BRATISLAVA. Poverčiví zväčša považujú ´13-ku´ za číslo, ktoré prináša nešťastie a zbystrujú pri ňom ostražitosť, jemu však na reprezentačnom drese prinášalo šťastie a úspech.
Vynikajúci ruský (sovietsky) hokejista a tréner Boris Michajlov, člen legendárneho útoku Michajlov - Petrov - Charlamov, hrajúci v reprezentácii s číslom 13, bude mať v nedeľu 6. októbra 80 rokov.
Dlhoročný kapitán ´červenej hokejovej mašiny´, ako nazývali zbornú, je držiteľom ôsmich zlatých medailí zo svetových šampionátov (v rokoch 1969 - 1979) a dvoch z olympijských hier (1972, 1976).
V Rusku ho vďaka tvrdému štýlu hry nazývajú ´najkanadskejším hokejistom Sovietskeho zväzu´.
Boris Petrovič Michajlov sa narodil 6. októbra 1944 v Moskve. Jeho otec zámočník - vodoinštalatér, zomrel, keď mal iba desať rokov. Mama pracovala v tabakovej fabrike.
S hokejom začínal ako dvanásťročný na moskovskom štadióne Pracovné zálohy. Keď mal 18 rokov odišiel v roku 1962 do Saratova, kde hral tri roky za miestny Avangard.
Do moskovského CSKA sa dostal cez Lokomotiv o päť rokov neskôr. V tomto elitnom armádnom klube hral Boris Michajlov v rokoch 1967 až 1981, pričom s ním 11-krát získal majstrovský titul.
176-centimetrov vysoký útočník je držiteľom streleckého rekordu v najvyššej súťaži Sovietskeho zväzu - v 572 zápasoch dal 428 gólov, čo bol absolútny, neprekonateľný sovietsky rekord.
V rokoch 1975, 1976 a 1978 sa stal Boris Michajlov, ktorý na klubovej úrovni nosil 7-ku, najlepším strelcom sovietskej ligy.
V sezóne 1967/1968 sa zrodil jeden z najlegendárnejších útokov v histórii hokeja Michajlov - Petrov - Charlamov. Klubu vystrieľali jedenásť titulov a stali sa kľúčovými útočníkmi v tých časoch nezdolateľnej zbornej.
V Toronte každému z tejto trojice ponúkali po zápase s Kanadou kontrakt na jeden milión dokárov.
"V 70-tych rokoch to boli bláznivé peniaze. Hoc´ hneď zajtra sme mohli hrať v NHL. Ale, za chrbtom vám stojí Vasilij Vasiljevič, tak sme nazývali pracovníkov tajnej služby KGB v našej delegácii.
Čo som teda mohol povedať?! ´Ďakujem, zostaneme v Sovietskom zväze´," spomína na túto príhodu člen legendárneho útoku.
Za sovietsku zbornú hral v rokoch 1967 - 1980 a odohral v nej celkove 301 zápasov. Kapitánom ´Červenej mašiny´ sa stal v roku 1973 a ´Céčko´ na drese mu zostalo až do konca reprezentačnej kariéry.
Boris Michajlov bol najlepším útočníkom na MS v rokoch 1973 a 1979, najlepším strelcom na svetových šampionátoch v rokoch 1977 a 1978 a so 164 bodmi v 105 zápasoch (98 gólov, 66 asistencií) je najlepším strelcom v histórii majstrovstiev sveta v ľadovom hokeji.
Od roku 2000 je členom Siene slávy Medzinárodnej hokejovej federácie.
Po skončení aktívnej hráčskej činnosti sa stal v roku 1981 trénerom hokejového klubu SKA Leningrad (v súčasnosti SKA Petrohrad).
Tento klub trénoval s prestávkami najdlhšie. Viedol aj CSKA Moskva a kariéru trénera ukončil v roku 2009 v Metalurgu Novokuzneck.
V roku 1992 ho vymenovali za trénera ruskej hokejovej reprezentácie. Už nasledujúci rok s ňou získal titul majstrov sveta.
Po rozpade Sovietskeho zväzu to bol historický prvý titul Ruska a zároveň aj posledný, ktorý získala ruská reprezentácia v minulom storočí.
Prvú trénerskú etapu pri ruskom tíme skončil v roku 1995, ďalšiu absolvoval v rokoch 2001 - 2002.
So svojim mužstvom bol blízko k titulu MS v roku 2002, ale vo finále v Göteborgu zdolali Rusov 4:3 slovenskí hokejisti, keď 100 sekúnd pred koncom zápasu strelil ´zlatý´ gól Peter Bondra.
Boris Michajlov, koníčkom ktorého je zbieranie tanierov s obrázkami miest, do ktorých zavítal, je v súčasnosti čestným prezidentom Dozornej rady vo svojom materskom hokejovom klube CSKA.
Je tiež autorom kníh Môj hokej (2006) a Hokej v mojom srdci (2016).
pi 14:18
pi 11:10
