Čo je najväčšie pozitívum? Hráčov ako Bondra či Buc máme u nás plné vrece

Na dobré sa ľahko zvyká. Na začiatku nového tisícročia považovali fanúšikovia za úspech, keď slovenskí hokejisti získali na majstrovstvách sveta medailu.

Podarilo sa im to trikrát – v Petrohrade 2000 striebro, v Göteborgu 2002 zlato a v Helsinkách 2003 bronz.

O rok neskôr už skončili Slováci štvrtí, o ďalší boli piati. A zrazu ich už nevítali na námestí tisíce rozvášnených fanúšikov. Tí si totiž zvykli na medaily.

Od roku 2005 sa očakávania posúvali nižšie. Už stačilo aj štvrťfinále. Ak ho hokejisti dosiahli, splnili misiu. Nečakané striebro z Helsínk 2012 bolo akýmsi návratom v čase. Po ňom nastala krutá realita.

Najlepšia osmička začala Slovákom unikať, za posledných päť rokov sa do nej nedostali ani raz. Po každom šampionáte sa to hodnotilo ako neúspech.

Na vlaňajších majstrovstvách sveta v Kolíne sa už hovorilo o záchrane medzi elitou. Vypadnutie zažehnala až dánska veľkorysosť.

Tento rok sa Slováci opäť nedostali do štvrťfinále. Zvykajme si, že aj napriek tomu môžeme šampionát hodnotiť úspešne. Prečo?