Roky bola ikonou slovenského golfu a jeho veľkou propagátorkou. Životný výsledok dosiahla v roku 2011, keď vyhrala prestížny turnaj Ladies European Tour v Maroku.

O dva roky ukončila hráčsku kariéru, no z greenov sa nevytratila. Hosťom podcastu Vykroč bola prvá profesionálna slovenská golfistka ZUZANA KAMASOVÁ.

Počiatky golfu sa datujú do 13. storočia a kolískou tohto športu je Škótsko. Jedna stará škótska legenda hovorí, že na golfovom ihrisku je 18 jamiek práve preto, lebo kedysi v starej škótskej fľaške sa nachádzalo 18 štamperlíkov alkoholu. Je to pravda?

Počula som už rôzne „historky,“ túto nie, no niečo možnože na tom bude. Je pravda, že história golfu sa traduje niekde do Škótska zhruba do toho 13. storočia. Veľa iných krajín si to chcelo prisvojiť, no nemali tú históriu, akú má Škótsko.

Prečo je tých jamiek na golfovom ihrisku práve 18?

To veru neviem, je to veľmi dobrá otázka. Dnes už sa hráva niekedy len deväť jamiek a aj 18-jamkové ihriská sa stavajú dnes tak, aby sa prvá začínala pri Clubhouse, deviatka sa končila pri Clubhouse a desiatka sa zasa začínala a 18 sa zasa končila pri ňom – aby aj golfista, ktorý ide hrať len deväť jamiek, mal na skok na tú „devätnástu jamku,“ ktorá je v Clubhouse za barom. (smiech)

História golfu na Slovensku siaha do roku 1906, ale dlho bol považovaný za hru pre elitu. Dokonca po roku 1945 bol aj zakázaný ako buržoázny šport. Ako je to dnes? Je to stále „panské huncútstvo“ pre elitu alebo šport pre masy?

Myslím si, že športom pre masy sa má šancu stať vtedy, keď golfových ihrísk bude ako možno vo Švédsku, kde ich je toľko, že keď človek ide po diaľnici, tak má značky aj pre golfové ihriská pomaly tak často ako pre pumpu.

Rozdiel je aj v tom, že napríklad v Česku prežili po roku 1945 golfové ihriská ako Mariánské Lázně či Karlove Vary, ktoré neboli zrovnané so zemou tak ako u nás trebárs ihriská v Tatrách či v Piešťanoch.

S nálepkou športu pre elitu ešte trochu bojujeme, ale stále hovorím, že treba ísť a vyskúšať si to, aby si každý urobil názor sám. Sama som si myslela, že je to šport pre bohatších a starších v kosoštvorcových svetroch, ale keď som golf vyskúšala v Spojených štátoch a videla som tam deti, ale aj starších či mladších ľudí, ba aj takých, čo prišli s golfovým „bagom“ na chrbte na bicykli, pochopila som, že to s buržoáznym športom naozaj nemá nič spoločné.

V čase, keď som šla v golfe medzi profesionálov, mali sme u nás iba dve deväťjamkové ihriská. Jedno v Bernolákove a druhé v Košiciach. Tak si všetci zo mňa na „túre“ uťahovali, či chodím ráno na jednu a potom vlakom na opačnú stranu krajiny a večer na druhú deviatku. (smiech). Bola som pre nich skoro ako tie slávne jamajské štvorboby.

Jedna z encyklopédii športu definuje golf takto: „Terénna triafacia  športová hra. Cieľom hry je čo najmenším počtom úderov golfovou palicou dostať loptičku postupne do 18 jamiek.“ Aké sú základné prednosti golfu? Dokážu si ho spolu zahrať aj výkonnostne rozdielni hráči?

Určite, výhoda golfu je práve v tom, že to môže hrať vekovo hocikto, na golfe sa môže stretnúť celá rodina. Ja napríklad najviac času trávim s mojimi rodičmi, pričom otec má 81 a mamina 77 rokov, práve na golfe. Vieme tam byť v prírode, vieme si spolu zahrať, môžeme si dať pivo či vínko, dá sa to pekne skombinovať.

Ďalšou výhodou je, že pri kráčaní k18 jamkám s ťahaním vozíka so sebou človek nachodí 7 až 10 km. Navyše, keď sa hrá v nejakých kopcoch a keď presne netriafate, tak to môže byť aj 15 až 20 km, vie to byť ozajstná túra.

