Vincent Lukáč má 70. Góly boli dar od boha a vážila si ho vraj aj mafia

KOŠICE. Legendárny slovenský hokejista Vincent Lukáč oslávi v stredu 14. februára 70 rokov.

Jeho hokejovú vizitku zdobia najmä dva tituly majstra sveta a do pamätí fanúšikov sa zapísal najmä ako výborný strelec.

Po skončení aktívnej kariéry pôsobil ako tréner, dlhší čas bol bez práce, posadil sa do parlamentnej lavice ako poslanec a dodnes vzbudzuje pozornosť extrémnymi názormi na slovenský i svetový hokej.

"Hovorí sa, že človek má toľko rokov, na koľko sa cíti. Ja sa cítim byť tak tesne pred päťdesiatkou.

Keď som bol mladý a videl som starších ľudí i môjho otca, keď mal 50 alebo 55 rokov, tak som ich vnímal ako starých. Ani sa mi nechce veriť, že už mám toľko rokov.

Nechcem to ani vysloviť. Už žijem iný život v inej dobe, než pred desiatkami rokov. Cítim na sebe, že šport mi pomohol. Rád sa dobre najem a veľmi rád sa smejem, to mi pomáha.

Mám rád hudbu, rád žartujem a aj to ma drží pri živote. Nemám rád samotu, vyhľadávam spoločnosť," tvrdí Lukáč.

Góly sú dar od boha

Do hokejových kroník sa zapísal najmä ako výborný strelec, ktorého kariéru zdobí 393 presných zásahov v 513 zápasoch federálnej ligy.

V 146 zápasoch v drese československej reprezentácie strelil 70 gólov. Dvakrát sa stal najlepším kanonierom federálnej ligy a s priemerom 0,48 gólu na zápas patrí do elitnej desiatky najlepších strelcov federálnej reprezentácie.

"Strieľanie gólov - to sa nedá naučiť. Je to dar od Boha, ide o správne riešenie v zlomku sekundy," povedal prostredný z bratského tria Lukáčovcov. Život zasvätil hokeju, no spočiatku mal bližšie k futbalu.

"Som z generácie, ktorá vyskúšala všetky športy. Ja som pôvodne ani nechcel hrať hokej, no dnes to, samozrejme, neľutujem. Bol som malý a tenký.

Futbal som odmalička vedel hrať pravou aj ľavou nohou, no neskôr som si zlomil nohu a zameral som sa viac na hokej. Korčuľovať ma naučil starší brat (Imrich).

Ja som si povedal, že s mojou postavou nemôžem len tak hrať hokej, lebo keď ma niekto trafí na mantinel, tak ma zabije.

Vedel som, že musím byť rýchly, lebo som sa jednoducho bál väčších hráčov a tak som im potreboval ujsť. A napokon sa to stalo jednou z mojich predností.

Korčuľovanie je aj dnes základ hokeja. Keď nevieš korčuľovať, tak ťa hocikto dobehne a vezme ti puk.

Len sa pozrite na (Connora) McDavida, ktorý chodí medzi súpermi ako medzi bránkami v slalome. Je to vynikajúci korčuliar a tak to potom aj vyzerá," poznamenal Lukáč.

Slovenská aj česká sieň slávy

K najväčším úspechom jeho kariéry patria tituly majstra sveta z rokov 1977 a 1985, striebro zo ZOH 1984 a striebro z MS 1982 a 1983.

Štyrikrát štartoval na svetovom šampionáte a vždy si z neho priniesol medailu, prinajhoršom striebornú.

Jeho klubová kariéra je spätá najmä s rodnými Košicami, no jediný majstrovský titul dosiahol paradoxne po odchode z vtedajšieho TJ VSŽ - na vojenčine v Dukle Jihlava (1982). Tam si ho vzal do parády tréner Stanislav Neveselý a naučil ho vracať sa do obrany.

"Som v slovenskej aj českej hokejovej sieni slávy. Dosiahol som viaceré úspechy, ktoré človek docení až neskôr. Ja stále tvrdím, že históriu nevymažeš.

Každý klub, každé mesto či štát sa chváli svojimi úspešnými športovcami, no dnes ma, žiaľ, bolia nejaké veci.

Nechcem to rozoberať, aby som niekoho neurazil. Ja som sa hanbil prísť domov, keď som skončil na nejakom 5. mieste, no dnes pomaly oslavujeme aj 9. miesto," tvrdí.

Do Quebecu neodišiel

Vincenta Lukáča draftoval v roku 1982 kanadský klub Quebec Nordiques, ale v prestížnej NHL nikdy nenastúpil.

"Počas MS vo Fínsku v roku 1982 prišli za mnou, bratom Jožom a Dáriusom Rusnákom zámorskí agenti s ponukou, aby sme utiekli. Mali sme však doma naše rodiny a napokon ani jeden z nás nemal odvahu odísť.

