Utorok, 26. január, 2021Meniny má Tamara

Jediné svetové zlato je - z kameňolomu

Sportnet|Publikované 15. júl 2007 o 22:00

"Posledné dva týždne sme trénovali štvorfázovo," tvrdí sedemdesiatnička, ktorú pod menom Ríšová vyhlásili za najlepšiu brankárku MS 1957

"Posledné dva týždne sme trénovali štvorfázovo," tvrdí sedemdesiatnička, ktorú pod menom Ríšová vyhlásili za najlepšiu brankárku MS 1957 a ako Čápovú za slovenskú hádzanárku 20. storočia.

BRATISLAVA. Zo Sloveniek sa len dve môžu pochváliť titulom svetových šampióniek v kolektívnom športe. Získali ho presne pred polstoročím. V jednom z najhorúcejších liet, aké stredná Európa zažila, vydolovali zlato v kameňolome.

Taš je po turecky kameň a madan lom. Belehradský Tašmajdan má názov ešte z čias Osmanskej ríše, ale veľký športový komplex tohto mena je povojnové dielo. Štadión s tribúnami nalepenými na stenu bývalého kameňolomu pokrstili v päťdesiatom štvrtom európskym šampionátom basketbalistky a o tri roky bol dejiskom premiérových majstrovstiev sveta hádzanárok. Skončili sa senzáciou: suverénne ich vyhralo Československo.

"Nikto s nami na titul nerátal," tvrdí Anna Čápová. "Zahraniční odborníci boli v šoku. Už pred finále sme na ich žiadosť museli predviesť modelový tréning."

Pat a Patašon

Čechom sa síce nepodarilo vo svete presadiť národnú verziu hádzanej s vyššími a užšími bránkami, ale rýchlo sa prispôsobili a medzinárodnú hádzanú obohatili o nové prvky: zadovky, vykláňačky, zónovú obranu...

Na Slovensku bol vtedy tento šport popoluškou. Tréner Ladislav Gross však dal v bratislavskej Lokomotíve dokopy také silné družstvo, že v roku 1956 nečakane vyhralo československú ligu.

V Prahe si ho netrúfli negovať. Grossa vymenovali za asistenta hlavného trénera Karla Hošťálka a do dvanásťčlennej nominácie na MS zaradili aj dve Slovenky. Robustnú brankárku a vrtké ľavé krídlo: Ríšovú, dnes Čápovú, a Schmidtovú, neskôr Ilavskú. Prvá mala v rodnom liste meno Anna, ale všetci ju volali Hana, a druhej hovorili Viera, hoci podľa rodného listu je Veronika a podľa občianskeho preukazu Verona.

"My sme boli ako filmoví komici Pat a Patašon: Hanka vysoká, ja malá," smeje sa Ilavská, rodáčka z gemerského Lubeníka, ktorá celý život prežila v Trnave. "Držali sme však spolu." Jedna mala dvadsaťdva, druhá dokonca len dvadsať. "Boli sme uchá, tuším, že jediné slobodné," dopĺňa Čápová, pôvodom Tatranka.

Štyri tréningy denne

Úspechy z minulosti sa zavše bagatelizujú štýlom "jáj, ale vtedy sa aut hádzal vidlami". Tento prípad je ilustráciou, že neprávom.

"Posledný rok pred majstrovstvami sme absolvovali perfektne pripravenú a dômyselnú prípravu," spomína Čápová. "Raz za mesiac sme v Prahe mávali zraz. Večer sme sadli do vlaku, ktorým sme sa ako členky Lokomotívy vozili zadarmo, ráno z neho vystúpili a po tréningu a prípravnom zápase sa vracali späť. Každá v ruke s individuálnym tréningovým plánom. Ja som dostala za hlavnú úlohu naučiť sa rozštepy. Vďaka dlhým rukám som hore všetko vychytala, ale dolu som mala slabiny. Podarilo sa mi ich však odstrániť."

Vtedy sa zásadne trénovalo až po šichte, no na záverečnú dvojtýždňovú prípravu v Bratislave dostali hráčky voľno. "Ak rátam aj rannú rozcvičku, deň čo deň s výnimkou nedele sme mali štyri tréningy. Jeden z nich na pravé poludnie. V 32- až 33-stupňovej horúčave. Idete na Balkán, tam budú ešte vyššie teploty, vraveli nám. Keď prišla správa, že sa bude hrať aj pri večernom osvetlení, na Kovosmalte - tam, kde dnes hráva Artmedia, a zajtra, žiaľ, vyrastú vežiaky - namontovali provizórne lampy."

Hádzanárky bývali v areáli bývalej Telovýchovnej školy v drevených barakoch so strechou z terového papiera. Aby sa aspoň trochu vyspali, balili sa do vlhkých uterákov.