Veľa ľudí, ktorých som zobrala so sebou na golf, bolo z toho prekvapených. Aj môj kondičný tréner mi po „devine“ hovoril: „Počúvaj, ale veď to nie je vôbec žiadna sranda.“ Hovorím, presne tak, treba to vyskúšať, lebo naozaj to odchodiť, odohrať a aj sa trošku sústrediť či pomôcť spoluhráčovi nájsť loptičku, nie je to také jednoduché, ako to vyzerá.

Dôležitá je hlavne koordinácia pohybu – každý čaká, že keď bude na dôchodku, príde na tréning. Hovorím im však, aby skúsili dôjsť skôr, lebo ono to také úplne ľahké nie je.

Nájsť párovú aktivitu, ktorá bude baviť oboch partnerov, nie je jednoduché. Jeden chce pohyb, druhý oddych, jeden má rád súťaživosť, druhý pokoj. Dokáže golf tieto rozdiely prirodzene spojiť? Odporúčate golf párom?

Každý na golfovom ihrisku hľadá niečo iné - zhodou okolností som mala teraz dve dievčatá, ktoré si robili zelenú kartu, lebo golf chcú mať len ako zábavku. Chcú ísť na kávičku, pobaviť sa a pomedzi debatu si zahrať.

Páry vedia hrať tiež spolu, hoci nie vždy to odporúčam – ak sú tam nezhody a jeden je súťaživejší ako ten druhý, vie to byť problém, ale inak sa to dá úplne normálne zladiť.

Navyše, ženy majú svoje ženské odpaliská, ktoré sú trošku bližšie a každý si nájde svoje miesto, odkiaľ vie hrať podľa toho, na akej úrovni sa nachádza.

Už vieme, že na golfovom ihrisku si vie človek zlepšiť fyzickú kondíciu. Čo všetko golf naučil vás a čo vie naučiť nás všetkých?

Každému to dá niečo iné. Ja som bola extrémne výbušná a golf je trochu ako reálny život, tiež prináša situácie, keď niekedy máte šťastenu pri sebe, odrazí sa vám dobre loptička a naopak niekedy máte deň, keď všetko padá a nič nejde a človek sa s tým musí vedieť vyrovnať.

Golf vás teda učí určitým spôsobom a pravidlám, čo je výborné pre deti. Tie sú aj veľmi sebestačné, lebo ak hrajú s nejakým dospelým človekom, už len tá komunikácia medzi nimi je iná než v detskom prostredí.

Ďalšia vec je, že si tam všetci tykáme a zdravíme sa. Hra sa začína tým, že poprajete súperovi peknú hru a na konci poďakujete za strávený deň. Takže vás to učí pekným pravidlám a rešpektu k súperom, ale aj k ihrisku. Keď vyseknete poriadny „rezeň,“ tak ho pekne vrátite naspäť. Padne vám loptička do piesku? Potom ako ju zahráte, piesok pohrabete pre niekoho za vami. Sú to možno maličkosti, ale pre deti je to veľmi dôležité.

Ako sa dá s golfom začať a čo to je tzv. zelená karta?

Zelená karta nie je len povolenie na pobyt v Spojených štátoch, v golfe je to taký „vodičák“ na ihriská a tak aj trochu vyzerá proces jej udelenia. Je to súhrn úvodných tréningov, ktoré absolvuje človek, ktorý má záujem hrať golf. Môže si ju urobiť v skupinke alebo individuálne.

Budúceho golfistu naučíme, ako sa odpaľuje, ako sa patuje a všetky aspekty hry. Samozrejme, takisto pravidlá a rovnako s ním ideme na ihrisko, aby sme mu ukázali, aké všetky možné situácie môžu nastať – napríklad čo treba kričať, keď loptička letí smerom k niekomu, koho môže zraniť. Je to taká malá autoškola a na konci dostanete „vodičák,“ ale to ešte neznamená, že viete šoférovať.

Koľko trvá získanie zelenej karty?