Pre mňa sa naskytla ideálna príležitosť odísť po prestupe do nemeckého Rosenheimu. Tam som už bol s rodinou. Asi po dvoch mesiacoch prišiel za mnou prezident klubu Quebec Nordiques a povedal mi ´už si na západe, pobaľ rodinu a letíme do Kanady´.

Manželka však začala plakať, lebo sa bála, že už neuvidí mamu, otca a celú rodinu. Brat Jožo ma nabádal, aby som sa nebál. Nevedel som, čo mám robiť. Navyše mi každú chvíľu volal Peter Šťastný, ktorý už bol v Quebecu aj s oboma bratmi. Prehováral ma, aby som prišiel," tvrdí Lukáč.

Do Severnej Ameriky nikdy neodišiel. "Ľutoval som to od prvého momentu. Hneď sa o ponuke emigrovať, ktorú som mal, dozvedeli v Prahe a predvolali ma. Päť dní a päť nocí ma držali na polícii.

Keď ma pustili a vrátil som sa do Rosenheimu, tak som sa zaprisahal, že do Československa sa už nevrátim. Aj tak som to však spravil.

Ak by som vedel, že o niekoľko rokov spadne opona, tak by som s útekom do Kanady neváhal ani sekundu. Mohol som hrať s bratmi Šťastnými v Quebecu."

Legendárny slovenský útok

Spoluhráči z VSŽ Košice Vincent Lukáč a Igor Liba nastúpili za ČSSR v decembri 1981 na turnaji o Cenu Izvestijí spolu v útoku, ktorý viedol Sparťan Peter Ihnačák (popradský rodák).

Na MS 1982 vo Fínsku však Peter Ihnačák opustil tím a emigroval do Kanady. Tréneri museli narýchlo upraviť zohraté útočné formácie a kouč Luďěk Bukač postavil k dvom východniarom Dáriusa Rusnáka, slovanistu z Ružomberka. 

„Navzájom si vyhovujú. Rusnák bol tvorivý hokejista, mal obrovský cit pre rozohrávku, vedel dať útok dokopy. Liba bol zase všestranný hráč, v osemdesiatych rokoch jeden vôbec z najlepších československých hokejistov. A Lukáč - to bolo žihadlo. Koncový útočník, výborný strelec,“ spomínal tréner Bukač na svoje rozhodnutie pre denník Pravda. 

Hrali spolu tri roky. Ich vrcholom boli sarajevská olympiáda (striebro) a pražský svetový šampionát, kde Československo získalo titul.

„Vinco vždy urputne šiel za svojím cieľom. Typický víťazný typ. Na svoju dobu veľmi rýchly a technický hráč. Navyše mal nenormálny cit na góly. Keď šiel na brankára, na deväťdesiat percent z toho bol gól. Daro bol zase rozvážny, nielen na ľade, ale aj v živote. Preto hral centra, ktorý je nosný pilier útoku. Keď sme vyšli na ľad, boli sme ako jeden človek, tak skvele sme sa dopĺňali,“ opísal Pravde svojich spoluhráčov z útoku Liba. 

Tréner, nezamestnaný, aj poslanec

Po MS v Prahe, vo veku 31 rokov, odišiel Lukáč do nemeckého Rosenheimu, v ktorom strávil dve sezóny. Neskôr si ešte vyskúšal aj hokej v Rakúsku, Škótsku a hráčsku kariéru definitívne ukončil v roku 1990 po pôsobení na Britských ostrovoch.

Po kariére aktívneho hráča sa dal na trénerstvo. Začínal ako asistent trénera v Košiciach, ktoré viedol v sezóne 1996/97 už ako hlavný kouč. Bol tiež asistent Jozefa Golonku pri slovenskej reprezentácii na Svetovom pohári 1996 i na majstrovstvách sveta 1997.

Osem rokov bol bez práce. „Hovorím po nemecky, anglicky, mám dve vysoké školy a trénerskú licenciu. Čo mám ešte urobiť, aby som v tejto spoločnosti dostal šancu pracovať?“ hneval sa. „Nepôjdem predsa niekam na vrátnicu, mám svoju hrdosť. Rozumiem hokeju, ale nebudem sa nikomu pchať do zadku. Môj problém je, že hovorím veci na rovinu,“ dodal.

V roku 2010 sa dostal do parlamentu na kandidátke Slotovej SNS. V médiách sa skôr objavoval pre rôzne škandály. V Košiciach ho zbil exmanžel bývalej priateľky, neskôr mu niekto podpálil na ulici mercedes, ktorý mal požičaný od kamaráta.

Lukáč pripustil, že má tušenie, kto za tým môže byť. Určite to vraj nebola akcia podsvetia. „Toto nie je práca mafie, určite nie," vyhlásil a dodal: „Ja si mafiánov vážim a oni si vážia mňa.“