Legendárny cyklista odjazdil v únikoch tisíce kilometrov

Od štartu postupne zrýchľoval tempo, až kým mu nikto nestačil. Išiel sólopreteky. Za ním ostalo prázdno. Takmer každá víťazná jazda Fausta Coppiho vyzerala rovnako. Slávny taliansky cyklista zomrel pred polstoročím na maláriu.

BRATISLAVA. Campionissimo. Šampión šampiónov. Tak najčastejšie označovali Fausta Coppiho. Taliansky cyklista zo 40-tych a 50-tych rokov minulého storočia sa svojimi úspechmi stal priam mýtickou postavou.

V rôznych anketách o najúspešnejšieho športovca krajiny bol vždy v prvej trojke. Syn roľníka z dedinky Castelania v provincii Piemont vynikal štíhlou atletickou postavou s dlhými nohami.

Muž v úniku

Jeho cyklistická filozofia bola jednoduchá. „Ak sa mi podarí dostať do úniku, nesmú ma dostihnúť,“ hovoril.

Podľa niektorých historikov odjazdil počas kariéry viac ako tritisíc kilometrov v úniku a vyhral 58 pretekov.

„Keď som sa ho raz spýtal, prečo sa vždy snaží utiecť ostatným, povedal mi: Rád jazdím sám. Vyžíval sa v tom, že prevyšuje všetkých súperov,“ povedal o Coppim jeho bývalý tímový kolega Fiorenzo Magni.

V cyklistike vyhral Coppi takmer všetko. Ako prvý dokázal triumfovať na Giro d'Italia i Tour de France v jednom roku. Vytvoril rekord v hodinovke, v zimných mesiacoch po celej Európe vyhrával dráharské kritériá. V šprintoch bol neporaziteľný.

V Taliansku mal obrovskú popularitu. Na etapu Giro d'Italia chodili desaťtisíce ľudí. Najmä v povojnovom období sa stal symbolom očistenia krajiny od fašizmu a jej obrodenia. Bol tvárou úspešného nového Talianska. Coppi zmenil obraz cyklistiky.

Do športu zaviedol nové pravidlá, prípravu, systematickosť, ktorá v tej dobe neexistovala. Zdravo sa stravoval v časoch, keď to bolo ako z ríše fantázie.

Novátor cyklistickej taktiky

Podrobne sa pripravoval na každé preteky. Vždy si preštudoval trať. Prešiel ju a hľadal miesta, kde by mohol súperom uniknúť, kde nie je žiadny asfalt, kde si dať pozor na defekt. V tomto predbehol dobu o niekoľko rokov.

Najviac prispel k rozvoju tímového poňatia cyklistiky. V rámci tímu určil funkcie každému členovi. Organizoval stratégiu, vydával rozkazy, ktoré sú dnes už bežné pri stíhaní únikov či získaní výhodnej pozície pred cieľom.

V tíme mal určeného bankára, ktorý obišiel súperov a hľadal pomocníkov pre svojho lídra. Za úplatok alebo inú protislužbu. V pelotóne bol Coppi obľúbený, pretože dodržiaval džentlmenské dohody. Vždy tak našiel dostatok podpory aj u cudzích pretekárov.

„Bola to pre nás česť. Byť naporúdzi takému veľkému šampiónovi. Bol pre nás ako Boh,“ hovorí Ettore Milano, jeden z Coppiho verných pomocníkov.

Najväčšou slabinou Fausta bola psychika. Neveril si a ľahko podľahol depresii. Ak necítil podporu tímu alebo už na začiatku pretekov získal stratu, bol schopný rýchlo sa vzdať. Niekedy stačilo, aby mu padla reťaz či dostal defekt a súperi mu ušli.

Takto začal aj Tour de France v roku 1949. Po defekte v úvodných etapách nabral stratu. „Našli sme ho stáť pri krajnici. Sedel tam ako zbitý pes a hovoril: Končím. Idem domov,“ spomína Alfredo Binda, šéf talianskeho národného tímu na Tour.

Poznal vrtkavú povahu svojho zverenca, preto musel najprv použiť lesť. Nahovoril ho, aby aspoň dokončil túto etapu.

Večer sa ho snažili zlomiť tímoví kolegovia. Na lídra strácal Coppi takmer pol hodinu. Pre neho to boli stratené preteky. O dva týždne v Paríži vyhral.

Rivalita s Bartalim

Nebyť Coppiho, bol by na jeho mieste stál asi Gino Bartali. Mal však smolu, že v čase, keď bol na vrchole kariéry, dostal silného súpera. Ich rivalita bola hlavným motívom všetkých významných pretekov. Boli to úplne opačné povahy. Ako deň a noc.

Bartali bol silový, mohutnejší typ. Coppi, štíhly, atletický. Bartali bol známy svojou silnou katolíckou vierou, Coppi náboženstvo neuznával.

Bartali bol živel, bohém, dokázal prehýriť celú noc pred pretekmi. Kým jeho súper bol presný opak - tichý, precízny v príprave, abstinent a nefajčiar. Často si zo seba uťahovali, hecovali sa. „Hneď v prvom stúpaní ti utečiem,“ chválil sa Bartali.

„Nemáš šancu, v týchto pretekoch uvidíš len môj chrbát,“ odvetil Coppi. Z veľkých rivalov sa však neskôr stali priatelia.

Keď na Coppiho doľahla kríza, práve Bartali ho povzbudzoval a motivoval. Tento moment vystihuje fotografia, na ktorej Bartali podáva svomu mladšiemu kolegovi fľašu s vodou, aby sa osviežil.

Dama bianca

Na vrchole slávy bol Coppi ako holywoodska hviezda. V prísne katolíckom Taliansku sa dopustil zločinu, podľahol šarmu cudzej ženy - Giulie Occhiniovej. Médiá ju spočiatku volali Dáma v bielom, pretože nevedeli vypátrať jej meno.

Milenecký vzťah spoločnosť odsúdila a pre médiá to bola téma číslo jeden. Sám pápež Pius XII. apeloval, aby sa Coppi vrátil k svojej žene. Keď campionissimo odmietol, Pius XII. nepožehnal cyklistom pri štarte Giro d'Italia.

Avšak ešte v 50-tych rokoch bolo v krajine cudzoložstvo trestným činom. Preto dvojicu, ktorá žila v spoločnej domácnosti, vyšetrovala polícia a nasledoval súdny spor, ktorý trval takmer celý rok. Occhiniová musela niekoľko mesiacov stráviť aj vo väzení.

Záhadná smrť

Coppi zomrel ako 40-ročný na sklonku svojej kariéry. Jeho smrť je do dnešných dní stále istou záhadou. Na výlete v Afrike dostal maláriu. I keď ochorenie nebolo v tej dobe neznáme, lekári nevedeli zistiť príčinu jeho silnej horúčky.

Nedostatočné lekárske vybavenie v nemocnici v Toronte im neumožnilo zistiť príčinu ochorenia. Zomrel 2. januára 1960.

O jeho búrlivom živote osamelého cyklistického hrdinu bolo napísaných niekoľko kníh, v roku 1995 nakrútili aj film Il grande Fausto. Coppiho milenku v ňom stvárnila Ornella Mutiová. V Alpách a Dolomitoch je postavených na jeho počesť niekoľko pomníkov.