Odporúčam 10-12 hodín strávených na golfe. Ideálne nie naraz, lebo naraz je to veľmi veľa – zvykne sa to robiť za zhruba tri týždne až mesiac. Každému takisto odporúčam, aby si sám šiel trénovať, lebo na veľmi veľa vecí príde aj sám a naspäť príde s konkrétnymi otázkami typu „toto ako?“ a „toto prečo?“

Narodili ste sa v období tzv. Husákových detí v čase silnej populačnej vlny v bývalom Československu. Ako vyzeralo vaše detstvo v rodnej Bratislave? Boli ste vedená k športu?

Bolo to asi ako u každého iného bratislavského dieťaťa v tom čase. Veľa času sme trávili na dvore, „vyvádzali“ sme tam a hrali mnohé hry, bolo tam aj „milión“ zranení.

K športu som bola vedená, azda v troch rokoch ma postavili na lyže a to mi zostalo, lyže mám rada dodnes. Hrala som aj volejbal a ešte aj jazdila na koňoch. Preskákala som si kadečo a keď zistili, že mám krivú chrbticu, tak mi všetko zakázali.

Hrať golf som vôbec neplánovala, ani sa venovať nejakému športu.

Golfu ste sa začali venovať, keď ste mali 19 rokov. Nebolo to neskoro?

Naopak. Myslím si, že práve vďaka tomu, že som mala základy z rôznych športov, to bolo dobré. V poslednom čase som videla aj veľa štatistík či výskumov o tom, že všeobecná športová príprava je ďaleko lepšia než zameranie na jeden šport s ohľadom na to, aby športovec nevyhorel.

Z lyží som musela vedieť, ako mám napríklad nabehnúť na bránku, kde musím nasadiť oblúk a podobne. To isté platí pri parkúrovom skákaní, takisto som musela vedieť, ako mám na ten skok nabehnúť, čo je potom praktická vec priamo pri golfe. Z volejbalu mi pomohla koordinácia ruka – lopta.

Mala som takisto skvelých trénerov. Stačilo mi veľa pozorovať a tým, že som nejaký základ mala, niečo sa na mňa „nalepilo.“ A veľmi som chcela sa zlepšovať.

Je dôležitejší talent alebo veľké chcenie?

Talent je síce fajn, ale poznám veľa ľudí, ktorí talent mali a nikdy ho nerozvinuli. Myslím si, že disciplína a dobrá hlava sú základ - 90% celého golfu a celého športu je medzi dvoma ušami. A to je hlavný dôvod, prečo sa ten jeden líši od tých ďalších tisíc, ktorí by za normálnych okolností mohli byť rovnako dobrí.

Profesionálny golf nie je typický detský sen na Slovensku. Kedy ste si uvedomili, že idete cestou, ktorú pred vami nikto nevyšliapal?

Ani nemyslím, že som na to mala čas si niečo také uvedomovať, lebo som sa nikdy ani neplánovala stať sa profesionálnou golfistkou. Dostala som sa ku golfu ako slepé kura k zrnu. A v škole som potom dostala ponuku na golfové štipendium a štúdium na vysokej škole v Spojených štátoch, to bola taká prvá motivácia.

Keď som sa po škole vrátila na Slovensko, sadla som si do kancelárie a začala som pracovať. A to bol taký výborný pokus toho, čo vydržím. Povedala som si: „Toto je to, o čom všetci básnili, ten vysnívaný život - sedieť v kancelárii a čakať nech „pípne“ na konci mesiaca?“

Tak som si povedala, že možno golf ešte vyskúšam a „vydláždila“ som si cestu k profesionálnemu golfu, hoci som netušila, čo s tým súvisí

Netušila som, že treba mať veľa peňazí či nejakých sponzorov a že je tam veľa cestovania. Nikdy som nemala sen byť profesionálnou golfistka.

Po siedmich rokoch v amatérskom golfe ste v novembri 2004 prešli medzi profesionálky. Ako tento prechod vyzerá a aké výhody hráčovi prináša?

V prvom rade musíte byť veľmi dobrý amatér - musíte mať handicap lepší ako jeden. Handicap je číselné vyjadrenie toho, ako dobre hráte na ihrisku.

Následne raz do roka býva takzvaná kvalifikačná škola, kde sa zídu profesionáli, ktorí nemali dobrý rok a neumiestnili sa do 80. miesta v rebríčku a takisto noví amatéri alebo amatérky (samozrejme, muži majú svoju a ženy svoju kvalifikáciu).

