bál som sa, či ešte vôbec budem môcť športovať. Absolvoval som polročnú regeneráciu a postupne sa to trochu zlepšovalo, ale už to nikdy nebolo ono. Dodnes cítim, že jedná noha je iná ako druhá a že tam predsa len zostali nejaké následky. Chvalabohu, že si môžem ísť občas zahrať s kamarátmi hokej a trochu aj tenis."

Počas celej kariéry ste vydržali pri drevených raketách. Nelákalo Vás vyskúšať niečo nové?

"Dva-tri týždne som skúšal hrať s grafitovou raketou, no neosvedčilo sa to. Prvý týždeň sa mi zdala fantasti†ká, no postupne som strácal kontrolu nad hrou a zneistel som. Hral som už iba silou vôle a bojovnosťou. Potom som si požičal od Tomáša Šmída drevenú raketu - posledný model, ktorý vtedy vyrábali. Prvý zápas som síce prehral v troch setoch, no vedel som, že to bolo to pravé. S drevenými raketami som vyrastal, vytvoril som si istý štýl a v 23 či 24 rokoch som to už nechcel meniť."

Na väčšinu turnajov ste cestovali bez trénera...

"Nepáčilo sa mi, keď mi niekto niečo opakoval veľakrát za sebou. Bol som rád pánom svojho času a manažoval si veci sám. Mnohí mi vyčítali, že nemám so sebou trénera, no mne sa zdalo, že to fungovalo aj bez neho. Trénerskú prácu som si na vlastnej koži vyskúšal pri spolupráci s Kájom Kučerom a bolo to obdobie, na ktoré obaja spomíname veľmi radi. Postretával som veľa kamarátov z okruhu ATP. Byť trénerom je trochu iné ako byť hráčom, nervy sú ešte viac vo vypätí. Na kurte to človek vybehá, na sedačke sa snaží poradiť aspoň telepaticky a nastokrát je ako na ihlách."

Rok po vzniku samostatnej Slovenskej republiky ste sa stali kapitánom daviscupového tímu. Ako si spomínate na začiatky pôsobenia v tejto funkcii?

"Nástupnícku štafetu prevzali Česi a my sme museli začínať od piky. Pamätám si, že v Bratislave sme usporiadali miniturnaj za účasti ôsmich krajín, ktorý sme suverénne vyhrali. Vtedy ešte hrával Maroš Vajda a o slovo sa začínali hlásiť Kučera s Krošlákom. Dostať za z euro-africkej zóny medzi elitnú svetovú šestnástku nebolo jednoduché. Odohrali sme pár nešťastných zápasov. Prehrali sme v Egypte, kde chlapcom neprospela strava ani veľké horúčavy, Postupne sa však v tíme vytvorila skvelá partia. Ku Kájovi Kučerovi sa pridal Domino Hrbatý a v roku 1997 sme si po cennom víťazstve v Kanade vybojovali postup do svetovej skupiny. Obaja chalani urobili veľký pokrok a stali sa z nich svetoví hráči."

Historické finále prišlo rok po návrate medzi elitu.

"Naštartovalo nás víťazstvo nad JAR v Johannesburgu. Juhoafričania nás dali na trávu a mysleli sme si, že vyhoríme, no opak bol pravdou. V ďalšej sezóne sme mali aj šťastie. Hrali sme všetky zápasy doma a až do finále boli všetci chalani zdraví. Španieli postavili v 1. kole Nadala iba na štvorhru, lebo prišiel z antukového turnaja a ešte nevedeli, ako dobre vie hrať na rýchlom povrchu. Ani Argentínčania neprišli v úplne najsilnejšej zostave."

Pred poslednou dvojhrou finále proti Chorvátsku ste museli riešiť dilemu, či postaviť Karola Kučeru alebo Michala Mertiňáka.

