Tri tituly vyhral so Slovanom Bratislava, po jednom so Spartou Praha a Ružomberkom.

IGOR ŽOFČÁK (42) je legendou slovenských trávnikov, v najvyššej súťaži odohral 496 zápasov, čím je absolútnym rekordérom v počte štartov.

Posledný zápas odohral cez víkend v drese Michaloviec proti Slovanu Bratislava (1:1) a po ňom definitívne ukončil svoju bohatú kariéru.

V desiatej minúte ste opustili trávnik za obrovského potlesku. Čo vám pri vašej definitívnej bodke bežalo hlavou?

Všetko. Premietla sa mi celá moja kariéra, najkrajšie okamihy, na ktoré budem celý život spomínať.

Boli to pre mňa veľké emócie, no mimoriadne pozitívne. Som hrdý a vďačný za to, čo sa mi vo futbale podarilo.

V desiatej minúte prišla lopta paradoxne k vám, odkopli ste ju a išli ste striedať. To bolo dohodnuté?

Všetko je v živote tak, ako má byť. Vôbec to nebolo plánované. Minútu predtým bola lopta na druhej strane, mal ju mladý Vladko Weiss. Vravel som mu, nech ju odkopne, že už idem dole.

On sa na mňa pozrel a spýtal: A to už je toľko? A loptu prihral Kyriakosovi Savvidisovi.

Ja som zatiaľ prebehol na druhú stranu a náhodou sa lopta dostala ku mne. Bola to zhoda náhod. Asi to tak malo byť, že ten posledný odkop spravím ja.

Posledný zápas ste odohrali práve proti Slovanu Bratislava, s ktorým ste získali tri majstrovské tituly.

S trénerom sme sa bavili, ktoré stretnutie by na moju rozlúčku bolo najlepšie. Chceli sme, aby to bolo doma a naplnili sme štadión.

V Slovane Bratislava som zažil krásne roky, takže lepšieho súpera som si ani nemohol priať.

VIDEO: Rozlúčka Igora Žofčáka s Niké ligou

V Slovane ste pôsobili v rokoch 2010 až 2014. Na ktoré momenty spomínate najradšej?

Okrem titulov sú to pamätné súboje s AS Rím. V 80. minúte som kopal roh, na ktorý si nabehol Martin Dobrotka a vyhrali sme 1:0.

To už bol na trávniku aj legendárny Francesco Totti, ktorý potom do odvety nastúpil od začiatku. Bolo mi cťou si s takou legendou podať ruky.

Hoci sme v Ríme prehrávali 0:1, Peter Štepanovský vyrovnal v závere na 1:1 a postúpili sme do skupiny. Na to sa nedá zabudnúť.

VIDEO: Slovan Bratislava zdolal v pamätnom zápase AS Rím

V skupinovej fáze ste narazili na veľké značky ako Athletic Bilbao, Salzburg či Paríž St. Germain, no získali ste iba jeden bod a v súťaži ste skončili.

Mal som šťastie, že som si zahral proti takým svetovým klubom a hráčom.

S Athletic Bilbao sa mi spája milá príhoda. Každé nové mužstvo, ktoré tam hralo, muselo dať na tribúnu kyticu kvetov. Ku pamätníku ju dával kapitán tímu.

Spoluhráči mi vtedy dali papierik, z ktorého vraj budem po anglicky čítať na mikrofón. Ja som však anglicky vedel iba rukami – nohami, preto som bol mimoriadne nervózny.

Počas rozcvičky som preto chodil za spoluhráčmi a pýtal sa ich, ako sa jednotlivé slová vyslovujú.

Keď chalani okolo Filipa Šeba videli, že som ozaj vyklepaný, začali sa smiať. Proste si zo mňa urobili srandu (smiech). Aj som vtedy použil slová, ktoré nemôžeme publikovať (smiech).

VIDEO: Vyrovnávajúci gól Slovana znamenajúci postup do skupiny Európskej ligy

Na ktorých hráčov okrem Francesca Tottiho ešte rád spomínate?

Za Spartu Praha sme hrali proti Arsenalu, za ktorú vtedy nastupovali Cesc Fabregas, Tomáš Rosický či Robin Van Persie.

Za reprezentáciu som hral proti Francúzsku, za ktoré nastúpili mená ako Thierry Henry, Karim Benzema či Patrice Evra.