Táto skupinka sa zíde na týždeň až dva, je tam predkvalifikácia a následne kvalifikácia. Na začiatku je niekoľko stoviek golfistov, ktorí to chcú vyskúšať a na konci je 30 kariet, ktoré je možné získať a ktoré hráča oprávňujú štartovať počas ďalšieho roka na turnajoch.

Tieto karty sa udeľujú na jednu sezónu alebo na dlhšie?

Na jednu sezónu. V nej sa hráč musí v tom rebríčku udržať alebo znova sa vracia do kvalifikačnej školy. Kvalifikácia je naozaj náročná a sú aj hráči a hráčky, ktorí ňou nikdy neprešli, lebo to mentálne nezvládli. Mohli však ešte dostať voľnú kartu na nejaký turnaj, vyhrali ho a na základe toho dostali potom kartu na niekoľko rokov.

Aký bol približne rozpočet na jednu vašu profesionálnu sezónu?

Rozpočet bol zhruba 1500 až 2000 eur na turnaj. Hovoríme o časoch pred 13 rokmi, dnes to môže byť pokojne aj dvojnásobok. V tej sume bola letenka v rámci Európy, ubytovanie, „caddy“ (nosič golfových palíc a vaku, pomocník hráča, pozn. red.) a strava. Toľko išlo na turnaj bez ohľadu na umiestnenie a či som získala nejakú prémiu alebo nie.

To celé treba potom vynásobiť počtom turnajov – úprimne si nepamätám, koľko ich bolo ročne.

Dá sa golfom v našich podmienkach uživiť?

Mala som šťastie, že som v tom čase ešte bývala u rodičov, takže som nemusela platiť mesačné účty. Keby som to tak zhrnula, po 10 rokoch som si mohla kúpiť dvojizbový byt v Bratislave, ale neviem, či by som to dokázala, ak by som platila spomínané výdavky.

Ale je to aj o tom, že keď je človek šikovný a vie si získať sponzorov či zabezpečiť si letenky za výhodné ceny alebo zdieľať s niekým izbu, vie si nejaké peniaze ušetriť.

V roku 2011 prišiel vrchol vašej profesionálnej kariéry, vyhrali ste Lalla Meryem Cup v Maroku, turnaj ženskej európskej tour. V poslednom kole turnaja ste boli nervózna, triasli sa vám ruky, ani ste presne nevedeli aký máte náskok, a napriek tomu všetkému ste vyhrali. Ako zvládnuť moment, keď ide o všetko?

Úlohu zohralo aj to, že som bola zo Slovenska a až ma rozčúlilo, keď som počula niektoré rozhovory iných golfisitek, ktoré boli aj kamarátky, ale zároveň aj súperky a hovorili si: „Však čo? Má náskok štyri údery – čo sú štyri údery?“ Všetci rátali s tým, že sa v posledný deň zosypem. V tom je golf náročný. Spíte s vedomím, že vediete turnaj, ale ešte nie je koniec.

Extrémne mi pomohlo, že sa na nás bol pozrieť Thomas Levet, francúzsky hráč, ktorý hral aj v európskom Ryder Cupe. Prišiel ku mne po treťom kole a spýtal sa ma, či som pripravená vyhrať. Odvetila som mu: „Vyzerám, že áno? Nemám šajnu, neviem, ako toto môžem dať dokopy.“

Na rovinu mi povedal, že v noci aj tak nebudem spať, lebo moja hlava bude naplno pracovať. A odporúča mi, aby som sa v nej hrala so všetkými situáciami, ktoré môžu nastať.

Napríklad a s tým, že som na prvom odpalisku, som extrémne nervózna a vytlačím drive doprava a podobne. Ja som sa s tým fakt v hlave pohrala a veľa z tých situácií nastalo.

Dokonca som niekde na asi 16. jamke aj stratila vedenie. Keď som to videla na tabuli, povedala som si: „Dobre Zuzi, všetci očakávajú, že sa tu zlomíš. No tak poďme ranu po rane tak, ako sme to robili doteraz a všetko bude v poriadku.“ A ono to naozaj dobre dopadlo, lebo som sa vrátila do hry a napokon zvíťazila.

