Založili ju v roku 1943, o dva roky uviedli do nej prvých členov a pôvodne mala sídliť v kanadskom Kingstone. Plány sa však menili a jej prvú budovu otvorili v roku 1961 v najväčšom kanadskom meste Toronto.
Od roku 1993 sídli Hokejová sieň slávy (HHOF) na súčasnej adrese. V noci na utorok uviedli do nej štvrtého rodáka zo Slovenska, bývalého obrancu Zdena Cháru.
Pred ním sa dostalo tejto pocty Stanovi Mikitovi, Petrovi Šťastnému a Mariánovi Hossovi.
Medzi hokejovou smotánkou má svoje čestné miesto aj rodák z moravského Hodonína Václav Nedomanský, ktorý je blízko spätý so slovenským hokejom, keďže väčšinu domácej kariéry prežil v Slovane Bratislava.
Hokejová sieň slávy nie je len pomyselná galéria významných osobností, ktoré prispeli k rozvoju tejto kolektívnej hry. Je to tiež najväčšie hokejové múzeum na svete s množstvom vzácnych artefaktov.
Okrem spomínanej štvorice v nej návštevníci môžu natrafiť aj na portrét ďalšieho Slováka. Na paneli osobností je podobizeň Georga Grossa, rodáka z Bratislavy. Nestor športovej žurnalistiky nie je členom Hokejovej siene slávy, v jej priestoroch si však prevzal významné ocenenie.
Stan Mikita (v HHOF od roku 1983)
„Ak by som v detstve neodišiel z Československa, možno by som sa stal vojakom, vstúpil by som do komunistickej strany alebo s mojou povahou by ma asi poslali na Sibír,“ tvrdil vo svojej autobiografii Forever a Blackhawk (Navždy Čierny jastrab) Stan Mikita.
Keď sa v sezóne 1979 - 1980 lúčil s kariérou, jeho osobné štatistiky v NHL sa zastavili na číslach 1394 zápasov (všetky odohral v drese Chicaga Blackhawks!), 541 gólov, 926 asistencií a 1467 bodov.
Stan Mikita bol prvým v Európe narodeným hokejistom, ktorý prekonal v NHL hranicu 1000 bodov. Vášni zvanej hokej však prepadol v Kanade.
Malý Stanko Gvoth vyrastal od roku 1940 v malej liptovskej dedinke Sokolče (v roku 1975 ju zatopila Liptovská Mara) a o hokej nejavil takmer žiadny záujem.
Keď mal osem rokov, presťahoval sa so strýkom Joeom Mikitom a jeho manželkou Annou do kanadského mestečka St. Catharines.
Joe a Anna, ktorí odišli z Československa pred druhou svetovou, nemali vlastné deti. Keď sa Joeovej sestre Emílii v Sokolčiach narodil syn Juraj, poslali na Slovensko list, v ktorom zablahoželali a navrhli, že ak do rodiny pribudne ďalšie dieťa, adoptujú si ho a vezmú do Kanady.
Na popud kamaráta Archieho Maybeho sa Mikita prihlásil do školského hokejového družstva v St. Catharines a adoptívny otec Joe mu kúpil prvé ozajstné korčule.
„Boli obnosené, o tri čísla väčšie a vydržali mi tri roky. Neviem, koľko za ne Joe zaplatil, ale asi nie veľa,“ vysvetľoval Mikita v knihe.
Ďalej to už bol celkom známy príbeh. V októbri 1958 zazvonil u Mikitovcov počas večere telefón. V slúchadle sa ozval hlas trénera juniorského tímu St. Catharines Teepees Harryho Watsona.
„Zbaľ si veci. Musíš stihnúť polnočný vlak do Chicaga, zajtra večer hráš.“
Mikita naskočil do NHL priamo z juniorky v St. Catharines. Debutoval proti Montrealu Canadiens.
Mikita sa v 60. rokoch minulého storočia vypracoval na jedného z najlepších centrov v NHL. Vo svojej druhej sezóne v profilige získal s Chicagom Stanleyho pohár.
S pravým krídelníkom Kenom Wharramom a ľavými krídlami Abom McDonaldom a Dougom Mohnsom vytvoril obávaný útok zvaný Scooter Line.
Dvojica Stan Mikita a Bobby Hull predstavovala najúdernejšie ofenzívne duo počas jednej dekády.
Kým v začiatkoch kariéry patril prchký a výbušný Mikita medzi najčastejšie vylučovaných hráčov, od istého času sa celkom zmenil.
