BRATISLAVA. Ako rýchlo sa zmenila nálada slovenských fanúšikov. Ešte vo štvrtok ráno bola ich reprezentácia za chudákov, ktorí nie sú schopní zdolať ani Nový Zéland. Už večer sa ale v Bratislave a po celej krajine oslavovalo ako na Silvestra.
Bolo 24. júna 2010.
Ich hrdinovia vyradili úradujúcich majstrov sveta.
Nikdy predtým, ani potom si samostatné Slovensko na svetovom šampionáte nezahralo.
S týmto turnajom sú spájané hlavne dve hymny. Speváčka Shakira sa ešte viac preslávila hitom Waka Waka (This Time for Africa). Do celého sveta šiel song Wavin' Flag: The Celebration Mix od somálskeho rodáka K'Naana.
Spomínam si na záber v tuneli iba pár sekúnd predtým, ako naši futbalisti vkročili na trávnik.
Taliani pôsobili sebavedomo, pyšne a až príliš isto. Akoby sa im nemohlo nič stať. Kapitán a šéf defenzívy Fabio Cannavaro sa usmieval a čosi prežúval.
Zato Slováci vyzerali ako krotkí a ustráchaní baránkovia, ktorí si neveria. Je pravda, že takmer nikto im neveril.
Ale bol to mylný dojem a čoskoro sa to potvrdilo na ihrisku.
Dnes ubehlo presne pätnásť rokov od chvíle, keď Slovensko na majstrovstvách sveta v Juhoafrickej republike senzačne zdolalo Taliansko 3:2 a postúpilo do osemfinále.
Všetkých zaskočil, kam sa hrabal
Už pred súbojom proti Taliansku bol tím trénera Vladimíra Weissa takmer odpísaný, lenže slovenské futbalové povstanie spôsobilo najväčší šok šampionátu.
Majstri sveta skončili a 28-ročný Róbert Vittek sa vkradol medzi najväčšie hviezdy turnaja.
Talianov zrazil dvoma gólmi. Ale to by nestačilo. Rozhodujúci gól dal muž, na ktorého by pred zápasom nestavil ani najväčší hazardér.
Vtedajší hráč Trnavy Kamil Kopúnek sa bez ostychu prehnal okolo ostrieľaného Cannavara, prešmykol sa aj medzi ďalšími dvoma obrancami a elegantne špičkou kopačky prehodil vybiehajúceho brankára Marchettiho.
Nenápadný stredopoliar, ktorý mal úlohu brániť, zaskočil všetkých. „Však som aj z lavičky počul, že kam sa hrabeš ty.....,“ priznal s úsmevom Kopúnek.
Bol to jeho prvý dotyk s loptou. Do hry naskočil tri minúty pred koncom zápasu. Už to, že sa dostal do 23-člennej nominácie, bolo prekvapením.
"Tak to asi všetko malo byť od pána Boha. Videl som pred talianskou bránkou voľný priestor, tak som tam vbehol. Vôbec som nerozmýšľal, na to nebol čas," opisoval.
Merčiak sa mýlil
Na gól mu ideálne prihral Erik Jendrišek. Nie nohou, ale rukami. Hodil aut. „Veľa ľudí si myslí, že ten aut hodil Pekarík. Komentátor Marcel Merčiak sa však vtedy pomýlil. Nečakal ma tam,“ smial sa Jendrišek.
„Kopúnek sa rozbehol a bol tam priestor. Tak som to skúsil. Skôr ide o to vidieť ten priestor, ktorý sa otvorí a videli sme ho obaja,“ opisoval historický moment Jendrišek.
Weissovi vyšiel proti Talianom ťah, keď nasadil do základnej zostavy dovtedy v reprezentácii takmer nepreverených hráčov.
Krídelník Miroslav Stoch priniesol oživenie a Juraj Kucka bol zrejme najlepším hráčom na ihrisku. Zanechal taký dojem, že sa do Talianska aj predal.
Slováci predviedli famózny výkon a mali aj šťastie. Prečkali situáciu, keď rozhodca pre ofsajd neuznal taliansky gól. A keď Martin Škrtel vykopával loptu z bránkovej čiary. Sporne. VAR vtedy nebol.
Taliani pred zápasom hovorili takmer výhradne o sebe, súpera si nevšímali.
Jasní favoriti sa pripravovali v obrovskom komplexe, ktorý mal neporovnateľne vyšší komfort ako ten, v ktorom boli Slováci.
Oslavovali. A potom mlčali
„Hneď po narodení syna je dnešok mojím najšťastnejším dňom v živote. Je to také neuveriteľné. Všetci Slováci sú teraz šťastní a radujú sa z futbalu,“ vyhlásil Weiss. V očiach sa mu ligotali slzy.
Otravné trúbky vuvuzely trúbili tak nejako z povinnosti, zato z kútov strmých tribún arény Ellis Park v Johannesburgu tryskala skutočná eufória.
Fanúšikovia na nohách, vlajky nad hlavou. Futbalisti v bielych v dresoch so slovenským znakom na trávniku mohutne oslavujú.
So záverečným hvizdom za nimi vyštartovali z lavičky aj náhradníci a spoločne sa objímajú v hlúčiku pri stredovom kruhu. Potom s vlajkou obiehajú okolo celého štadióna, poskakujú a tlieskajú fanúšikom.
Po zápase sa stala dovtedy nevšedná vec.