Využívali ste aj služby mentálneho kouča. Ako vám pomohol?

Jeden čas som spolupracovala s Peťom Bielikom, veľmi mi pomohol. Je to najmä o tom, že človek musí byť veľmi úprimný, keď je v rozhovore s mentálnym koučom.

My športovci sme učení, že musíme ísť tvrdo, makať na sebe a skrátka prejsť cez veľa vecí, cez ktoré bežný človek neprejde a zasekne sa, my častokrát ideme aj cez bolesť. Takisto nie sme vždy otvorení hovoriť o veciach, ktoré nie sú úplne komfortné.

Dodnes niektoré praktiky využívam aj v bežnom živote. Keď som napríklad nervózna – čo som na prvom odpalisku vždy, bez ohľadu o aký turnaj sa ide – viem, že nemôžem zastať, musím dýchať, rozchodiť to ešte raz a znova začať celú tú rutinu a potom to ide.

Mohol by byť mentálnym koučom aj váš „caddy“?

Určite a častokrát aj je čistý psychológ. Má byť váš najväčší kamarát a zároveň ten s pomyselným bičom, ktorý vám vie niečo povedať. Musí to byť človek, ktorý hráča dobré pozná a vie, kedy ho vyslovene „kopnúť“ a kedy naopak upokojiť. Vôbec to nemusí byť golfista, a už vôbec nie dobrý golfista, hoci je fajn, keď o golfe niečo vie – je však super, keď je to „parťák.“

Jedno kolo trvá zhruba štyri až päť hodín, v profesionálnom golfe sa hrajú štyri kolá, od štvrtku do nedele a vy medzi ranami nepotrebujete byť hlavou na golfe. Práveže chcete byť všade inde – rozoberali sme filmy, chlapov, jedlo, lokality turnajov, skrátka iné veci než byť nonstop hlavou na golfe.

Nedá sa byť stále sústredený na golf počas štyroch-piatich hodín – zahrám ranu a „blbneme.“ Keď sa blíži ďalšia rana, sústredím sa minútku – minútku a pol, zahrám ranu a opäť „blbneme.“ Občas bola mojím „caddy“ aj mamina a bolo to fajn.

„Hole-In-One“ označuje situáciu, keď hráč odpáli loptičku z odpaliska priamo do jamky jediným úderom. Podarilo sa vám niekedy zahrať na profi turnaji „Hole-In-One“?

Áno, v Maďarsku, myslím, že v Tatabányi. Získala som za to hodinky Omega, ktoré však nenosím.

Je to však sen každého golfistu a nie vždy sa to podarí. Dôležité pri ňom naozaj je, aby človek mal svedka – lebo, hovorí sa, že najhoršia vec, čo sa môže golfistovi stať, že zahrá Hole-in-one a nemá tam svedka, nemá tam nikoho, nemá sa s kým tešiť. Vtedy je to také smutné. (smiech)

Aká bola vaša najväčšia zbraň v golfe?

Povedala by som dve. Driver bola moja najlepšia palica, lebo som s ňou bola aj presná, aj dlhá. A druhá bola, že som vedela udržať hranicu medzi kamarátstvom a súperením.

Každá krajina mala svoje skupinky a ja som zo Slovenska bola jediná. Dokonca si takmer všade, kam som prišla, odo mňa organizátori pýtali, či mám vlajku, keďže oni ju nemali. Napríklad ani na majstrovstvách Európy.

Ako vyzerá tréning profesionálneho golfistu?

Je to veľmi individuálne, ale v zásade je to o tréningu veľkého počtu rán a úderov a o opakovateľnosti. Taktiež tam musí byť mentálny tréning a aj fyzická príprava. Je to ako práca na plný úväzok, akurát bez víkendov a sviatkov.

Naviac v čase, keď som hrávala, u nás nebolo toľko tréningových plôch a musela som ich striedať, keďže každá z nich bola vhodná na niečo iné.

Ktoré telesné partie musí golfista najviac trénovať?

Veľmi dôležité je, aby mal aspoň základnú „fyzičku“ a takisto veľkú flexibilitu. Je to niečo, na čo veľa amatérskych golfistov zabúda – keď človek sedí osem hodín niekde v práci na stoličke, mal by pred začiatkom tréningu dbať na dôkladné rozcvičenie sa a strečing, inak je to obrovská záťaž pre chrbticu a kĺby.