Dvakrát dostal Lady Byng Memorial Trophy pre najslušnejšieho hokejistu ligy, dvakrát získal aj Hartovu trofej pre najužitočnejšieho hráča a štyrikrát Art Ross Trophy pre najproduktívnejšieho hokejistu NHL.
V dvoch sezónach 1967/1968 a 1968/1969 mu patrili všetky tri trofeje, čo sa už nikdy nikomu nepodarilo.
Mikita bol súčasťou kanadského výberu v tzv. Sérii storočia proti sovietskym hokejistom. Po poslednom zápase sa zastavili Kanaďania v roku 1972 aj v Prahe a odohrali prípravný zápas proti aktuálnym majstrom sveta z ČSSR (3:3). Mikita bol kapitán kanadského tímu.
„Mám americký pas, ale srdcom som stále Slovák,“ vravel charizmatický pán, keď navštívil v roku 2004 Bratislavu.
Stan Mikita zomrel 7. augusta 2018.
Peter Šťastný (v HHOF od roku 1998)
Ich útek na Západ pripomínal scény z filmov o agentovi 007 Jamesovi Bondovi. Počas turnaja o Pohár majstrov európskych krajín v rakúskom Innsbrucku v auguste 1980 sa Peter a Anton Šťastní rozhodli emigrovať zo socialistického Československa.
Kontaktovali ľudí z vedenia klubu zámorskej NHL Quebec Nordiques a čakali na ich reakciu. Krátko pred útekom prezradili svoj úmysel bratovi Mariánovi, najstaršiemu z hokejového tria, ktorého tým zaskočili...
Marián, Peter a Anton Šťastný vytvorili v Slovane Bratislava v druhej polovici 70. rokov legendárny útok, ktorý mal obrovský podiel na zisku prvého a jediného federálneho titulu v sezóne 1978/79.
Šťastní nastrieľali 103 gólov, takmer polovicu gólov mužstva. Marián a Peter si už pravidelne obliekali československý reprezentačný dres. V rokoch 1976 a 1977 s tímom oslavovali titul majstrov sveta a v roku 1976 si zahrali aj na premiérovom Kanadskom pohári, kde sa Československo dostalo až do finále.
Vedenie Quebecu Nordiques zareagovalo na rakúske avízo Petra s Antonom okamžite a zosnovalo ich dramatický útek - najskôr autom z Innsbrucku do Viedne a odtiaľ letecky do Kanady.
S hokejistami unikala aj Petrova manželka Darina. Marián Šťastný zostal v komunistami ovládanom Československu a pykal za čin bratov. Byť príbuzný emigranta znamenalo v tých časoch čeliť ponižovaniu, vyhrážkam a spoločenskej izolácii. Marián Šťastný opustil Československo o rok neskôr.
„Naozaj neviem, ako sa mu to podarilo. Nikdy o tom nehovoril, pretože som cítil, že o tom ani hovoriť nechce. Zbytočne som sa ho na to nepýtal. Predpokladám však, že využil skorumpovanosť vtedajšieho režimu a s niekým to vybavil,“ vysvetľoval Peter Šťastný vo svojej autobiografii Hokej na dvoch kontinentoch.
V Quebecu Nordiques sa hokejové umenie troch bratov opäť spojilo v jednom útoku. Peter Šťastný spomedzi nich vynikal. V prvých šiestich sezónach v NHL zakaždým dosiahol sto a viac bodov.
V 80. rokoch bol v NHL produktívnejší len fenomenálny Wayne Gretzky. V rokoch 1985 až 1990 bol Šťastný kapitánom Quebecu Nordiques. Zahral si ešte v tímoch New Jersey Devils a St. Louis Blues. Dovedna dosiahol v 977 zápasoch základnej časti NHL 450 gólov a 789 asistencií.
Peter Šťastný je svetový unikát. Na veľkých turnajoch reprezentoval tri krajiny. V roku 1984 získal kanadské občianstvo, v tom istom roku nastúpil za domáci tím na Kanadskom pohári a gólom sa podieľal na víťazstve 7:2 nad ČSSR.
Po páde komunistického režimu a vzniku samostatného Slovenska sa stal lídrom reprezentácie nového štátu.
VIDEO: Legenda NHL Peter Šťastný
Pomohol Slovensku kvalifikovať sa zimné olympijské hry v Lillehammeri 1994, kde bol vlajkonosič výpravy a kapitán hokejového tímu, ktorý po víťazstve v skupine stroskotal vo štvrťfinále proti Rusom.
V apríli 1995 potiahol slovenský tím v Bratislave za postupom do elitnej kategórie majstrovstiev sveta.
