Zažil na vlastnej koži federálnu ligu, so Spartou sa stal majstrom Československa i Česka. Aktuálne žije v Kyjeve a venuje sa deťom v športovej škole.
Bývalý futbalista Humenného, Interu Bratislava, Sparty Praha a Bohemiansu Praha VIKTOR DVIRNIK hovorí milou zmesou slovenčiny a češtiny s typickým prízvukom.
„Hovorím ako Čechoslovák, trochu česky, trochu slovensky,“ vravel s úsmevom.
Počas rozhovoru viackrát poznamenal, že na toto obdobie spomína veľmi rád. "Prosím, napíšte, že pozdravujem každého, koho som poznal, s kým som hral, v Česku i na Slovensku," zdôraznil.
Ako ste sa dostali ako futbalista do Československa, najprv do Humenného?
V roku 1990 sa otvorili hranice, neboli potrebné ani víza. Hral som za béčko Dynama Kyjev a potom za Sudostroitel Mykolaiv.
Raz mi zavolal pán menom Michal Koman, ktorý hral v minulosti za Dynamo Kyjev a pochádzal zo Zakarpatskej oblasti. Mal kontakty aj na Slovensku a Humenné ho požiadalo, či by nevedel priviesť nejakého hráča.
Vtedy ešte neexistovali profesionálne zmluvy, tak som mohol odísť. Nebolo to jednoduché, lebo som nepoznal jazyk, ale vedenie klubu sa o mňa super postaralo.
Trénerom bol Ján Bodnár z Košíc, bol to veľmi dobrý tréner. Neviete, či ešte žije?
Pred mojím príchodom do Humenného som väčšinou hrával v strede zálohy, no on sa na prvom tréningu rozhodol, že budem hrať stredného útočníka. Vďaka nemu som sa stal útočníkom.
Hneď ste sa na tom poste udomácnili?
Keď som bol v béčku Dynama Kyjev, prevládala tam stratégia Lobanovského. Keď si mladý hráč, musíš hrať na akejkoľvek pozícii. Bol zástanca univerzálnych futbalistov.
Samozrejme, každý mal svoju konkrétnu pozíciu, ale v prípade zranenia alebo kariet musíš vedieť nahradiť aj hráčov na inej pozícii, ľavého obrancu, pravého záložníka či stopéra… To nás v béčku učili. Myslím si, že to bola dobrá stratégia, lebo aspoň sme vedeli, čo máme robiť na jednotlivých pozíciách.
Takže, keď ma Ján Bodnár postavil do útoku, už som vedel, čo tam musím robiť a ako mám hrať.
Humenné vtedy hralo I. Slovenskú národnú ligu. Aká bola úroveň súťaže?
Nedá sa jednoducho povedať, že v béčku Dynama bolo lepšie, alebo v Humennom bolo lepšie.
V tom čase bola úroveň futbalu Sovietskeho zväzu oveľa lepšia ako v Československu. Za béčko Dynama vždy hrali traja-štyria hráči z áčka.
Ale aj československá liga bola dobrá. Každý zápas bol boj. V každom mančafte boli dvaja-traja hráči, ktorí patrili do širšieho kádra reprezentácie.
Z Humenného ste sa dostali do Interu Bratislava, do federálnej ligy. Ako vyzeral váš prestup?
Do Humenného som prišiel 20. marca 1990. V lete som už vedel, že má o mňa záujem Prešov. Odišiel som do Prešova, bol som tam tri dni, keď za mnou v noci prišiel pán Michal Kostúrsky, šéf Humenného. Neviem, ako zistil, kde bývam.
Niekto klopal a zvonil o jednej v noci, nechápal som, čo sa deje. On mi vravel: „Viktor, rýchlo sa zbaľ, vraciame sa do Humenného. V zime pôjdeš do Bratislavy, ja som už všetko dohodol.“
Ešte som nič nepodpísal s Prešovom, tak som si zbalil veci a vrátil som sa do Humenného.
V októbri či v novembri sme hrali zápas v Senci a prišiel za mnou nejaký pán. Spýtal sa ma: „Vieš, kto som?“ Nevedel som. On na to: „Ja som Jozef Adamec.“ Vtedy bol trénerom Interu Bratislava.
Samozrejme, jeho meno som poznal, vedel som, že to bol bývalý vynikajúci útočník.
Do nášho zápasu zostávalo dvadsať minút. Adamec mi vravel: „Viktor, v stredu sa máš hlásiť v Bratislave.“
Súťaž ešte prebiehala, ale Adamec ma chcel hneď a všetko bolo zariadené. Pýtal som sa, ako mám cestovať do Bratislavy, lebo po zápase sme sa vracali do Humenného.
„Prídeš na letisko do Košíc, povieš v pokladni, že si od pána Adamca a dostaneš letenku,“ ubezpečoval ma. Tak aj bolo. Letenka bola naozaj pripravená na moje meno.
V Bratislave ma už čakali a takto som začal hrať v Interi Bratislava.
Aká bola vaša spolupráca s trénerom Adamcom?
Bol svojský, niekedy bol na mňa tvrdý. Ale to bol znak toho, že mu na mne záleží. Keď už niekomu nič nehovoril, tak tomu už neveril.
Nenadával na hráčov, aby ich morálne zničil. To o ňom tvrdili len hráči, ktorí nechceli makať. Títo hráči chodili za funkcionármi a sťažovali sa naňho.
My, okrem mňa napríklad aj Bartolomej Juraško, sme však hovorili, že to nie je pravda.
Som Adamcovi vďačný, naučil ma veľa, mnoho vecí mi vysvetľoval osobne. Sám bol útočník a je málo hráčov na celom svete, ktorí dali tri góly Brazílii.
