Hanlon: Demitra a Hossa sa poznali od troch, ale mal som ich zavrieť

S ponukou viesť slovenskú hokejovú reprezentáciu vás oslovil Václav Nedomanský počas zimnej olympiády vo Vancouvri v roku 2010. Slováci tam hrali veľmi dobre a skončili na štvrtom mieste. Zavážilo to vo vašom rozhodovaní?

„Výsledok na olympijskom turnaji vo Vancouvri nehral u mňa žiadnu úlohu. Aj predtým som vedel, že Slovensko má silný tím a veľa vynikajúcich hokejistov. Keďže mám slabosť pre medzinárodný hokej, vnímal som to vtedy ako najvyššiu métu, ktorú môžem ako tréner dosiahnuť.

Nemal som šancu koučovať reprezentačný tím Kanady, USA či Švédska, Rusko a Česko majú zasa tradíciu domácich trénerov, nikdy nemali na striedačke cudzinca. Trénovať Slovensko bola pre mňa obrovská pocta.“

Už niekoľko týždňov po príchode na Slovensko ste odišli s mužstvom na majstrovstvá sveta do Kolína. Stihli ste sa za taký krátky čas zorientovať?

„Môj pôvodný zámer bol taký, že sa ujmem slovenskej reprezentácie až v ďalšej sezóne. Na šampionáte v Kolíne som sa mal pohybovať okolo tímu, ale len aby som sledoval hráčov a študoval hru. Neviem, čo sa vtedy stalo, ale keď ma požiadali, aby som viedol mužstvo aj v Kolíne, neodmietol som.

Vedel som, že nebudem mať k dispozícii väčšinu hokejistov z olympijského výberu vo Vancouvri, ale to mi neprekážalo. Pamätám si, že som sa prvýkrát stretol s hráčmi v kempe v Skalici niekedy v apríli a hneď sme začali hrať prípravné zápasy.“

V Kolíne ste skončili s tímom, v ktorom bolo minimum hráčov z NHL, na dvanástom mieste. Pamätáte si na zápas proti Dánsku?

„Samozrejme, prvú tretinu sme prehrali 0:6.“

Bola to asi najhoršia tretina v histórii slovenského hokeja.

„Doteraz nerozumiem, ako sme mohli nastúpiť na zápas o štvrtej popoludní, hoci sme deň predtým hrali ešte neskoro večer proti Kazachstanu. Dáni mali dva dni voľna, hoci boli vo svetovom rebríčku nižšie ako my.“

O rok neskôr sa hrali majstrovstvá sveta prvýkrát na Slovensku a pre domáci tím sa skončili neúspechom. Máte napriek tomu na šampionát aj nejaké pozitívne spomienky?

„Desiate miesto určite nenaplnilo očakávania. Trénujem asi tridsať rokov a každá sezóna je iná. Raz ste hore, všetko vám vychádza, inokedy zasa spadnete dolu. Pritom v Bratislave vyzeralo všetko perfektne. Skvelá atmosféra aj podmienky pre mužstvo, mal som veľmi spoľahlivých asistentov Ľubomíra Pokoviča a Františka Hossu.

Na majstrovstvách sveta rozhoduje o úspechu a sklamaní často jediný zápas. Už v prvom súboji na turnaji proti Slovincom sme nehrali dobre. Boli sme nervózni. O dva dni neskôr sme prehrávali s Nemcami už 0:4 a hoci sme sa v tretej tretine dotiahli na rozdiel gólu, už sme nevyrovnali. Hráči boli z toho rozčarovaní.

Potom sme potrebovali bodovať proti silným súperom a hoci sme odohrali vyrovnané zápasy proti Rusom, Čechom i Fínom, na postup to nestačilo. Byť trénerom reprezentácie je veľká zodpovednosť. Urobil som vtedy maximum, tvrdo som pracoval, dal som tímu všetko, čo som vedel.“

Spravili by ste dnes niečo inak, keby sa dalo?

„Z Ameriky som bol zvyknutý na to, že hráči majú viac voľnosti. Aj v Bratislave sme počas šampionátu tak fungovali.