BRATISLAVA. Vždy má tak trochu šibalský úsmev a fúzy. Keď sa s vami rozpráva, tak nie raz povie: "Poviem vám perličku."
Je najväčšou trénerskou autoritou v dejinách nitrianskeho futbalového klubu. V 80-tych rokoch Milan Lešický vybudoval v Nitre mládežnícku akadémiu a predbehol dobu.
Pod jeho vedením tam vyrástlo niekoľko reprezentantov na čele s Ľubomírom Moravčíkom.
Klub spod Zobora síce nikdy nebol oficiálne slovenským majstrom, ale bolo obdobie, keď ovládol Slovensko. V sezóne 1988/89 skončila Nitra vo federálnej lige na treťom mieste, pred ňou bola iba pražská Sparta a Ostrava.
Vtedajší tím Plastika Nitra viedol práve Lešický. Veľkú väčšinu kádra tvorili vlastní odchovanci. "Zápasy boli vypredané, ľudia sedeli na stromoch a na hrade s ďalekohľadmi," spomínal Lešický.
Mal zásadný vplyv na tom, že sa Nitra v roku 1990 stala prvým profesionálnym klubom v Československu. Bolo to krátko po páde socializmu.
„Bol som autorom projektu prvého profesionálneho klubu pomenovania FC Nitra. Robili sme ho v Malajzii a v Singapure, kde sme sa dohodli. Potom sme zvolali členskú schôdzu. Nasledovala výmena funkcionárov a vyhlásili sme, že sme prvý profesionálny klub v Československu,“ opisoval Lešický v jednom z rozhovorov pre SME.
Sirotu našli v chaose
„K nám sa chodili učiť veľké kluby ako Slovan či Sparta Praha, ktoré tiež na tento systém nabiehali. Odvtedy už neboli hráči zamestnaní načierno vo všelijakých podnikoch, ale všetci mali profesionálne zmluvy. A zrazu mali niektorí aj desaťnásobne vyššie platy. Ale na ihrisku to nebolo vidieť. Niektorí hráči spohodlneli a reagovali, že veď už všetko máme,“ dodal Lešický.
Veľká osobnosť slovenského futbalu sa dožíva osemdesiatky. Narodil sa 11. júna 1945, čiže iba pár týždňov po skončení druhej svetovej vojny. V tom čase sa európskymi krajinami túlalo množstvo sirôt.
„Mojím životným šťastím bolo, že rodičia si ma v povojnovom chaose kdesi našli ako opustenú sirotu krátko po narodení a vychovali ma,“ opisoval Lešický. Biologických rodičov nikdy nepoznal.
„Detaily nepoznám. Rodičia, ktorí ma vychovali, už dávno zomreli. Nemohli mať deti. Nikdy sme sa o tom nebavili,“ priznal pre denník Pravda.
Posledný obojživelník
K futbalu sa dostal prirodzene.
„Otec bol ligový brankár, neskôr tajomník a hospodár klubu, takže futbal som mal na raňajky, obed aj večeru od chvíle, čo som vnímal svet. U nás sa o inom nehovorilo, na štadióne sme aj bývali,“ tvrdil Lešický.
„Od kolísky som mohol nasávať zasadnutia výboru, počúvať o odvolaných tréneroch, a ak otec nebodaj zle zachytal, nadávky nielen jemu, ale aj mne ako malému decku,“ dodal. Patril k posledným obojživelníkom. Za Nitru hrával futbal aj hokej.
„Priamo na ľadovú plochu som mal neuveriteľných tridsať metrov. Som síce jeden z posledných obojživelníkov, ale u predošlých generácií to bolo normálne. Ani jeden z tých športov sa totiž nehral celoročne, takže sa dali striedať."
"Ja som do toho spadol, keď sa to zmenilo, a dnes si myslím, že aktívne pôsobenie vo futbale aj hokeji bola hlúposť. Bolo toho veľa,“ priznal.
Majster ako hráč i tréner
Ešte na vojenčine hral futbal za ČH Bratislava a hokej za BEZ-ku. Jeho hráčsku kariéru ale veľmi predčasne ukončilo ťažké zranenie kolena. Už v druhom zápase za nitrianske Áčko. Už v roku 1970 musel ukončiť hráčsku kariéru.
Je dorasteneckým majstrom Československa. Dokázal to ako hráč (1963/64), aj ako tréner (1982/83).
Na FTVŠ absolvoval trénerskú školu, na začiatku osemdesiatych rokov pôsobil v Nitre ako šéftréner mládeže. Následne trénoval federálnu reprezentáciu mladíkov do 16 rokov. Pri mládežníckych výberoch zostal päť rokov, potom mu ponúkli v "rodnej" Nitre trénovať Á-tím.
„Jadro mužstva tvorili mladíci, odchovanci mládežníckej akadémie, to znamená Moravčík, spol. V Nitre sme ordinovali kombinačný futbal, podobný filozofii španielskych klubov,“ opisoval federálny bronz z roku 1989.