Futbalisti Slovenska po najväčšom zápase kariéry prešli mixzónou, ale všetci bez jediného slova. Žiadne rozhovory.
Weiss hovoril anglicky
Víťazom prekážala predošlá kritika. Chceli tak vytrestať novinárov. Poškodili však skôr samých seba a fanúšikov, ktorých ukrátili o bezprostredné pocity po jedinečnom zážitku.
„Hráči sa tak rozhodli, pretože cítili, že tá kritika bola nespravodlivá. Aj v predchádzajúcich zápasoch hrali srdcom,“ vyhlásil tréner Weiss.
Sám sa k protestu akoby pripojil, keď na tlačovej konferencii hovoril len po anglicky, hoci dovtedy používal výhradne tlmočníka.
Ale potom sa v mixzóne predsa len zastavil aj pri slovenských reportéroch a už ochotne zodpovedal.
Symbolický protest hráčov však trval iba pár hodín. Na druhý deň už odpovedali.
Pred železnou bránou hotela Villas Suite v Pretórii, kde slovenskí futbalisti bývali, hučala kolóna áut a tlačil sa tam húf novinárov.
Bývali oproti americkej ambasáde
Taká invázia tam predtým počas turnaja nebola.
Kým dovtedy chodili za hráčmi iba slovenskí novinári a občas nejaký Čech, zrazu pribudli médiá z celého sveta. Rusi, Dáni, Japonci, Juhoafričania, Angličania či Holanďania.
Futbalisti Slovenska prešli zázračnou premenou. Spočiatku doplácali na neskúsenosť, na veľkom turnaji boli prvýkrát.
Platilo to pre hráčov, ale aj pre ľudí z realizačného tímu či funkcionárov zväzu, ktorí vyberali hotel či miesta na prípravu.
Futbalisti bývali v Pretórii hneď oproti americkej ambasáde, čo je údajne najstráženejšie miesto v celej Južnej Afrike.
Keďže šlo o jednu z najnebezpečnejších krajín sveta, nemohli vychádzať von, stále boli spolu a trochu prepadli ponorkovej chorobe.
Rozpačitý úvod
Hotelový komplex navyše nespĺňal kritériá, čo kritizovali aj viacerí reprezentanti.
Majstrovstvá sa možno aj preto začali pre Slovákov rozpačito. V prvom zápase prišli o víťazstvo asi tridsať sekúnd pred koncom, keď Nový Zéland vyrovnal na 1:1 z poslednej akcie.
Stanislav Šesták po zápase verejne kritizoval kapitána Mareka Hamšík, že gólovú akciu slabým dôrazom neprerušil. Tréner Weiss za to Šestáka sfúkol, že sa to nepatrí.
V druhom zápase proti Paraguaju predviedli Slováci chabý výkon s jednou strelou na bránku a prehrali 0:2.
Reprezentácia sa počas kvalifikácie viezla na pozitívnej vlne, médiá hráčov skôr vyzdvihovali.
Tréner Weiss však po zápase s Paraguajom neuniesol prvú kritiku a vulgárne sa na novinárov oboril.
Buzer... vyje...
Odhrnul od seba mikrofóny a namosúrene zamrmlal: „Buzer... vyje...“
Jeho reakcia prišla po nevinnej otázke televízneho reportéra, či si je vedomý nejakej chyby.
Už predtým býval Weiss nedotklivý, ale vtedy to prehnal. Aj renomovaná agentúra Reuters napísala, že je namrzený.
Od Weissa to schytali aj zahraniční reportéri, keď utrúsil: „Rád by som poďakoval slovenským novinárom, že sú lepší ako cudzinci.“
A vzápätí sfúkol aj zástupcov slovenských médií.
Weiss takto stiahol pred kľúčovým zápasom všetku pozornosť na seba, ako to zvykol robiť trebárs slávny tréner José Mourinho.
Držal ich nad vodou
Slováci následne ukázali proti Talianom zrejme najlepší výkon futbalovej reprezentácie v ére samostatnosti. Aj vďaka taktickým a psychologickým ťahom vtedy 45-ročného Weissa, najmladšieho kouča šampionátu.
„Celý čas nás presviedčal, že príde naša chvíľa. Držal nás nad vodou,“ priznal brankár Ján Mucha.
Weiss bol motivátor, ktorého vhodne dopĺňal asistent Michal Hipp.
Senzačný výsledok proti Talianom bol úplne zaslúžený. Slováci hrali sebavedomo, šikovne, dôrazne, obetavo. Súpera prevýšili aj v počte striel 13:10.
Sympaticky hrali aj v osemfinále proti Holandsku.
Zmizli fotoaparáty
Počas prvého zápasu v Rustenburgu proti Novému Zélandu sme sa na tribúne triasli od zimy, fúkal studený vietor a pocitová teplota sa mohla blížiť k nule.
V Durbane, kde sa hralo osemfinále proti Holandsku, to bol už úplne iný svet. More, pláže a teplota okolo dvadsať stupňov.
Aj slovenskí novinári bývali netradične spolu v jednom komplexe. Skôr šlo o väčší rodinný dom.
Vystríhali nás, aby sme nevychádzali. Všade sme chodili spolu v dvoch mikrobusoch, ktoré šoférovali domáci.
V posledný deň sme si s kolegom zabudli v aute fotoaparáty. Už nikdy sme ich nevideli – tak ako sme už nikdy nevideli našich šoférov.
