Keď v roku 2016 prijali Kosovo do európskej a svetovej futbalovej rodiny, fanúšikovia oslavovali, akoby ich mužstvo získalo titul.
Futbalová reprezentácia tejto balkánskej krajiny odohrala doteraz 99 zápasov. O najväčší úspech vo svojej krátkej futbalovej histórii zabojuje Kosovo 26. marca na Slovensku, kde bude v semifinále baráže majstrovstiev sveta 2026 súperom zverencov Francesca Calzonu.
Najmladší štát v Európe vznikol v roku 2008 vyhlásením nezávislosti na Srbsku. Kosovo ako suverénny štát stále neuznáva viac ako tretina členských krajín OSN.
Zo štátov Európskej únie ho neuznalo Španielsko, Grécko, Rumunsko, Cyprus a ani Slovensko.
Dlhé desaťročia bolo Kosovo súčasťou Juhoslávie. Zložitú jednotu krajiny garantovala osobnosť juhoslovanského komunistického diktátora Josipa Broza Tita.
Po jeho smrti v roku 1980 sa začali v etnicky a kultúrne rôznorodej Juhoslávii čoraz viac prejavovať odstredivé sily a krajina smerovala k rozdeleniu.
Nebolo také pokojné ako v prípade Česko-Slovenska. Sprevádzalo ho násilie, krvavé boje a etnické čistky. Zomrelo 130-tisíc ľudí, státisíce boli nútené utiecť z domova.
Najchudobnejšia časť Juhoslávie
Kosovo obývané prevažne etnickými Albáncami malo v Juhoslávii štatút autonómnej provincie v rámci Srbskej socialistickej republiky.
Aj s Vojvodinou mali takmer rovnaké práva ako šesť republík federatívnej Juhoslávie. Zároveň však bolo Kosovo najchudobnejšou a ekonomicky najzaostalejšou časťou federácie. V 80. rokoch tu klesol HDP na obyvateľa na 27% celoštátneho priemeru.
Vzťahy medzi kosovskými Albáncami a Srbmi mali ďaleko od harmónie. Albánci požadovali čo najväčšiu autonómiu, zatiaľ čo Srbi nechceli byť ovládaní albánskou väčšinou v Kosove. Na osobnej úrovni však medzi ľuďmi často panoval rešpekt.
Prvé vážne nepokoje v dôsledku ekonomickej krízy a sociálneho a etnického napätia v Kosove vypukli v roku 1981. Potlačila ich armáda. Výsledkom bolo 11 mŕtvych a výrazný pokles dôvery Albáncov v juhoslovanský štát.
V roku 1989 došlo za vlády srbského lídra Slobodana Miloševiča k výraznému obmedzeniu kosovskej autonómie. Srbské orgány rozpustili parlament v Prištine a zatvorili univerzitu, albánčina sa už nemohla používať v školách ani na úradoch.
Kosovskí Albánci hlasovali za nezávislosť v referende, ktoré Belehrad neuznal.
Situácia v regióne sa ešte viac vyostrila. Militantná organizácia kosovských Albáncov Kosovská oslobodzovacia armáda (UÇK) viedla od roku 1997 proti srbským úradom a bezpečnostným jednotkám partizánsku vojnu. Srbský premiér Miloševič poslal do Kosova armádu, jej zásah spustil masovú utečeneckú vlnu.
Viacero svetových mocností na čele s USA sa rozhodlo, že vojenskou silou prinúti Miloševiča, aby sa stiahol. Letecké jednotky NATO bombardovali srbské ciele v Kosove i Srbsku.
Konflikt ukončila mierová dohoda, na základe ktorej srbská armáda opustila Kosovo, kde ju nahradili mierové jednotky KFOR. Až do roku 2008 bolo Kosovo protektorátom pod správou OSN.
Jediný kosovský Albánec v reprezentácii
Ešte o deň skôr než Kosovo vyhlásilo nezávislosť, vznikol v krajine s menej než dvoma miliónmi obyvateľov futbalový zväz.
Na jeho čele stál muž, ktorý má najväčšiu zásluhu na rozvoji kosovského futbalu - Fadil Vokrri.
Fanúšikmi uctievaný bývalý hráč začínal na zväze od nuly, takmer bez peňazí, v dvoch miestnostiach bytového domu a s dvoma počítačmi.
