Tajný život Richarda Bartoša: Po zápase zvládne článok, kosenie aj tlačenku

Postup do ligy, solídna prvá sezóna, vypadnutie, pôsobenie v druhej najvyššej súťaži. Pri všetkých dôležitých momentoch futbalového klubu z Liptovského Mikuláša bol jeho kapitán RICHARD BARTOŠ (32). Možno to o ňom veľa ľudí nevie, ale je to skutočný multitalent. O svojich schopnostiach, aj o cieľom, ktoré chce dosiahnuť s mikulášskym Tatranom, povedal viac v rozhovore.

Čo vás na Liptove tak drží?

Ani neviem, žijem tu vlastne celý život. Vyrastal som tu, našiel som si tu ženu, narodilo sa mi dieťa, mám tu celú rodinu, som tu doma. Život som si vedel predstaviť len v jednom inom meste – Ružomberku, takže stále len Liptov. Navyše sa mi tu veľmi páči. V kariére som nikdy nedostal ponuku, pre ktorú by som zvažoval či odísť alebo zostať, tak som teda tu.

Aké futbalové prostredie je v Mikuláši?

Úplne iné ako v časoch pred šiestimi rokmi, keď som sem prišiel. Privítal ma vtedy ešte starý štadión a začalo sa s jeho prerábaním. Zlepšila sa infraštruktúra, všetko funguje lepšie, len ja som si pred domácimi divákmi poriadne nezahral.

Za celých šesť rokov?

Áno, v prvej sezóne bol štadión v rekonštrukcii, v druhej, keď už pomaly začínali prichádzať fanúšikovia, ukončil sezónu koronavírus. V tretej sezóne, keď sme postúpili, sa muselo hrať pred prázdnymi tribúnami, no a po postupe náš štadión nespĺňal podmienky, takže sme najvyššiu súťaž odohrali v Poprade. No a tam som, ako bonus, som bol ešte aj rok zranený. Po páde o ligu nižšie sme takisto hrali domáce zápasy na cudzích štadiónoch.

Takže ste vlastne kapitánom tímu, ktorého fanúšikovia ani nemali čas spoznať.

Dá sa to tak povedať. Kým sme ešte v začiatkoch hrávali na starom štadióne, tak som nebol kapitán, naposledy som doma, aj s nejakými fanúšikmi, hral ešte roku 2019. Je to zvláštne, ale na druhej strane to v nás vyvoláva veľké očakávania a zvedavosť aké to bude, keď sa diváci konečne vrátia.

Futbalový klub v Liptovskom Mikuláši držia pri živote najmä nadšenci, často na úkor voľného času a kusiska energie, ktorú musia investovať. Čím to je, že si neustále, napriek všetkým problémom a nemožnosti vrátiť sa na domácu pôdu, držia tak vysokú úroveň motivácie do práce?

Prezident klubu, Milan Mikušiak, je veľký futbalový nadšenec a futbal robí už vyše 25 rokov. Som rád, že ľudia ako on sú stále na Slovensku a ťahajú kluby najmä z vlastných peňazí. Okolo klubu je však viacero ľudí, pre ktorých je Tatran viac než len práca. Verím, že aj oni sa dočkajú najvyššej súťaže na našom domácom štadióne.

Trúfate si priviesť tím do najvyššej súťaže s kapitánskou páskou?

Stále si na to trúfam, i keď dobre vieme, že v druhej najvyššej súťaži je hneď niekoľko favoritov a adeptov na postup a je tam veľa vyrovnaných tímov – kvalitou kádra aj rozpočtami. Pre diváka je to, samozrejme, veľké plus, lebo liga môže byť vyrovnaná do úplného konca. Pre nás bude boj o postup o detailoch. Vypadli k nám Zlaté Moravce, ktoré majú ambíciu hneď postúpiť, ale sú tu aj ďalšie tímy s podobnými ambíciami, ktoré chcú ísť medzi elitu a za lepšími peniazmi.

Bude medzi nimi aj Liptovský Mikuláš?

Verím, že áno. Chceli sme tam byť aj minulú sezónu, ale… Podľa mňa bol problém aj to, že sme úplným unikátom. Neviem či sa už niekde na svete stalo, aby toľko sezón hral klub vlastne len vonku a neustále cestoval skrz celé Slovensko. Áno, hrali sme v Poprade aj v Žiline, ale predsa len, to má od tradičného domáceho zápasu stále ďaleko.

Vie sa o vás, že ak by nebolo futbalu, v živote by ste sa nestratili. Vraj ste v klube odborník na mäso. Môžete to priblížiť?