Musí mať však aj silné nohy, keďže sa veľa nachodí. Takisto aj brušné svaly, keďže je to silný rotačný pohyb a netreba zabúdať na veľa kompenzačných cvičení, keďže ide o jednostranný šport.

Rieši sa pri golfe strava a životospráva?

Dnes sa rieši oveľa viac. Ja som najskôr musela niečo pokaziť pred tým, než som na to začala myslieť. (smiech) Dlho som riešila, čo jesť počas tých päť-šesť hodín na ihrisku, vždy mi „došla para“ posledné tri jamky, bola som hladná a podobne. Až sme napokon došli na proteínový šejk, no vyskúšala som toho mnoho.

Typickým golfovým jedlom je banán, keďže sú to pomalé cukry a to je to, čo potrebujete. Takisto, akonáhle u hráča príde k dehydratácii, odchádza mu jemná motorika, ktorú na golfe potrebuje, preto musí vypiť dva-tri litre vody aj v prípade, že nie je nejaké veľmi pekné počasie.

Do toho teda nejaký banán, oriešky či proteínový šejk – všetko je to veľmi potrebné, no takisto veľmi individuálne.

Existuje v golfe doping?

Riešilo sa to v období, keď sa golf mal stať opätovne olympijským športom. Začali nás potom aj testovať a jedinú vec, čo viem, že sa v minulosti riešila a nie je dovolená, boli tzv. beta-blockery. Je to niečo, čo drží emócie v rovnováhe. Inak si veľmi neviem predstaviť, čo by vám v golfe pomohlo, okrem regenerácie, ale tá pomáha v športe všeobecne.

Je dovolený napríklad pohár vína na odbúranie stresu?

Pohár vína je dovolený medzi kolami, nie na ihrisku. Alkohol na ihrisku nie je povolený, kofeín áno.

Nastali situácie, keď ste si na ihrisku aj poriadne zanadávali?

Určite áno, všetky moje spoluhráčky veľmi dobre vedeli, čo znamenajú niektoré slovenské slovíčka. (smiech)

Keď som začala hrávať, neexistovala šanca, že nejaký profesionálny turnaj sa uskutoční aj na Slovensku. To sa však napokon stalo a môj najväčší problém bol dávať si obrovský pozor na jazyk. Hoci aj športový psychológ odporúča si trošku „uľaviť“ a nedržať to v sebe, akurát na Slovensku, kde mi rozumeli, som sa musela trošku krotiť.

V decembri 2025 oslávila 50 rokov ikona golfového sveta, Tiger Woods, ktorý bol 12 rokov najlepšie zarábajúcim športovcom planéty. Spájajú sa s ním však aj tienisté stránky - mal milenky, rozviedol sa, bol zatknutý za šoférovanie pod vplyvom. V roku 2021 ukončila jeho veľkú kariéru hrôzostrašná automobilová nehoda. Ako vnímate Tigera? Mali ste možnosť sa s ním stretnúť?

Nikdy som sa s ním nestretla, ale vnímam ho ako absolútnu ikonu, ktorá spravila pre golf viac než ktokoľvek iný. Golf bol dovtedy vnímaný ako šport starších a tých, ktorí nemusia na sebe makať. A Tiger ako absolútny športovec golf posunul niekam úplne inam. Priniesol aspekt tzv. atletickosti a fyzickej prípravy, v kombinácii s mentálnou prípravou.

Nedávno som dočítala jednu knižku, takú jeho neoficiálnu autobiografiu a on to naozaj v živote nemal jednoduché. Otec ho tlačil a predurčoval na to, že bude najlepší. Zároveň má za sebou veľa operácií a je vôbec zázrak, že stojí na nohách a jeho zvažovaná účasť v seniorskej PGA Tour je možno viac marketingový ťahák než realita.

Ale možno chce byť aj vzor pre syna Charlieho – javí sa, že bude z neho šikovný golfista. Podľa mňa Tiger trochu zásluhu aj na tom, že sa golf vrátil na olympiádu.

