Vstali z kolien a Rusnák bozkal trofej. Šejba tvrdil, že mu za gól televízia platí prémie

PRAHA. Športový život je niekedy nevyspytateľný, preto je taký príťažlivý. Než hokejoví majstri sveta na domácom šampionáte v bujarej eufórii odzátkovali šampanské, ich výkony sa kolísali ako na hojdačke.

Katastrofálny začiatok sezóny však vyústil do triumfálneho záveru.

Sarajevo vzbudzovalo optimizmus

Medzitým sa objavilo nemálo pochybností o ich forme i obavy, ako obstoja na vrchole roka. Na februárovej zimnej olympiáde v Sarajeve 1984 získali po sviežej ofenzíve striebro (po prehre 0:2 so Sovietmi).

Útok Vincent Lukáč, Dárius Rusnák, Igor Liba patril k ozdobám podujatia. Z núdze profitovala cnosť: dal ho dohromady tréner Luděk Bukač na svetovom šampionáte 1982, keď emigroval Peter Ihnačák.

„Všetci boli hráči svetového formátu, pritom každý iný. Na prvý pohľad nenápadný Daro vynikal tvorivosťou a umne stmelil krídla. Slováci utvorili báječnú formáciu aj preto, že boli nekonfliktní a herne prispôsobiví.

Vinco dával góly aj vďaka Darovej účelnosti a Igorovho perfektného čítania hry. Dať si iný cieľ pred pražským šampionátom ako zlato by bolo alibizmom,“ vyslovil odvážne predsavzatie Bukač po olympijskom Sarajeve.

Tímu ČSSR dal gól aj Peter Šťastný

Aprílový Švédsky pohár si domov odniesli jeho zverenci - asistentom bol Stanislav Neveselý - Sovietom naložili 7:2. Aj preto o pol roka považovali experti čs. tím za čierneho koňa prestížneho Kanadského pohára.

Koník však ochromel, po slabých výkonoch skončil národný tím zahanbujúco bez víťazstva s pasívnym skóre 10:21 predposledný s jediným bodom za remízu s Nemeckom. Triumfovala Kanada, v jej drese korčuľoval Peter Šťastný, autor gólu pri výhre 7:2 nad ČSSR.

„Dal som svoj jediný gól na turnaji, zažil som jeden z najkrajších pocitov hráčskej kariéry. Nešlo o nijakú škodoradosť, ani pocit nejakého osobitného zadosťučinenia. Túžil som ukázať svoje schopnosti.

V tíme mojej bývalej vlasti som nevidel nikoho iného než športového súpera. Nikdy sa mi do toho politika neplietla - motivovala ma len v zápasoch proti Sovietom,“ uviedol v knihe Velké okamžiky ledního hokeje.

Vtedy sotva tušil, že o necelých desať rokov bude vlajkonosičom slovenskej výpravy pod olympijskými kruhmi v Lillehammeri 1994 a kapitánom reprezentácie.

Céčko dostal Dárius Rusnák

„Na Kanadskom pohári sme mužstvo omladili, deväť hráčov nemalo ešte 22 rokov. Čakali sme viac, nadobudnuté skúsenosti sa im zídu,“ naznačil sklamaný Bukač jediné pozitívum po nečakanej príučke.

Lenže ani prípravné zápasy pred majstrovstvami sveta veľa optimizmu neprinášali. Tréneri čelili kritike médií, zakázali reprezentantom hovoriť s novinármi. Na záverečnom sústredení v Zadove na Šumave dali zverencom poriadne do tela.

„Dostávali sme neskutočne zabrať, dreli sme do úmoru, až sme sa obávali, aby sme to neprepálili, no nakoniec to malo zmysel,“ pripomína Dárius Rusnák, kapitán tímu.

„Tréneri ma presvedčili, aby som túto zodpovednosť prijal,“ uviedol konštruktívny center, druhý Slovák po Jozefovi Golonkovi s céčkom v národnom tíme.

Do úvahy prichádzali starší spoluhráči Pavel Richter i Vincent Lukáč, no obaja v reprezentácii po MS 1985 končili.