Spolu s hlavným trénerom Milanom Máčalom viedol výber Československa v poslednej kvalifikácii pred rozdelením federácie.
Posledný výber Československa
„Bolo to zvláštne. Ja som sa s funkciou asistenta nikdy nestotožnil, nesedelo mi to ani vtedy. Vychádzali sme dobre, dodnes sme priatelia, ale v skutočnosti išlo o to postaviť k repre jedného českého a jedného slovenského trénera. Vychytali sme však nie najpriaznivejšie obdobie,“ priznal Lešický. Spolupráca s Máčalom trvala necelé tri roky (1990 – 1993).
„Po MS 1990 v Taliansku sa hráči rozpŕchli do zahraničných klubov a po dvoch-troch mesiacoch sa vrátili na zraz dezorientovaní."
"Hovorili si, že za také drobné peniaze si tu nenechajú nohy lámať. Bolo ťažké ich presvedčiť, aby hrali s maximálnym nasadením. V reprezentácii sa hralo skoro zadarmo, v kluboch však zarábali veľké peniaze. Hráčsky materiál bol dobrý, ale okolnosti nám v tomto smere nepriali,“ tvrdil. Lešický s úsmevom spomína na Tomáša Skuhravého, ktorý vtedy žiaril v talianskej lige v drese Fc janov.
Prvý tréner U 21
„Vozil sa v športiaku a na zrazy jazdil dvestopäťdesiatkilometrovou rýchlosťou. Keď prišiel, bol taký roztrasený, že jeho prvá cesta viedla k barovému pultu. Pred zrakmi všetkých si musel niečo dať. Bol typický bombardér, na ihrisku i v súkromí. Keď Skuhravý hlavičkoval, to bola ako strela z kopačky. Mal výnimočné postavenie, ako Ronaldo či Messi,“ pokračoval Lešický.
Po rozdelení federácie bol prvým trénerom reprezentácie do 21 rokov, ktorú viedol v dvoch kvalifikáciách až 43 zápasov.
Niekoľko rokov pôsobil v Japonsku, kde pracoval aj ako konzultant Japonského futbalového zväzu. Pripravil projekt, ktorý sa volal Renato.
„Bol to projekt vzorovej mládežníckej akadémie. V Japonsku v tom čase ešte nefungovali, talenty vychovávali na školách až do 18 rokov. Potom sa uskutočnil veľký školský turnaj, na ňom sa zúčastňovali zástupcovia klubov a vyberali si mladých hráčov,“ vysvetlil.
Nevídané double
Lešický je prvý a stále jediný tréner, ktorému sa podarilo zaujímavé double. V roku 2003 získal s Incarom Nitra titul majstra Slovenska v sálovom futbale a šampiónom sa stal aj s futbalistami Žiliny.
Tím prebral na jar 2003, keď Žilina strácala na prvý Slovan až deväť bodov. Pod vedením Lešického následne vyhrala všetky zápasy s výnimkou jedného a trénersky hrdina lietal na hlavami svojich hráčov, ktorí ho vyhadzovali do vzduchu.
So Žilinou následne čelil proti Chelsea v rámci tretieho predkola Ligy majstrov. Anglický tím vyhral v Žiline 2:0 a 3:0 v Londýne.
„Bolo to ako keď boxuje štyridsaťkilový so stokilovým súperom. Ten malý môže robiť, čo chce, prehre sa nevyhne. Úspech Chelsea sa čakal, pretože patrí k najlepším klubom v Európe. Za našich hráčov môžem povedať, že boli statoční a hrali na hranici svojich možností,“ vravel vtedajší tréner Žiliny Milan Lešický.
Neskôr prirovnal ich konfrontáciu k pretekom formuly jeden s trabantom.
Nadaný manažér
Ďalej viedol ešte Púchov a Spartak Trnava. V najvyššie súťaží má na konte 148 zápasov. Pôsobil aj ako funkcionár. Bol športový riaditeľ Viktorie Žižkov (2005 – 2008) a od roku 2012 aj člen Výkonného výboru Slovenského futbalového zväzu.
Bol nadaný aj mimo futbalovej sféry. Mohol byť úspešný manažér, vedec, či priekopník v oblasti výpočtovej techniky.
Vyštudoval Vysokú školu poľnohospodársku v Nitre a následne nastúpil do Podniku racionalizácie riadenia a výpočtovej techniky.
„Ako prví na Slovensku sme začali riešiť optimalizáciu poľnohospodárskych podnikov. Bol som najmladší člen výskumného tímu a stal som sa aj jeho vedúcim. Využíval som takzvanú simplexovú metódu. Nechcem zachádzať do detailov, ale dlho sme boli len dvaja odborníci na túto problematiku u nás. V tom čase som prednášal aj na vysokej škole,“ tvrdil Lešický. Rozhodol sa však pre futbal.