Tých hráčov bolo viac, no najviac si cením velikánov, s ktorými som bol v jednom tíme. Za všetkých spomeniem mená ako Martin Škrtel, Marek Hamšík či Róbert Vittek, ale bolo ich ešte omnoho viac. To by však bolo na dlho.

Aj ste si s niekým vymenili dres?

Nie. Ja som si dresy nemenil. Nemal som zberateľskú vášeň. Ja som vždy svoje dresy rozdal a nemal som potom nič (smiech).

Bohatú kariéru ste odštartovali v Ružomberku, s ktorým ste pred 20 rokmi vyhrali titul aj Slovenský pohár.

Vyhrať double s takým klubom ako Ružomberok má aj dnes veľkú hodnotu. Vtedy si všetko sadlo, ako malo.

Viedol nás fantastický tréner František Komňacký a v tíme sme mali skvelých hráčov, ktorí potom zaznamenali veľké kariéry. Spomeniem chalanov ako Marek Sapara, Erik Jendrišek, ale aj ďalšie mená ako Ján Nezmar, Miroslav Božok, Štefan Zošák a ďalší.

V bráne bol skvelý Ľuboš Hajdúch, ktorý nás neraz podržal.

Najdôležitejšie však bolo, že sme boli skvelá partia. Vtedy mala veľkú kvalitu Petržalka, no my sme ju súdržnými výkonmi dokázali zdolať.

Marek Sapara hral v Turecku a Erik Jendrišek v Nemecku. Nemrzelo vás, že vy ste neprestúpili do jednej zo svetových líg?

Samozrejme, že bolo mojím snom zahrať si v Anglicku, Nemecku či Španielsku. Asi som však na to kvalitatívne nemal.

Áno, dôležité je aj futbalové šťastie. Na prvom mieste je však kvalita. Ak by som ju mal, asi by som sa tam dostal. Napriek tomu som však rád za kariéru, ktorú som dosiahol v našej lige. Všetko sa v živote pre niečo deje.

Zahrali ste si „aspoň“ za slávnu Spartu Praha.

Koľkým futbalistom sa o tom sníva a nedokážu to. Keby nebolo Sparty, nedostal by som sa potom ani do Slovana a nezískal by som tri tituly.

I keď treba povedať, že som sa najskôr rozbiehal v Jablonci. Po príchode do Česka som si zranil koleno, a tak som sa išiel rozohrať za trénerom Františkom Komňackým.

Až potom som plynule prešiel do Sparty, s ktorou sme vyhrali titul aj Superpohár.

Úspechy ma tešia, no o to viac, že som bol pevnou súčasťou základnej jedenástky. Keď človek priloží ruku k dielu, oveľa viac si to potom váži.

VIDEO: Sparta Praha proti Arsenalu Londýn

Spomínate Františka Komňackého, pod ktorým ste odštartovali úspešnú kariéru. On bol váš obľúbený lodivod?

Každý jeden tréner bol pre mňa mentor a každý jeden mi dal množstvo skúseností. Samozrejme, že s niekým som si sadol viac a s niekým menej, každému však ďakujem, že bol súčasťou mojej kariéry. Bez nich by som tu dnes nestál.

Ani ja ako hráč som pre každého trénera nebol ideálny a každý má svoj rukopis. Nehodnotím preto, ak som niekomu vyhovoval menej. Sme profesionáli a ja som vždy išiel na 110 percent. Aby som dokázal, že na to mám.

Po pôsobení v Slovane ste ešte okúsili zahraničie a rok a pol ste si zahrali za maďarský klub Nyíregyháza Spartacus.

Bolo to úsmevné. Zachránili sme ligu, no majiteľ nevyplatili jedného Brazílčana, a tak sme boli preradení do tretej ligy.

Uvažoval som, že odídem, no majiteľ mňa aj osemdesiat percent hráčov uprosil, aby sme pomohli klubu vrátiť sa naspäť. Mal som tak česť zahrať si maďarskú tretiu ligu (smiech).

Súťaž sme vtedy suverénne vyhrali a postúpili do druhej ligy. Mňa však oslovili Michalovce a vrátil som sa domov.

Na Zemplíne ste pôsobili do uplynulého víkendu. Ako to vo veku 42 rokov robíte? To vás po zápase nič nebolí?

Možno je to aj genetika. Otec mi však vždy vravel: Keď nevládzeš, pridaj! A to mi pomáhalo.

