GELSENKIRCHEN. Na veľkom turnaji ako je EURO 2024 človek stráca pojem o čase. Dni v týždni či dátumy v kalendári strácajú akýkoľvek význam. Orientujeme sa podľa zápasov.
Dva dni pred zápasom, jeden deň pred zápasom, zápas.
Takto vyzeral deň pred zápasom v Gelsenkirchene, v dejisku osemfinále Anglicko – Slovensko.
Benzema v električke
Prvé slovo, ktoré som na vlakovej stanici v Gelsenkirchene počula, bolo „evet“ (áno po turecky). Aj spleť uličiek krytého trhoviska pri stanici pripomínala skôr istanbulskú štvrť Kadiköy, ako tradičné banícke mesto.
Stánky s kebabom, tričká za tri eurá, žlto-modrý dres saudského klubu Al-Nassr s nápisom Ronaldo za päť.
Dresy bolo vidno všade. Zatiaľ najmä tie nemecké. Na električku však nastúpil aj Benzema a v luxusne vyzerajúcom obchode s čokoládou si vyberala bonboniéry Modrič(ová).
Gelsenkirchen nie je veľmi turistické mesto. O niečom vypovedá, ak na oficiálnej stránke mesta je na prvom mieste atrakcií uvedená nejaká turistická trať v prírode, na druhom miestne zoo a na treťom Schalke Arena.
Milovníci architektúry a histórie si prídu na svoje inde. V neďalekom Kolíne nad Rýnom sa môžu kochať azda najkrajšou katedrálou na kontinente.
Mier, láska, futbal
Na hlavnom námestí v Gelsenkirchene stoja dva oveľa skromnejšie kostoly. Ale oba boli otvorené a pozývali futbalových fanúšikov heslom: „Mier, láska, futbal“. To by aj stačilo k spokojnému životu.
Stánky vo fanzóne boli ešte zatvorené. V horúčave žiadna aktivita nelákala. Pohyb sme zaznamenali iba na detskom ihrisku.
Dievčatko v modro-bielych šatách držalo v ruke čarovnú palicu s blikajúcou hviezdou a rozdávalo pokyny ostatným. Potom na chvíľu odbehlo, vrátilo sa aj s kamarátkou, v jednej ruke čarovný prútik, v druhej sa odniekiaľ vzal hračkársky samopal.
Pod slnečníkmi pred podnikmi sa schovávali skôr rodiny s deťmi. V reálnom svete s reálnym časom bola sobota popoludní.
V tom našom, šampionátovom deň pred zápasom, teda „matchday minus one“, ako to nazýva UEFA. Ošiaľ ešte nevypukol.
Lobotka? Ten hrá kde?
Štvorica Angličanov si na námestí vychutnávala pivo.
„Som novinárka zo Slovenska. Môžem s vami prehodiť pár slov?“, oslovila som ich.
„Určite, ale nie na kameru,“ znela odpoveď.
„Aký výsledok čakáte?“
„Vyhráme, ale nebude to ľahké.“
„Poznáte nejakých slovenských futbalistov?“
„Jan Oblak,“ vykríkol jeden z nich.
„On je zo Slovinska,“ vravela som mu.
„Ešteže to nebolo na kameru,“ smial sa mladý Angličan.
Roly sa čoskoro otočili. Začali sa vypytovať oni. Koho by podľa mňa tak mali poznať? Lobotka? A ten hrá kde? Dúbravka? Jaaaaj, ozaj, veď on hrá Premier League. Iné súťaže sú bezpredmetné. Nech žije jedna jediná Premier League.
Zaujímali sa, či si myslíme, že by Slovensko mohlo postúpiť. Áno, veľa ľudí si to myslí, potvrdila som.
„Na základe čoho si to myslíte?“
„Lebo sme videli prechádzajúce zápasy,“ odpovedala som.
„No veď to,“ povzdychol si Angličan. Hotel v Düsseldorfe, kde bude hrať víťaz zápasu Anglicko - Slovensko štvrťfinále, ešte rezervovaný nemal. Island z roku 2016 stále straší. Angličania vtedy brali postup ako samozrejmosť a ostali zaskočení.
„Ale v Berlíne už pre istotu ubytovanie máme,“ dodal ďalší chlapík zo skupiny. Ako inak. Hrá sa tam finále.
Hancko, Sauer, Vavro
V ďalšom podniku sedeli štyria chalani v bielych dresoch s tromi levmi. Tí boli ochotní hovoriť aj na kameru.
Poznali mnohých slovenských hráčov. „Dávid Hancko, Leo Sauer, Škriniar, Vavro, Boženík, Duda, Peter Pekarík,“ vymenúvali reprezentantov.
Začínalo to byť trošku podozrivé.
„Sme z Holandska,“ prezradili napokon mladíci.
Na zápas Holandsko – Rumunsko lístky nemali. Vstupenky na osemfinále kupovali ešte v novembri, keď si nemohli byť istí, kto bude hrať v Gelsenkirchene.
V zápase Anglicko – Slovensko očakávajú výsledok 3:1 pre Angličanov. „Ale nebudeme smutní ani vtedy, ak napokon postúpi Slovensko,“ ubezpečili ma.