Hošťálek bol odmeraný, ironizujúci introvert, vyžadujúci absolútnu disciplínu. "On bol ras a my vojnové dievky, vďačné za každú šancu," krčí plecami brankárka. "Každá z nás schudla pár kíl. Keď niektorej prišlo zle, zareagoval: Vyblvaj sa a pokračuj. A my sme sa vyblvali a pokračovali. Dostať sa do reprezentácie bola vtedy úžasná česť a veľmi ťažké: na každý post boli tri-štyri vyrovnané hráčky."

Reprepremiéra na MS

Schmidtová do šampionátu nehrala v žiadnom oficiálnom medzištátnom zápase.

"Cestovala som s vedomím, že náhradníčkou budem aj v Belehrade. Pred prvým zápasom si ma zavolali tréneri na pohovor a spýtali sa, ako sa cítim. Vynikajúco, odvetila som, lebo do tréningov som dala všetko, čo vo mne bolo. Nastupuješ, povedali mi. Viete si to predstaviť? Vôbec prvý raz a hneď na majstrovstvách sveta?" zaspomínala si - a neudržala slzy. Aj preto, že tým sa historka nekončila: "Prišla som na izbu a Kveta Marzinová, ktorej som akože vzala miesto, mi vynadala do blbých Sloveniek. Hoci som bola o desať rokov mladšia, chytila som ju pod krk a pohrozila: Ešte raz..."

Našťastie pribehla kapitánka Stáňa Kučerová: Baby, čo bláznite?!

"Stáňa je boží človek, dodnes si s ňou píšem," vraví Ilavská-Schmidtová. "A Marzinová sa mi po dvadsiatich rokoch ospravedlnila." Trnavské krídlo strelilo na šampionáte päť gólov. Vo finále s Maďarskom (7:1) prvý aj posledný.

Z náhradníčky brankárka č. 1

Československé hádzanárky predviedli na Tašmajdane spanilú jazdu. Čo zápas, to víťazstvo.

Tréneri mali šťastnú ruku. Po úvodnom víťazstve v základnej skupine nad Maďarskom 8:4 sa za remízového stavu 2:2 so Švédskom v prestávke druhého zápasu rozhodli vymeniť v bránke skúsenú Češku Kvetu Janečkovú za Slovenku Ríšovú. "Druhý polčas budeš chytať ty. Nevypytuj sa prečo, ber nákolenice, idem ťa rozcvičiť," oznámil jej Gross.

V mihu sa, ako to mala vo zvyku, ponorila do seba, a len čo nastúpila, chytila dve sedmičky. Ostala v bránke až do samého konca hviezdneho finále. Po ňom ju vyhlásili za brankárku svetového šampionátu. "Ríšová jedinečným výkonom udivovala početné obecenstvo," napísal v týždenníku Štart jediný očitý svedok z radov novinárov Jaroslav Hochel.

"Namôjdušu, dodnes neviem, či Janečková bola zranená, alebo jej to nešlo tak, ako si tréneri predstavovali," zaprisaháva sa aj po polstoročí slovenská hádzanárka storočia.

Tisícka za titul

"My sme hrali z lásky k športu, nie pre peniaze," vravia unisono obe svetové šampiónky spred polstoročia. "Nechajte si aspoň tepláky, povedala nám vedúca výpravy," spomína Čápová a dodáva: "Boli ozaj pekné, slivkovo modré. Vtedy v našich obchodoch neboli žiadne, tak sme sa potešili. Ibaže o týždeň-dva prišiel list, v ktorom stálo: ak si ich chcete nechať, obratom poukážte 350 Kč. Tak sme ich všetky obratom zabalili a poslali späť."

Odmena za titul, tvrdí Ilavská, bola rovná tisícka. "Ostal mi odznak a medaila, ale najcennejšie sú spomienky," myslí si Čápová. "Rodičia mi do smrti neodpustili, že som uprednostnila šport pred školou. Keramika mi šla," vraví absolventka školy umeleckého priemyslu, ktorá bola v triede s akademickou sochárkou Ľudmilou Cvengrošovovu či kostýmovou návrhárkou Helenou Bezákovou a v rovnakom ročníku ako Albín Brunovský.

V tridsiatich piatich ešte chytávala prvú ligu. V štyridsiatich štyroch ju manžel, ktorý trénoval Vinohrady, uhovoril, aby mu vytrhla tŕň z päty. Tím bojoval o záchranu v druhej lige, ale jedna brankárka si zlomila nohu a druhá otehotnela. "Chodili sa na mňa pozerať ako na exota. Zrazu za mnou prišiel tréner Gross, že v Bratislave je Gunnar Prokop, manažér slávneho viedenského Hypobanku, a chce mnou hovoriť. Potrebujeme dobrú brankárku, berieme vás, nadiktujte mi osobné údaje. Skončili sme už pri prvom: dátume narodenia. Zdvihol obočie a zavrel blok. Prepáčte, ale to by som nepresadil, povedal mi," s úsmevom spomína historku, ktorá bola jej prvou aj poslednou s lukratívnym pozadím. (mo)

Autor: Sportnet

Súvisiace články

© Copyright 2021 | Športnet, s.r.o.