Marián Hossa (v HHOF od roku 2021)
Do Hokejovej siene slávy vstúpil len štyri roky od svojho posledného zápasu v NHL. A to ešte slávnostný ceremoniál o rok posunuli pre pandémiu Covid-19.
Hossovci sa potatili.
Marián i mladší Marcel kráčali v šľapajach otca Františka, bývalého obrancu, ktorý v sezóne 1976/77 pomohol Dukle Trenčín vybojovať postup do federálnej ligy.
O dve desaťročia neskôr žiaril 17-ročný tínedžer Marián v trenčianskom drese v slovenskej extralige. K majstrovskému titulu prispel 44 bodmi (25+19) v základnej časti a ďalších 10 (5+5) pridal v play off.
Po ňom odišiel Hossa do zámoria, kde s tímom Portland Winter Hawks získal prestížny juniorský Memorial Cup.
Premiérovú sezónu v NHL začal v drese Ottawa Senators s dvojmesačným sklzom pre liečenie zraneného kolena, no napriek tomu v nej nazbieral v 60 stretnutiach 30 bodov a v hlasovaní o nováčika roka skončil druhý za Chrisom Drurym.
V hlavnom meste Kanady sa vypracoval na ofenzívnu hviezdu. So Senators podpísal v auguste 2005 trojročný kontrakt na 18 miliónov dolárov, ale už o niekoľko hodín ho klub vymenil do Atlanty za kanadského reprezentanta Danyho Heatleyho.
V tíme Thrashers individuálne vynikal, ale túžil po kolektívnom úspechu, na ktorý nemohol v priemernom tíme dosiahnuť.
Aj preto v najbližších krokoch v zámorí taktizoval. Hossova cesta za najcennejšou klubovou trofejou patrí k pamätným príbehom NHL.
Na konci prestupového obdobia zmenil dres a v roku 2008 odišiel do ambiciózneho Pittsburghu. Penguins dokráčali až do finále, v ktorom prehrali 2:4 na zápasy s Detroitom.
„Taký smútok som po zápase ešte nevidel. Po návrate z ľadu bolo v kabíne päť minút ticho, niektorí plakali. Niekedy človek musí padnúť, aby potom vstal a ďalšiu cennú skúsenosť v budúcnosti zúročil. Verím, že vrchol ešte príde,“ vravel vtedy slovenský krídelník.
V lete Hossa premýšľal, komu sa ako voľný hráč upíše. Edmonton ponúkol obrovský balík peňazí (80 miliónov dolárov na 10 rokov), no sotva mohol ašpirovať na trofej.
Pittsburgh bol lepšia hokejová adresa a 49 miliónov na sedem rokov znelo ako štedrá ponuka. Ale Hossa uvažoval celkom inak. Rozhodol sa pre Detroit, hoci mu Red Wings mohli dať len ročný kontrakt na 7,45 milióna dolárov.
„Napokon som sa rozhodoval len medzi Pittsburghom a Detroitom. Keď som tie dva tímy porovnal, zdalo sa mi, že šancu vyhrať Stanley Cup budem mať o čosi lepšiu v Detroite. O rok uvidíme, či som si naozaj vybral správne,“ vysvetľoval svoj postoj Hossa.
Sezóna sa však pre neho skončila katastrofou. Detroit podľahol vo finále 3:4 na zápasy – Pittsburghu. Fanúšikovia Penguins, ktorí na neho počas sezóny vykrikovali, že je zradca, sa mu smiali.
VIDEO: Marián Hossa a jeho prvý Stanleyho pohár v roku 2010
Ich klub ušetril milióny a ešte aj pokoril hráča, ktorý sa mu otočil chrbtom. „Niekedy musíte prehltnúť veľmi horkú pilulku,“ precedil pomedzi zuby sklamaný Hossa.
V prvý júlový deň roku 2009 Hossa podpísal 12-ročnú zmluvu na 62,8 milióna dolárov s Chicagom Blackhawks. Určite netušil, že so svojim novým klubom sa hneď v prvej sezóne prebojuje opäť do finále. Úspešného!
S jedným z najlepších hokejistov sveta sa šťastena poriadne zahrávala, no napokon si sadla aj naňho. S Chicagom získal Hossa najcennejšiu klubovú trofej ešte dvakrát - aj v rokoch 2013 a 2015.
So slovenskou reprezentáciou si zahral na ôsmich majstrovstvách sveta a olympijských turnajoch 2002, 2006, 2010 a 2014, medaila mu unikla. Ďalšieho tímového úspechu sa však dočkal v drese výberu Európy na Svetovom pohári 2016 (striebro).
Marián Hossa ukončil kariéru v roku 2017 pre kožnú chorobu, ktorú spôsobovala alergia na hokejový výstroj.