Súčasný americký prezident Donald Trump je vášnivý hráč golfu, vlastní golfové rezorty po celom svete. Pri hraní golfu však údajne podvádza a jeden americký novinár o jeho golfovom správaní dokonca napísal knihu „Vrchný veliteľ podvodu.“ Trump údajne nedokáže prehrať a pre víťazstvo urobí čokoľvek. Preverí golf charakter človeka, jeho vzťah k čestnosti a dodržiavaniu pravidiel?

Určite preverí. A Donald Trump? Mala som tú česť ho stretnúť aj naživo v čase, keď ešte nebol prezident. Hrali sme na jednom z jeho ihrísk, bolo nás 130 báb a to si nemohol nechať ujsť. (smiech)

Pristál s helikoptérou, na ktorej bolo veľkým napísané TRUMP. Bol veľmi slušný, so všetkými sa pozdravil. Mňa najviac zaujímalo jeho vlnu s vlasmi, či je to natupírované, ale nie, má to tak asi naozaj.

Golf je šport, kde ste si sám sebe rozhodcom. Čiže, keď niekoho oklamete, tak oklamete v prvom rade seba. V golfe je aj taký slovenský vtip: „Hrám šesť, hlásim päť, píšem štyri.“ To tak zhrňuje našu mentalitu. V profesionálnom golfe sa s podvodmi nestretnete, jednak by ste sa tam nikdy nedostali, navyše sú tam kamery a súperky by vám to takisto dali „vyžrať.“

Došlo počas vašej kariéry k nejakému úsmevnému momentu?

Jeden mi napadne okamžite. Deň pred turnajom v Číne sme hrali so sponzormi a ja som hrala s nejakými Číňanmi, ktorí nevedeli ani slovo anglicky. V golfe platí pravidlo, že najmä pred odpaľovaním stojíš a si ticho. No a ja som išla odpaľovať a chlapci spustili – no, jednoducho si uvoľnili a prdeli. A keby jeden, ale rovno traja. Im to však prišlo úplne normálne a nebolo sa s kým na tom ani smiať. Toto „prdenie do rany,“ na to nikdy nezabudnem.

A nejaká nebezpečná situácia na ihrisku?

Nebezpečná situácia nastáva, keď sa začne blýskať a my máme želiezka v rukách. Mala som aj spoluhráčku, ktorej mamu zabil na ihrisku blesk. Akonáhle hrmí, okamžite idem do Clubhouseu.

Golf sa na olympiáde predstavil už v rokoch 1900 a 1904, ale potom až v roku 2016 a odvtedy už pravidelne. Slovensko získalo svoju jedinú, striebornú, medailu na OH 2020 v Tokiu vďaka naturalizovanému Rorymu Sabbatinimu, pôvodom z JAR. Rory má dnes 50 rokov a stále hráva. Aká je aktuálna úroveň našej reprezentácie a uvidíme čoskoro ďalšieho nášho golfistu na olympiáde?

Rory začal úžasne v tom, že tie deti naozaj namotivoval. Ide príkladom a teraz mimochodom začína na seniorskej PGA Tour.

Veľa detí dnes s golfom začína aj v letných táboroch. Je to forma, ako ich dostať od mobilov von. Potom častokrát rozhodne, či hrá aj jeho kamarát alebo niekto z rodiny, im je totiž jedno, aký je to šport, ide im skôr o to, aby ho robili s niekým, koho poznajú a majú radi.

Čo sa týka reprezentácie, sú tam lastovičky, niektoré dievčatá som ešte učila. Majú šancu aj chlapi, ale chce to skvelé výsledky a tešila by som sa, keby sa nejaký Slovák alebo Slovenka dostali čoskoro na olympijské hry. Inak, medaila z Tokia je ťažká, skoro mi ruka padla, keď som ju držala.

V golfových rezortoch nachádza uplatnenie aj FootGolf, a v prírode sa hrá aj DiscGolf. Čo hovoríte na tieto športy, zahrali ste si ich?

DiscGolf som videla a FootGolf som si aj zahrala. Keď som odkopla loptu do vody, povedala som im, že my máme náhradné loptičky a pýtala som sa, ako to riešia oni. Povedali mi, že oni loptu lovia a tým som svoju aktívnu hru skončila. (smiech)

Som však trochu aj ambasádorka tohto športu, lebo keď prišiel ku nám, mal vo všetkých rezortoch zatvorené dvere. Dnes sa situácia už zlepšila a vo viacerých rezortoch je možné hrať aj golf aj FootGolf. Ba dokonca máme aj majsterku sveta v tomto športe.

