Rodinkárstvo je veľký problém v slovenskom hokeji, tvrdí bývalý reprezentant

Po rozdelení Československa ostali českí hokejisti v A-kategórii majstrovstiev sveta, kým Slováci padli až do C-kategórie. Ako si spomínate na začiatky slovenskej reprezentácie?

„Rozdelenie Československa bol veľký šok. Bohužiaľ, nemohli sme s tým nič robiť. Zabolelo nás, že sme museli začať v najnižšej kategórii, hoci kvalitatívne sme tam nepatrili. Našťastie sa nám podarilo za dva roky postúpiť medzi elitu.

Bolo za tým aj výborné lobovanie nebohých funkcionárov Jána Mitošinku a Dušana Pašeka staršieho, že sme hrali oba turnaje doma. Celý národ nám držal palce a mali sme pocit, že spájame celú krajinu. Diváci boli naším šiestym hráčom a aj vďaka nim sme mali navrch nad ostatnými tímami.“

Prvým turnajom pre Slovensko bola predolympijská kvalifikácia v Sheffielde 1993, kde ste zdolali Japonsko 7:2, Lotyšsko 7:1, Veľkú Britániu 7:1 a remizovali s Poľskom 4:4.

„Na bojnickom sústredení sa vtedy zišlo 44 hokejistov, z ktorých sa polovica dostala do záverečnej nominácie. Hrali za nás aj bratia Peter a Anton Šťastný. Cítili sme sa ako veľkí patrioti, ktorí sa hrdili, že reprezentujú Slovensko. Fungovali sme ako jeden človek. S odstupom času však viem, že rozdelenie Československa nášmu hokeju ublížilo.“

Prečo si to myslíte?

„Boli sme zvyknutí na kvalitnú federálnu ligu, ktorá mala cveng aj vo svete. Dukla Trenčín bola silným armádnym strediskom, ktoré si vyberalo najlepších hokejistov. Hrávali tu silné české tímy ako Sparta Praha so skvelými hráčmi. Po rozdelení republiky kvalita slovenskej ligy klesala.“

Slovenská reprezentácia však šokovala svet na olympiáde v Lillehammeri 1994, kde vyhrala základnú skupinu pred favorizovanou Kanadou, Švédskom i USA. Čím si to vysvetľujete?

„Pre súperov sme boli outsideri, veď sme boli jediným tímom z C-kategórie. Ale my sme vedeli, aké silné máme mužstvo. Na olympiádu sme išli uvoľnene. Každý chcel bojovať za Slovensko. Mali sme v sebe určitý vzdor ukázať svetu, že nám bolo ukrivdené, keď nás hodili do hokejového suterénu.“

Na turnaji ste prehrali až vo štvrťfinále s Ruskom 2:3 po predĺžení, čo znamenalo koniec medailovým nádejí.

„Mohli sme zvíťaziť. Peter Šťastný mal veľkú šancu a v predĺžení mohol rozhodnúť. Ten okamih mám doteraz pred očami. Potom sme urobili menšiu chybu, Rusi to využili a postúpili do semifinále. Taký je šport. Ostali sme smutní, ale Rusi nám po zápase vzdali hold. Už na prvej olympiáde sme ukázali, že aj Slováci niečo v hokeji znamenajú.“

Už o mesiac neskôr sa v Poprade a Spišskej Novej Vsi konali majstrovstvá sveta C-kategórie. Zvíťazili ste nad Bulharskom 20:0, Maďarskom 10:0, Slovinskom 9:0, Bieloruskom 2:1 a remizovali s Ukrajinou 2:2 a Kazachstanom 0:0. Prečo ste sa na postup tak nadreli?

„Predtým sa rozdelil Sovietsky zväz a viaceré krajiny tiež začínali až v C-kategórii. Bielorusi, Ukrajinci i Kazachovia mali kvalitných hokejistov. Vedeli sme, že to nebude jednoduché. K postupu nás dotlačili skvelí fanúšikovia.“

O rok neskôr ste na majstrovstvách sveta B-kategórie v Bratislave zdolali Rumunsko 11:0, Veľkú Britániu 7:3, Japonsko 9:3, Dánsko 6:2, Holandsko 13:4, Poľsko 10:0 a v rozhodujúcom zápase o postup aj Lotyšsko 4:3. Ako si na to spomínate?

„Paradoxne to bolo jednoduchšie ako rok predtým. Vedeli sme, že kľúčový zápas hráme proti Lotyšsku. Hrali sme tesne po Veľkej noci. Dovtedy sme mali ľahkých súperov, čo bolo trochu zradné. Napokon sme to mentálne zvládli a splnili náš cieľ.“

Za Slovensko hral aj legendárny Peter Šťastný, ktorý sa so 16 kanadskými bodmi stal najproduktívnejším hráčom turnaja. Čo pre tím znamenal?

„Peťo bol veľká osobnosť. Keď prišiel do kabíny, boli sme veľmi radi. Ak niečo povedal, vždy to malo váhu. Bol flegmatik. Pred zápasom si vyložil nohy, zobral noviny a prečítal si burzu. Potom sa pomaly obliekol, išiel na ľad a hral ako pán. Všetko robil s noblesou.“

Prvými reprezentačnými trénermi boli Július Šupler a Jozef Golonka. Ako ste si s nimi rozumeli?

„Na trénerov nemôžem nadávať. Chémia medzi realizačným tímom a hráčmi bola na vysokej úrovni. Jožko Golonka rád rozpráva a rád sa počúva. Bola s ním zábava. Hokej bral trochu inak, bol svojský tréner. Mal svoje rozprávky a príbehy, to bolo jeho.“

Pred prvými majstrovstvami sveta A-kategórie vo Viedni 1996 mali slovenskí fanúšikovia veľké očakávania. Prečo ste napokon bojovali o záchranu?

„Áno, ľudia nás pomaly pasovali za adeptov na medailu.