Keď vykopol puk, hala v Amerike stíchla. Favorita za olympiádu mu ukradli spred štadióna

BRATISLAVA. Na skoré vstávanie je zvyknutý. Dá si rannú kávu, sadne do auta a zamieri do Arény Sršňov na košické sídlisko KVP za svojimi mladými zverencami, piatakmi a šiestakmi. Nedávno ho jeden z nich na tréningu privítal vetou: „Pán tréner, videl som vás v televízii. Teda vaše meno. Bolo tam napísané, že ste boli najlepší hokejista Slovenska.“

V súkromnej sieni slávy má jeden federálny a dva slovenské tituly s Košicami, aj bronzovú medailu zo zimnej olympiády v Albertville 1992, kde bol súčasťou československého tímu. Za slovenskú reprezentáciu nastúpil v 56 zápasoch, chytal na majstrovstvách sveta, zimnej olympiáde aj na Svetovom pohári.

„Na pekné momenty spomínam rád a na tie druhé som zabudol,“ vraví dobre naladený brankár Jaromír Dragan, čerstvý šesťdesiatnik.

Pred vodou má rešpekt

Narodil sa a vyrastal v Liptovskom Mikuláši, kde si športuchtivé deti často vyberali medzi dvoma skupenstvami vody.

„Skúšal som aj na vodný slalom. Bol som zo dva razy na kanáli, ale nechytilo ma to. Pred vodou mám rešpekt,“ vysvetľuje. S rovesníkmi na ulici rád naháňal hokejkami loptičku, tak sa raz s kamarátom dohodol, že sa prihlásia na hokej.

„Prišiel som na zimný štadión so starými korčuľami, čo som mal po troch generáciách. Tréner na mňa pozrel a povedal, že keď sa naučím korčuľovať, nech prídem. Tak som doma vzal bratovi nové korčule, obul som si do nich troje ponožky, lebo boli veľké a hneď mi korčuľovanie išlo.“

Začiatkom 80. rokov sa na mikulášskom ľade formovala generácia šikovných mladíkov. Viacerí sa neskôr uplatnili v najvyššej súťaži, zopár z nich (Božík, Bača, Veselovský, Dragan) si zahralo aj vo federálnej reprezentácii.

„V roku 1983 sme získali titul majstrov Slovenska starších dorastencov, hrali sme potom federálne finále proti Pardubiciam,“ dopĺňa Dragan, ktorý v osemnástich zamieril z Liptova do Bratislavy.

„Oslovil ma Slovan aj Košice. Jožo Pethő, s ktorým som vyrastal, ma zavolal do Bratislavy. Začal som chodiť na vysokú školu, v Slovane som robil trojku, chytali Beňo s Norovským. Ale aspoň som pričuchol k federálnej lige. V Trenčíne ma postavili do bránky na jednu tretinu, dostal som tri góly a bolo.“

Vojenčinu absolvoval v Topoľčanoch a odtiaľ zamieril do Košíc, kde strávil väčšinu kariéry.

Tri tituly s Košicami

„Oficiálne mal každý hokejista pracovnú pozíciu vo Východoslovenských železiarňach, ale do roboty sme nechodili. Boli sme profesionáli. Mňa zaradili na vysokú pec ako druhého strojníka. Vtedy som si ani nepomyslel, že tam budem raz skutočne pracovať. Do fabriky sme zašli iba po výplatu. Občas tam na nás ľudia zazerali. Oni tam makali, dreli. Ale niektorí sa zasa radi porozprávali.“

V sezóne 1987/88 bol pri druhom košickom federálnom titule. Východniarov ťahali v útoku najmä skúsení Igor Liba a Ján Vodila, ale aj mladík Peter Bondra, ktorý dovŕšil dvadsať.

Brankárskou jednotkou bol Pavol Švárny. Dragan odchytal 14 zápasov a naskočil aj do tretieho finále proti Sparte, keď Švárny odstúpil zo zápasu po zásahu do masky.

„Na titul mám pekné spomienky, ale celá federálna liga mala vysokú úroveň. Hralo sa na zaplnených štadiónoch, Košice lákali aj vonku,“ dodá Dragan, ktorý získal s Košičanmi ďalšie dva tituly v rokoch 1995 a 1996 – už slovenské a v pozícii brankárskej jednotky.

Výkony vo federálnej extralige mu začiatkom 90. rokov vyniesli pozvánku do československej reprezentácie. Dostal sa do nominácie na ZOH 1992 v Albertville.

„Po roku 1989 odišlo viacero hráčov do Ameriky. Na olympiáde hrali hokejisti z domácej ligy a z európskych súťaží. Chytali Bříza a Svoboda, k nim si stiahli mňa. Mal som šťastie. Tréner Hlinka poskladal dobrý tím, tvorili sme skvelú partiu.“

Odmenou za zisk olympijského bronzu bol pre hokejistov nový automobil Škoda favorit, v tom čase novinka. Dragan si ho však dlho neužil.