Šesťdesiaty ôsmy, rok nádeje i skazy. Hokejisti zdolali na olympiáde v Grenobli Rusov. O zlato síce prišli v zápase so Švédmi, ale národ ich otvorene oslavoval ako hrdinov. Jiří Raška (4. 2. 1941 - 20. 1. 2012) priniesol zlato i striebro za skoky na lyžiach.
V rodnom Frenštáte pod Radhošťom vítali 27-ročného športovca desaťtisíce z celého beskydského kraja. Najväčšími súpermi českého skokana boli Rusi a východní Nemci. Pravda, aj Nór Wirkola s piskľavým hlasom.
Raška vyhral olympiádu na mostíku, na ktorom sa to čakalo menej. Bol stvorený pre veľké, zvíťazil na strednom. Český spisovateľ Ota Pavel to opísal slovami: „Bol to nádherný let v nekonečnom tichu, ktorý trval kratučký ľudský čas.
Maliar a redaktor Ota Mašek skoro omdlel, fotoreportér Jarda Skála prestal fotografovať. Tréner Zdeněk Remsa si umýval tvár snehom a piskľavý skokan Nór Wirkola prestal pískať."
Komunisti ho odkopli
Za víťazstvo dostal televízor, potajomky desaťtisíc korún a embéčku. Jazdil v nej s firemným číslom. Bola to doba amaterizmu, lyžiari si na olympiádach museli prelepovať logo výrobcu. Tak to fungovalo na celom svete.
Čo fungovalo v našom bývalom svete, bolo prenasledovanie. Raška podpísal protikomunistický manifest Dvetisíc slov. V novinách vyšiel 27. júla 1968, o tri týždne sme tu mali polmiliónovú armádu Rusov a ich satelitov.
"Do roku 1970 bolo ešte okolo mňa ticho. Majstrovstvá sveta usporiadali vo Vysokých Tatrách, potrebovali ma. Dosiahol som striebornú medailu, a odkopli ma," spomínal v poslednom rozhovore pre Lidové noviny. „V roku 1974 si nás viacerých úspešných zavolal predseda vlády Štrougal. Sľúbil nám 35-tisíc korún, čo bol veľký peniaz. Mnohí ich aj dostali. Věra Čáslavská a ja trt."
Veľký skokan pracoval ako mechanik vo frenštátskom závode MEZ. Zarábal 1500 korún, dostával päťstovku kalorického. Napriek tomu skákal, v roku 1972 bol bronzový na majstrovstvách sveta v skokoch na lyžiach. Chvíľu mu patril i svetový rekord (164 m). Raška Dvetisíc slov neodvolal a v roku 1974 so skákaním skončil. Neskôr sa stal trénerom. V roku 2003 ho vyhlásili za českého lyžiara storočia.
Spisovateľ Ota Pavel o ňom napísal čarovnú Rozprávku o Raškovi, na 80 percent pravdivú. Napríklad tetka Pravečková, zlatá osoba, bola Raškovou babičkou.
„Po otcovej smrti musel Jirka už ako malý veľa pracovať. Matka mu dávala sedem úloh denne. Raz si priniesol od kupca sud od haringov. Tresol doň, sud sa rozbil na dosky. Dve si vzal, orezal ich nožom a pripevnil na ne remienky a špagáty. A začal lyžovať."
Nemajú čas na deti
Srdce Raškovi spevňovali tri bajpasy. Mal päťdesiat, keď ho zmoril prvý infarkt. Zmysel pre humor nestratil Raška nikdy. Ani vlani, keď celý beskydský kraj oslavoval jeho sedemdesiatku. On sa musel zo zdravotných dôvodov šetriť. Pripíjal si detským šampanským. „Bol to vynikajúci rozprávač. Pri jeho historkách nás chytali kŕče od smiechu. Ale bol to i veľmi citlivý človek, nedokázal nikoho podraziť," povedala pre iDNES.cz Věra Čáslavská, tiež signatárka Dvetisíc slov.
Jediný „štát", ktorý sa k nemu od začiatku do konca správal férovo, bolo Valašské kráľovstvo, monarchia veselých ľudí. Bol v ňom rytierom a od roku 2006 ministrom športu. Práve na jeho internetovej stránke Raška rozmýšľal veľmi vážne o súčasnosti.
„Každý má dnes svoj zabehnutý kolotoč, do ktorého šport nepatrí. V lepšom prípade je to posedenie v krčme. Všetci podnikajú, bohatnú alebo chudobnejú. Každý sa stará sám o seba. Nadšenie venovať sa cudzím deťom ochablo. Niekedy sme si organizovali preteky sami, dnes idú mladí na diskotéku, k automatu, počítaču. Už ich nebaví ani ten futbal a hokej. Ani nevedia, ako vyzerá skákanie na lyžiach. A keby aj, nemajú kde a u koho." Veril však, že to nebude trvať večne.
Raška bol mužom činu do posledného dychu. Už nebol trénerom, ale pre frenštátsky klub zháňal peniaze. V dome, kde žila tetka Pravečková, zasadil na záhrade jaseň. Z neho sa robia sudy a lyže.