Po zápasoch chalani bývajú rozbití, chodia regenerovať a na masáže. Ja som to ale nikdy nerobil. Po stretnutiach som si išiel zabehať s hráčmi, ktorí nehrali. A cítil som sa dobre.

Na Slovensku ste v najvyššej súťaži odohrali 496 zápasov, čo sa nikomu nepodarilo. Ako ste to dokázali?

Samozrejme, že bez zdravia by to nešlo. I keď aj ja som mal zlomenú nohu a kľúčnu kosť. Nebyť týchto zranení, dnes sa bavíme sa o šesťstovke (smiech).

To ste už nemohli vydržať štyri zápasy a zaokrúhliť to na 500?

Už mi to hlava nebrala. Nie som typ, že sa nechám vystriedať na poslednú minútu a zbieram štarty. Pretože by to nebolo fér voči tým 496 zápasom, ktoré som odohral v plnom nasadení.

Verím však, že sa odo mňa nájde väčší frajer, ktorý to dá.

Kariéru ste už raz ukončili, no vrátili ste sa. Nebudete to predsa vy?

Nie, toto je definitívny koniec. A už som odklikol prestup do štvrtoligových Medzilaboriec, takže to nebude možné (smiech). Teraz budem prekonávať rekordy tam (smiech).

Na druhom mieste za vami je s 462 štartmi Tomáš Ďubek, ktorý už nehráva. A potom je Viktor Pečovský s 422 štartmi, ktorý už takisto nehráva. Ste si ozaj istý, že vás niekto prekoná? Ja to osobne veľmi reálne nevidím...

Nie zajtra, možno o desať, dvadsať rokov.

I keď treba priznať, že pri dnešnej fluktuácii hráčov to bude náročné. Dnes, keď niekto vyskočí, okamžite po ňom siahajú kluby zo zahraničia.

A zas nebudeme si klamať, hrať do štyridsiatky tiež nemôže každý (smiech).

Ja osobne však verím, že bude aj starší strelec ako ja. Poteším sa, keď mu budem môcť zagratulovať. Urobím to, ako urobil mne legendárny Viliam Hýravý.

Čo máte na mysli?

Keď som začínal kariéru, on vtedy končil. Vtedy prišiel za mnou a povedal mi, že mi dáva moje číslo, aby som sa snažil.

Bola to pre mňa mimoriadna motivácia. Nosiť dres po takej legende.

Nikdy by som však nepovedal, že o dvadsať rokov ho prekonám ako najstaršieho strelca. On mal 39 rokov a ja 40 rokov a niekoľko dní.

Veľmi rád na neho spomínam a aj dnes sa s ním rád stretnem. Pamätám si, že aj po skončení kariéry si s nami občas zatrénoval a nemohli sme mu zobrať loptu (smiech).

Prečo ste sa rozhodli po profesionálnej kariére rozdávať radosť práve v Medzilaborciach?

Mali sme spolu prípravný zápas, na ktorom ma oslovil pán majiteľ klubu. Svoju úlohu zohralo, že mi vyšiel v ústrety, pretože ja som aj ambasádorom klubu v Michalovciach, takže nebudem môcť chodiť na toľko tréningov.

Práci finančného poradcu sa už nevenujete?

Už nie. Pred polrokom som skončili, nedá sa robiť všetko.

Za reprezentáciu Slovenska ste odohrali štrnásť zápasov. Na ktoré spomínate najradšej?

V pamäti mám moment, keď som vystriedal Mareka Hamšíka a potom začala jeho veľká kariéra. Bolo to za trénera Jána Kociana.

Nikdy nezabudnem na spomínaný zápas proti Francúzsku a potom je to turnaj v Japonsku, ktorý mi vyšiel na výbornú.

Som hrdý, že som dostal tú šancu obliecť si národný dres. Pre každého futbalistu je to najviac.

Váš najpamätnejší moment kariéry?

Ten víkendový. Toľko emócií pred, počas a po zápase som nikdy nemal. Skončila jedna krásna etapa môjho života a už sa teším na ďalšiu. Pretože mám rád výzvy.

I keď nebolo všetko jednoduché, bola to krásna kariéra, za ktorú ďakujem hlavne rodičom. No a potom to sú všetci, ktorí ma ňou sprevádzali. Bez nich by som tu dnes nebol.