Mário Fehérváry rozpráva o tom, ako vychoval hokejistu, slovenského reprezentanta Martina Fehérváryho
Reprezentant? Na to som na začiatku Martinovej hokejovej cesty určite nemyslel. Sám som sa odmalička venoval rôznym športom, tak mi pripadalo prirodzené, že by mohli športovať aj moje deti. Tak sa aj stalo.
Už v mladosti plávali, lyžovali alebo korčuľovali.
Najstarší syn Gabriel bol silný alergik a lekári mu odporučili, aby hrával hokej. Mladší Martin popri ňom vyrastal na zimnom štadióne.
Sledoval, ako jeho brat trénuje a nejako samospádom sa dostal k hokeju tiež.
V jednom období sa mu však veľmi zapáčil futbal. Už bol školák, keď počas letných prázdnin začal s kamarátom Jakubom Lackom trénovať v Domine Bratislava.
Po prvom tréningu mi dokonca futbalový tréner povedal, aby sa vykašlal na hokej, že vo futbale bude úspešnejší. Našťastie sme ho vtedy neposlúchli. Ktovie, ako by to dopadlo. Hokeju sa venoval naďalej, ale v lete sa vždy rád naháňal aj za futbalovou loptou.
Už ako dieťa bol veľmi živý. Nebolo ho možné nechať na chvíľu bez dozoru. Vždy to hrozilo neplechou. Na dovolenke sa nám pravidelne strácal. Stačilo, keď prešla okolo malá blondínka, otočil sa a už bol fuč.
Raz sa nám stratil aj v Londýne. Bol neposedný. Aj preto som chcel, aby športoval, nech dostane zo seba nahromadenú energiu von.
Športové gény zdedil asi po rodine svojej nebohej mamy. Po mne má zrejme víťaznú povahu, lebo byť druhý pre mňa znamenalo byť prvým zdolaným.
Sestru obliekol do výstroja
Prvýkrát stál na korčuliach, keď mal asi tri a pol roka. Boli sme v Tatrách na lyžovačke a vyskúšali sme ho dať na ľad.
Prvé ozajstné kroky sme robili v bratislavskom obchodnom centre.
Starší syn bol v detstve šikovnejší. Martin to vynahrádzal obrovským chcením. Keď mu niečo nešlo, robil to dovtedy, kým sa to nenaučil.
Aj v lyžovaní dokázal uštvať celú rodinu aj lyžiarskeho inštruktora. Ten mi raz povedal, že také dieťa ešte nezažil. Keď spadol, postavil sa a šiel ďalej. Ukázalo sa, že to bude jeho veľká prednosť aj v hokejovom živote.