Občas som ho neposlúchal a on dával pokuty. Bral som to normálne, neboli to vysoké cifry, skôr symbolické sumy. On to zbieral a keď mal niekto narodeniny, tak z toho sa spravilo nejaké pohostenie.
Ktorý zápas z tohto obdobia vám najviac utkvel v pamäti?
Spomínam si na moje začiatky vo federálnej lige. Inter bol tretí od konca.
Najprv sme zdolali silnú Dunajskú Stredu, kde hral aj Pavol Diňa, hráč, ktorý sám dokáže poraziť súpera. Mal som v tom zápase asistenciu. Potom sme vonku zdolali Baník Ostrava. Zápas bol o jeden deň posunutý, lebo keď sme prišli, napadol sneh a nestihli to odpratať. Tam som dal gól.
Nasledoval zápas so Spartou. Vyhrali sme 1:0, zase som dal gól. Ďalší gól mi zase neuznali pre ofsajd, ale ofsajd to vôbec nebol.
Z troch zápasov sme získali sedem bodov a poskočili sme na šieste či siedme miesto v tabuľke.
Rád spomínam na toto obdobie. Moji najlepší kamaráti boli Marián Kopča, ktorý neskôr, žiaľ, spravil samovraždu, a Branislav Kubica.
Ďalšou zastávkou vo vašej kariére bola práve Sparta Praha. Možno už v tom prvom zápase si poznačili vaše meno…
Proti Sparte sa mi vždy darilo, dával som jej góly. Raz Inter prehral 1:7, ale ten jeden gól som dal ja. Aj neskôr, keď som hral za Bohemku, som proti Sparte skóroval.
Brankár Petr Kouba mi to raz aj povedal: ty si bol taký náš strašiak.
S kým ste ešte vtedy hrali v Sparte okrem brankára Koubu?
Jozef Chovanec, Ján Sopko, Jiří Novotný, Jirka Němec, Michal Horňák, Martin Frýdek, Horst Siegl, Lumir Mistr, Roman Vonášek, Michal Bílek, Béda Vrabec… Asi som vymenoval všetkých hráčov, ktorí vtedy hrali v základe. Tréner bol Dušan Uhrin.
Na lavičke boli mladí hráči, napríklad Jozef Kožlej zo Slovenska. Neskôr prišiel do Sparty aj Vlado Weiss, keď sa uzdravil, lebo mal roztrhnutý krížny väz. Bol tam vtedy aj mladý Pavel Nedvěd.
Na ktorý zápas spomínate najradšej z vášho sparťanského obdobia?
V Pohári európskych majstrov sme hrali s Werderom Brémy. Hrali sme aj s Anderlechtom, dal som vtedy aj gól.
Spomínam si aj na veľmi dôležitý zápas s bratislavským Slovanom v boji o československý titul. Bol to vtedy náš jediný konkurent a dokázali sme ich doma zdolať a strelil som gól.
Napadne mi ešte jeden zápas, hrali sme v Dunajskej Strede. Po polčase sme prehrávali 0:3, ale zápas sa skončil remízou 3:3. Pavol Diňa nám dal vtedy dva góly. Neskôr sme sa stretli v Snine a rozprávali sme sa aj o tomto zápase. Dunajská Streda mala vtedy dobrý mančaft.
So Spartou ste vyhrali titul vo federálnej aj v českej lige. Čo to pre vás znamenalo?
V Sparte je filozofia jednoznačná: musíš byť prvý. Nikoho nezaujíma, ako hráš, musíš vyhrávať. Každý zápas musíš vyhrať a hotovo. To je jediná úloha.
Je to tá istá filozofia, ako v špičkových kluboch ako Real Madrid, Manchester City. Aj pre City je jedno, či hrá s Arsenalom alebo s Aston Villou, zaujíma ich len víťazstvo a body.
Ani my sme v Sparte nevnímali, či je to československá liga alebo česká, chceli sme vyhrať.
Ja som si už túto filozofiu osvojil v Dyname Kyjev, už od mládežníckych kategórií sme sa sústredili na víťazstvo a na nič iné.
Zo Sparty vaša cesta viedla do Bohemiansu Praha.
Najprv som tam išiel na hosťovanie a potom na prestup. Teraz už to vnímam tak, že som spravil chybu.
Keď som odišiel na hosťovanie, trénerom Sparty bol Jürgen Sundermann. On mi vravel, že nebudem mať pravidelne miesto v základnej zostave. V Bohemke som sa vtedy stal jedným z najlepších strelcov ligy.
Jozef Chovanec bol vtedy už športový riaditeľ Sparty a naliehal, aby som predĺžil zmluvu, ale nastala situácia, že som prestúpil do Bohemky. Nechcem tú situáciu konkretizovať, lebo je to osobné. S tým človekom sme si to už povedali do očí, nebolo by to korektné to rozoberať.
Spätne to však hodnotím tak, že to bola chyba. Vtedy mnou lomcovali emócie a niekto ma mal trochu upokojiť, alebo mi poradiť.
Chovanec to skúsil, ale bol som psychologicky nevyrovnaný, preto som spravil to, čo som spravil. Časom som pochopil, že to bola chyba. Bohemka skrátka nehrala na takej úrovni, ako Sparta. Ale to je život.
Ako celkovo hodnotíte vaše pôsobenie na Slovensku a v Česku?
Koľko rokov prešlo už odvtedy, čo som pôsobil na Slovensku a v Česku a stále, keď som sa tam vrátil, vždy ma prijali s otvorenou náručou.
„To bol útočník, aj teraz potrebujeme takého útočníka,“ počúval som z každej strany.
Je to veľmi príjemné. Svedčí to o tom, že nejaký kus práce som tam odviedol.