George Gross (ocenený v HHOF v roku 1985)
V Hokejovej sieni slávy je na stene medzi portrétmi laureátov aj podobizeň usmiateho chlapíka. Bratislavský rodák neodohral ani jeden ligový zápas, žiadny nerozhodoval a nekoučoval nikdy žiadny tím.
Meno George Gross nefiguruje na zozname laureátov v žiadnej z troch kategórií (hráči, rozhodcovia, budovatelia).
V dobovej tlači z júna 1985 je krátka zmienka o šiestich športových žurnalistoch, ktorých v Hokejovej sieni slávy uviedli do mediálnej sekcie. Taká však, aspoň oficiálne, neexistuje.
Malý Juraj Gross vyrastal na Obchodnej ulici v Bratislave. Dal sa na štúdium medicíny, no jeho veľkou vášňou bol šport.
Hral futbal, hádzanú, hokej, stolný tenis, basketbal. Hltal rozhlasové reportáže Josefa Laufera či Štefana Mašlonku. „Veľmi sa mi páčilo, ako prekvapil českých fanúšikov slovami, že Troják má puk na palici. Myslel tým hokejku, ale palica je po česky hlava,“ spomínal s úsmevom po rokoch.
Namiesto lekára sa z neho stal športový novinár. Začínal v Slovákovi, pokračoval v denníku Čas. Po komunistickom prevrate v roku 1948 vedel, že v nových pomeroch nemôže a nechce žiť. Hneď v nasledujúcom roku sa odhodlal na útek.
„Z Bratislavy som vyrazil cez Dunaj smerom k rakúskym hraniciam v kajaku. Len v teplákoch, s malým batohom. Bolo skoré popoludnie. Pohraničiari boli takí prekvapení, že ani jeden nevystrelil. Zrejme si spočiatku mysleli, že som niektorý z trénujúcich vodákov,“ opisoval okolnosti svojho úteku novinárom, keď ho v roku 2002 uvádzali do Siene slávy slovenského hokeja.
„Otec mi rozprával, ako sa priblížil do stredu rieky a potom nasadil šialený šprint k rakúskemu brehu. Vo vrecku mal dva doláre,“ dodal v dávnejšom rozhovore pre SME George Gross junior.
Po krátkom pobyte v Rakúsku zamieril Gross do Kanady, s vysvetlením, že Austrália bola ďaleko a Američania prijímali emigrantov až po dvojročnej prechodnej lehote.
Po príchode do zámoria si našiel prácu na farme neďaleko Toronta, neskôr zarábal na stavbe či v sklade a usilovne pracoval na svojej angličtine.
V 60. rokoch sa už objavil na športovej scéne najväčšieho kanadského mesta. Hral v mestskej futbalovej lige a o najpopulárnejšej európskej hre začal písať krátke články. Všimli si to v denníku Telegram.
Od roku 1959 bol Gross športovým redaktorom na plný úväzok a začal sa venovať aj kanadskému športu číslo jeden - hokeju.
Keď Telegram zanikol, Gross sa stal športovým editorom novozaloženého tabloidu Toronto Sun. Svoje postrehy, rozhovory či stĺpčeky tu uverejňoval takmer 40 rokov.
Za najväčší novinársky úlovok považoval článok o úteku hokejového útočníka Václava Nedomanského z Československa v roku 1974. Dostal zaň aj najprestížnejšiu kanadskú novinársku cenu National Newspaper Award.
„Od generálneho manažéra vtedajšej Atlanty Flames som sa dozvedel, že by mal prísť. Vo Švajčiarsku ho však predbehlo vedenie tímu WHA Toronto Toros a Nedomanského angažovalo. Čakal som v Montreale, leteli sme spolu ďalej do Toronta. Na druhý deň som mal exkluzivitu,“ spomínal Gross.
Vždy dôstojnému a elegantne oblečenému pánovi, ktorý sa však vedel s tenisovou raketou v ruke poriadne rozčertiť, prischla prezývka Barón.
Nepísal však iba o hokeji. „Bol na siedmich majstrovstvách sveta vo futbale, niekoľkých svetových šampionátoch v krasokorčuľovaní, dvanástich olympiádach a sedemkrát na tenisovom Wimbledone,“ vysvetľoval George Gross junior.
V Hokejovej sieni slávy si George Gross v júni 1985 prevzal prestížnu novinársku ceny Elmer Ferguson Memorial Award.
Zomrel na infarkt 21. marca 2008 vo veku 85 rokov. Deň predtým dopísal svoj posledný stĺpček.