Aké sú top tri ihriská, ktoré vám učarovali?

Zo slovenských je to jednoznačne Gray Bear na Táľoch. Je to skvost v Nízkych Tatrách, kde musíte byť maximálne koncentrovaní. Vo svete milujem Austráliu a ich ihriská pri oceáne. Taktiež Juhoafrická republika mi učarovala – konkrétne Durban Country Club, kde vyrastal Rory Sabatini. Je to ihrisko ako v džungli uprostred mesta, kde vám opice bežne kradnú fotoaparáty alebo telefóny priamo z bagu. Po hre však každý rád zamieri na „19. jamku“, čo je v golfovom slangu bar v Clubhouse.

Len dva roky po životnom úspechu v Maroku ste na jeseň 2013 pre zranenie ľavého lakťa ukončili hráčsku kariéru. Svoj koniec ste okomentovali takto: „Boli to krásne roky strávené na cestách po celom svete. Svoj hráčsky sen som si splnila výhrou turnaja v Maroku a prišiel čas aj na 'normálne' veci v živote“. Čo sú to tie normálne veci pre vás?

Normálne veci sú, že ráno vstanem vo svojej posteli a viem, že v nej budem aj večer zaspávať. Už to nie je ten život z kufra, kedy sa v strede noci zobudíte a neviete, v ktorom štáte a v ktorej hotelovej izbe vlastne ste.

Mám svoju kúpeľňu, svoju kuchyňu a nežijem na letiskách. Napĺňa ma, keď si môžem vybehnúť na bicykel alebo na lyže a vrátiť sa domov. Často sa ženieme za svetom, ale zabúdame, aké máme krásne Slovensko – máme tu všetko okrem mora na malom kúsku. Dnes už mám úprimne problém niekam letieť aj na dovolenku, radšej idem všade autom.

Čomu sa dnes venujete?

Najmä trénovaniu. Štyri roky som komentovala golf, čo ma veľmi bavilo. Pre seba si študujem Human Design. Samozrejme sa snažím udržiavať v kondícii, chodím do fitka a k fyzioterapeutovi, lebo moja chrbtica stále trpí.

Mám totiž skoliózu a vo veku 13 rokoch mi dokonca lekári dali papier, že mám „zníženú pracovnú schopnosť,“ takú som mala tú chrbticu krivú. Je to celkom paradox vzhľadom na moju profesionálnu kariéru. Golf je jednostranný šport, preto sú kompenzačné cvičenia a flexibilita pre mňa kľúčové. K tomu pridávam bicykel, lyže alebo paddleboard.

Ako riešite situácie, keď sa vám nedarí?

V zásade sa vám vždy nedarí vtedy, keď príde zhoda troch-štyroch zlých rán a jediné, o čom hlava rozmýšľa, je to, že to budú ďalšie zlé rany. Ale keď si to vytiahnete z kontextu, poviete si, čo vás čaká pri najbližšom údere a koľkokrát ste to už zahrali, odoberiete tomu dôležitosť a zahráte to bez ohľadu na výsledok – nedávate tomu takú dôležitosť.

Platí to aj v živote – keď to nejde, tak sa pozerať iba jeden jediný krok vpred.

Náš rozhovor vznikol v rámci podcastu VYKROČ, na záver preto dovoľte našu klasickú otázku: Ako vyzerá vaše vykročenie do nového dňa? Máte nejaký obľúbený rituál? Vstávate ráno na budík alebo na nadšenie?

Vstávam na mrnčanie mojich dvoch psov. Hneď ráno ma sledujú tie ich dve dvojice očí a už sa pýtajú von. Dám si pohár vody, niečo hodím na seba a idem na hodinu a pol trvajúcu prechádzku popri Dunaji. Je to zhruba 6 kilometrov a je to môj nedotknuteľný čas.

Psy ma takisto učia žiť v prítomnom momente. Oni sa skrátka tešia, že je ráno a je to neskutočne nákazlivé. Pozorujem z akých bežných vecí majú radosť, zatiaľ čo my ľudia sa vieme vytočiť ešte predtým, než sa vôbec niečo stane.