Keď ma nepustili na ihrisko, plakal som. Teraz deti plačú, keď tam musia ísť, tvrdí rekordér

K futbalu inklinoval od detstva, jeho voľný čas sa spájal s ihriskom v Rokycanoch. Prvé zápasy odohral ako žiak v Tatrane Prešov, kde prešiel všetkými mládežníckymi kategóriami.

Základnú vojenskú službu si odkrútil v Malackách, hrával za vtedajšiu VTJ Žiška. Najväčšie úspechy zažil v TJ Magnezit Jelšava, kde postúpil do 1. slovenskej národnej futbalovej ligy.

JÁN FATĽA (55) hrával na sklonku kariéry ešte za rakúsky 1. FC Felixdorf, po jej skončení si zahral nižšie súťaže za dedinku Kunova Teplica.

Jeho kariéra bola výnimočná, pretože v nej zaznamenal množstvo postupov.

„Kde som prišiel, tam sme vyhrali súťaž,“ smeje sa po rokoch.

Hrali ste od prvej pomaly po poslednú ligu, máte za sebou bohatú kariéru. Koľko postupov ste zaznamenali?

Ani presne neviem. Ak rátam profesionálnu kariéru, tuším ich bolo päť. Keď som išiel na vojnu do Malaciek, hneď v prvej sezóne sme vyhrali krajské majstrovstvá.

Keď som sa vrátil do Jelšavy, fenomenálne sme postúpili do 1. SNL, čo bol vtedy obrovský úspech. V Rakúsku som mal takisto šťastie a hneď prvý rok sme postúpili z tretej do druhej ligy.

Po návrate domov som potom ešte raz postupoval s Jelšavou a piatu ligu sme vyhrali v Kunovej Teplici.

Vďaka čomu sa vám darilo stále vyhrávať?

Mal som šťastnú ruku, vždy som si tím dobre vybral. Nebol som extra rozdielový hráč, ale zakaždým som prišiel do klubu, kde sa pracovalo kvalitne, boli tam ostrieľaní tréneri a hráči.

Vďaka futbalu som si našiel množstvo priateľov, spoznal som výborných ľudí. Dali mi to života veľa ľudskosti a skromnosti.

Na akej pozícii ste nastupovali?

Hrával som stredného záložníka. Nedával som veľa gólov, nebol som extra vysoký. Skôr som sa presadzoval bojovnosťou a kondíciou. Taká včelička, ktorá nerozhodne zápas, no vybehá ho.

Nie som hrdý na svoje góly, ale na to, že som vedel strhnúť kolektív. Aby bojoval aj v tých najťažších situáciách.

Ktorý z rady postupov bol pre vás najpamätnejší?

Jednoznačne ten s Jelšavou do 1. slovenskej národnej futbalovej ligy. Bola to veľká vec. Nielen pre mesto, ale pre celú dolinu. Chodili nám gratulovať ľudia zo všetkých okolitých obcí, nosili nám mäso, guľáš a víno. Podávali nám ruky, ťapkali nás po pleci a boli šťastní.

Postup takého malého mestečka do celoštátnej súťaže bolo niečo nevídané. Výnimočné. Na zápasy chodilo aj päťtisíc ľudí. Atmosféru sme mali lepšiu ako kluby v lige.

Vďaka čomu?

Boli tu kasárne, ruskí hudobníci hrali počas zápasu Kalinku. Keď prišiel ku nám Prešov, bol to veľký sviatok. Ale aj ostatné zápasy mali skvelú úroveň.

Jelšave vďačím za nádherné futbalové zážitky. Ale aj za rodinu, našiel som si tu manželku. Krásne mesto, v ktorom bývam doteraz. Narodili sa mi tu dvaja synovia, ktorí takisto hrávajú aktívne futbal.

Ďakujem manželke, že mi počas kariéry vždy vyšla v ústrety. Aj vďaka rodinnej pohode sa mi darilo. Nikdy som nebol dokonca zranený, mal som len odreniny a výrony.

Hrávate futbal aj teraz?

Aktívne už nie, chodím si len zahrať s priateľmi. Vždy si potom posedíme pri pivku, patrí to k futbalu.

Chvíľu som trénoval žiakov v Revúcej, postúpili sme do prvej ligy. Spravil som si B licenciu. Po čase som však trénerstvo nechal.

Venujem sa záhradke, chalupárčim. Mám tiež vnučku, s ktorou takisto trávim čas. Som už v takom veku, kde chcem byť hlavne s rodinou.

Na futbal som nezanevrel, sledujem ho v televízii a chodím na zápasy aj osobne. Napríklad do Podbrezovej, Revúcej či Rožňavy.

Máte množstvo skúseností. Nie je škoda, že ich už neodovzdávate mladým?

Práveže sa deťom stále venujem, učím na gymnáziu. Tam mám športu dosť. Občas ma mrzí, že už nie som tréner, ale s deťmi to už nie je ako kedysi. Do všetkého ich musíte nútiť.

Keď som ja bol chlapec a nepustili ma na ihrisko, plakal som. Teraz deti plačú, keď tam musia ísť. Na športoviskách som strávil strašne veľa času, dnešným mladým sa o tom ani nesníva. Česť výnimkám.

Za našich čias sme sa doťahovali, kto bude podávať na zápasoch lopty. Teraz nemá kto. O šport celkovo nie je taký záujem ako kedysi. Viem o čom hovorím, pretože to zažívam každý deň v škole. Doba sa zmenila.

Keď pred 20 rokmi prešiel klub Magnezit Jelšava do Revúcej, mali sme športové triedy. Vychovali sme reprezentantov ako Michal Breznaník či Norbert Gyomber. Teraz je niečo podobné utópia. Celkovo kvalita mládežníckeho futbalu ide dole.

Môžete byť konkrétnejší?

Tí chlapci, čo sa kedysi nechytili v prvej lige, išli do tretích alebo boli na dedinách. Bola veľká tlačenica do klubov, zatiaľ čo teraz nemá kto hrať. Družstvá na dedinách sa rozpadajú. Nie je to v tom, že by sa nerodili deti. Jednoducho sa im nechce, alebo majú iné aktivity.

Kedysi tu v okolí Revúcej hrali všetky obce, dnes sa odhlasuje jedna za druhou. Ani tréningový proces potom nie je taký, ako by mal byť. Na školské turnaje sa kedysi robili výbery, teraz je pár šikovných detí, ktoré hrajú všetky športy. A ostatné nič. Problémom sú počítače, mobily.

Občas nejaký talent vyskočí, preto česť ľuďom, ktorí sa im venujú. Škoda, že sa v Revúcej nehrá vyššia súťaž, pretože deťom potom chýbajú vzory.

Máte nejaké športové prianie?

Verím, že moji synovia zažijú vďaka futbalu podobné zážitky ako ja. Že im šport dá všetko to, čo mne. Pretože vďaka nemu som zistil, čo chcem robiť a dopracoval som sa k svojej profesii.

Zároveň dúfam, že sa dožijem toho, ako budem svojho vnuka viesť k futbalu a odovzdávať mu svoje skúsenosti.