Jeho primárnym cieľom bolo etablovať kosovský futbal na medzinárodnej scéne. „Teraz, keď nás uznajú ako krajinu, to bude rýchle,“ pomyslel si. Čoskoro zistil, že sa mýlil, ale neprekážalo mu to.
Vokrri sa narodil v roku 1960 a vyrastal v Podujeve, malom meste blízko hranice Kosova so Srbskom. V prvej polovici 80. rokov patril k najväčším hviezdam tímu FK Priština.
Kosovský klub v roku 1983 postúpil do najvyššej juhoslovanskej súťaže a strávil v nej štyri sezóny. Na domáce zápasy chodilo v tých časoch aj štyridsaťtisíc fanúšikov a pamätné je najmä víťazstvo na ihrisku majstrovskej Crvenej Zvezdy Belehrad hneď v prvom ročníku medzi elitou.
V roku 1986 prestúpil Vokrri do Partizanu Belehrad, s ktorým získal titul aj Juhoslovanský pohár.
„Prežil som tam najkrajšie obdobie kariéry. Partizan bol vždy otvorený klub bez nacionalizmu,“ spomínal v jednom z rozhovorov. Štýlom hry si vyslúžil prezývku Kosovský Maradona a výkonmi zasa pozvánku do juhoslovanskej reprezentácie. V tých časoch to bola nevídaná vec.
Vokrri bol prvý a posledný kosovský Albánec, ktorý si obliekol dres Juhoslávie. Odohral v ňom dvanásť zápasov a strelil šesť gólov.
Keď prišla ponuka na angažmán v Juventuse Turín, musel odmietnuť - nemal ešte za sebou povinnú vojenskú službu. V roku 1989 odišiel do zahraničia a hral v Turecku a vo Francúzsku.
Osem rokov na ceste do FIFA a UEFA
Trvalo osem rokov, kým Vokrri dostal Kosovo na svetovú futbalovú mapu. Keď v roku 2012 Medzinárodná futbalová federácia (FIFA) dovolila svojim členským zväzom, aby hrali proti Kosovu priateľské zápasy, šéf UEFA Michel Platini sa hneval.
Vyčítal Seppovi Blatterovi (šéfovi FIFA), že to s UEFA nikto nekonzultoval.
Proti prijatiu Kosova do štruktúr UEFA od začiatku ostro vystupovalo najmä Srbsko, ale nebol to ojedinelý postoj.
Hlasovanie v roku 2016 bolo celkom tesné. Za prijatie Kosova do UEFA bolo 28 členských krajín, proti 24 a 2 hlasy vyhlásili za neplatné.
Šéf Srbského futbalového zväzu Tomislav Karadžič pred hlasovaním vyzval kongres, aby žiadosť Kosova zamietol. Dôvodil, že ide o zasahovanie politiky do športu. „Vyvolalo by to v regióne rozruch a otvorilo by to Pandorinu skrinku v celej Európe,“ argumentoval.
O desať dní sa stalo Kosovo aj členom FIFA.
Zlyhalo mu srdce
Prvý cieľ bol splnený. Kosovo hralo súťažné zápasy, ale nemalo vyhovujúci štadión, takže domáce prostredie našlo v Albánsku.
Fadil Vokrri sa výrazne angažoval v rekonštrukcii Mestského štadióna v Prištine, na ktorom kedysi hrával. Prvého zápasu na vynovenom stánku sa však nedožil.
Vokrri zomrel 9. júna 2018 na infarkt, ktorý utrpel ráno počas cvičenia vo fitcentre. Mal 57 rokov. Ešte v ten deň starosta Prištiny Shpend Ahmeti navrhol, aby štadión niesol meno Fadila Vokrriho.
V Kosove mu vystrojili štátny pohreb, na ktorý prišlo aj viacero futbalových činovníkov zo Srbska, vrátane bývalého šéfa zväzu Tomislava Karadžiča.
Gramoza Vokrriho, syna kosovskej futbalovej legendy, o niekoľko týždňov pozvali zástupcovia Partizanu Belehrad.
„Prejavili mi tam obrovský rešpekt. Nezaujímalo ich, že som Albánec. Povedali mi, že som súčasťou ich rodiny kvôli otcovi. Myslím si, že futbal a šport všeobecne by sme mali využívať na podporu vzťahov medzi Kosovom a Srbskom. Pre našu reprezentáciu bude veľké víťazstvo, keď sa s nami na ihrisko postaví aj kosovský Srb,“ povedal Gramoz Vokrri.