"Boli to veľmi ťažké chvíle, rozhodol som až po dlhom váhaní. Vo finále sme nemohli počítať s Karolom Beckom, ktorý mal počas zápasu s Argentínou pozitívny test a bolo to citeľné oslabenie. Kučera už skoro vôbec nehrával, mal nevyrovnané výkony, preto som sa rozhodol pre Mertiňáka. Po boji je každý generálom, no keby som sa mohol rozhodnúť ešte raz, asi by som to postavil tak isto. Škoda prvého setu proti Ančičovi, ktorý mal Merťo dobre rozohratý."

Karol Beck po vypršaní dištancu stále odmieta reprezentovať...

"Je to jeho rozhodnutie. Snažili sme sa ho viackrát nalákať, aby sa vrátil do daviscupového tímu, no bezúspešne. Karol povedal, že pokiaľ sa nezmení situácia na tenisovom zväze, tak nebude reprezentovať. Neviem, či si hráč môže klásť takéto podmienky, navyše zväz robí podľa môjho názoru dobrú robotu a dokáže zohnať veľa peňazí aj pre mládež."

V slovenskom mužskom tenise momentálne prebieha generačná výmena. V akom časovom horizonte by sa daviscupový tím mohol vrátiť do svetovej skupiny, kde naposledy účinkoval v roku 2006?

"Nebude to jednoduché dostať sa späť medzi elitu, lebo veľa tímov má vo svojom strede minimálne jedného hráča z prvej svetovej päťdesiatky. Dúfam, že naši mladí hráči budú ďalej napredovať, potom máme väčšie šance. Pozitívny zlom nastal vlani u Lukáša Lacka, ktorý poskočil v rebríčku ATP a bol platný aj v Davisovhom pohári. Získal pre tím veľa bodov a bol príkladom pre ostatných. V závere uplynulej sezóny sa v dobrom svetle ukázal Martin Kližan, ktorému pomohla spolupráca s Kájom, veľký výkonnostný progres urobil aj Andrej Martin. Potešil by ma výraznejší rebríčkový posun môjho syna. Miloško hrá veľakrát pekne, snaží sa, no chýba mu väčšia herná istota. Dokáže zdolať dobrých hráčov, ale potom to nepotvrdí. Budem mu držať palce, aby poskočil v rebríčku aspoň o 100 miest. Ak by bol okolo 150-ky, tam už s jedlom rastie chuť..."

Miloš Mečíř ml.

V čom je najväčší rozdiel medzi svetovým tenisom z 80. rokov a tým súčasným?

"Dnešný tenis je razantnejší a rýchlejší, je v ňom oveľa menej času na taktiku. Keď si občas pustím na videu niektoré moje zápasy, pripadá mi to ako zo spomaleného filmu. Mladší hráči majú menej šancí a dlhšie trvá, kým sa etablujú medzi mužmi. S výnimkou Nadala s Federerom či Djokoviča, ktorý pod vedením Maroša Vajdu vyletel pomerne rýchlo, nie sú až také výrazné osobnosti. Málokedy sa stáva, že vo veku 15 alebo 16 rokov niekto prerazí medzi mužmi. Hráči musia najskôr dozrieť a odohrať v seniorskej kategórii dva alebo tri roky, aby sa dokázali presadiť a vyhrať nejaký grandslamový turnaj."

Viacerí hráči sa sťažujú, že turnajový kalendár je nabitý a sezóna trvá príliš dlho.

"To tvrdili tenisti vždy, že sezóna by mala byť kratšia, no kým sú turnaje a prize money, tak budú hrať stále. Je to ich profesia. Ak vidia šancu dobre si zarobiť, tak idú aj na turnaje, kde nemôžu získať až toľko bodov. Starší hráči, ktorí sú už trochu opotrebovaní, sa zasa šetria, aby boli pred najväčšími turnajmi fit a v optimálnej forme. Nikde nie je napísané, že hráč musí počas sezóny odohrať 30 turnajov. Sú tam pasáže, kde si môže urobiť dvojtýždňový oddych."