S reprezentáciou Slovenska do 21 rokov sa predstavil na pamätných majstrovstvách Európy 2000.

Mužstvo doviedol až na olympijské hry v Sydney 2000, čo je jeden z najväčších úspechov slovenského futbalu.

DUŠAN RADOLSKÝ (74) vstúpil do Siene slávy SFZ.

Zaradili ste sa medzi mená ako Jozef Vengloš, Ján Popluhár či Jozef Adamec. Čo pre vás znamená toto ocenenie?

Ako som sa vyjadril v priamom prenose, je to pre mňa ozaj veľká pocta, z ktorej sa dodnes neviem spamätať.

Tento úspech beriem ako komplex viacerých faktorov, jeden nadväzoval na druhý.

Na jednej strane je to športová stránka a futbal ako taký, no nič by som nedosiahol bez rodiny, realizačných tímov a samozrejme hráčov.

Moje ocenenie patrí všetkým, ktorí akoukoľvek troškou prispeli k našim spoločným úspechom.

Pred blížiacimi sa majstrovstvami Európy do 21 rokov sa fanúšikom vynára vaše skvelé štvrté miesto spred vyše dvadsiatich rokov. Ako naň s odstupom času spomínate?

Po toľkých rokoch má na vec človek iný pohľad. Treba priznať, že som mal šťastie na generáciu skvelých hráčov.

Časť úspechu mám aj ja, pretože som tú mládež zozbieral a dal ju dokopy. Veľkú zásluhu však na tom majú i rodičia a kluby daných hráčov.

Spomenúť možno mená ako Szilárd Németh, Vratislav Greško, Kamil Čontofalský, Miroslav Barčík, Karol Kisel či Juraj Czinege. V podstate všetci sa potom presadili v profesionálnom futbale.

Vysoko si vážim aj chlapcov, ktorí boli na lavičke ako Pavol Sedlák, Ľubomír Meszároš či Marek Mintál. Keď sa objavili na ihrisku, boli plnohodnotnou náhradou, v čom bola sila nášho mužstva.

V kvalifikácii na šampionát ste doma zdolali Portugalsko 1:0 a tam ste remizovali 1:1, čo boli skvelé výsledky.

Pokiaľ chcete zožať úspech, musí sa to prejaviť na výsledkoch. Nám sa to, na radosť všetkých, podarilo.

Poraziť Portugalsko v tých časoch bolo niečo neskutočné, bol to vskutku skvelý výkon. V druhom zápase vyrovnávali Portugalci v závere, čo takisto hovorilo o našej kvalite.

My sme v tom čase absolvovali jednu z najťažších možných ciest, akú slovenská reprezentácia mohla zažiť.

Nielenže sme museli vyhrať skupinu, potrebovali sme vyhrať baráž a na turnaji sme museli skončiť do štvrtého miesta, aby sme sa dostali na olympiádu.

Nám sa to vďaka veľkému srdiečku a odhodlaniu podarilo. Trúfnem si povedať, že dnes by sa slovenský výber len ťažko takto presadil.

Žreb vám v spomínanej baráži pridelil Rusko, kde označili Slovákov za slabého súpera. Ako ste vnímali tieto reči?

Písalo a hovorilo sa kadečo. Ja som bol hrdý, že sme Rusov veľmi silno zaskočili.

Pred zápasom strašne nasnežilo, hodinu pred výkopom som vyšiel von a vravel som, že tu sa určite hrať nebude.

Rusi mi odpovedali, aby som si išiel po svojom a nebál sa, že oni to vyriešia.

Za desať minút som prišiel na ihrisko zas a bolo tam asi pol mesta, všetci odpratávali sneh. Za niekoľko minút pripravili ihrisko a my sme sa im potom poďakovali gólom Juraja Czinegeho (smiech).

V mrazivom počasí ste hrali aj doma, vyhrali ste 3:1 a dvere na záverečný šampionát sa vám otvorili.

Prvý krôčik bol dostatočne veľký a odvetu sme si potom užili. Strelili sme doma pekné góly a zaslúžene sme postúpili na majstrovstvá Európy.

Po postupe ste prehrali stávku a hráči vám oholili hlavu. Takto ste ich motivovali?

V kariére som vždy hľadal nejakú metódu, ako hráčov povzbudiť a vyhecovať. Tento raz došlo k takémuto „naťukávaniu“ medzi mnou, hráčmi a realizačným tímom. A vyšlo to.

V tých časoch sa nosili dlhé vlasy, takže ja som predbehol dobu (smiech).

Na záverečnom turnaji, ktorí sa hral na Slovensku, sa predstavili mená ako Puyol, Xavi, Marchena, Capdevilla, Gennaro Gatuuso či Andrea Pirlo.

Nielen Taliani, Angličania a Španieli, ale aj my sme mali skvelú generáciu. V celej Európe vtedy boli skvelí futbalisti. Mamičky sa tak asi dohodli (smiech).

V zápase o tretie miesto so Španielskom ste tesne prehrali, no získali ste si srdcia fanúšikov.

Skôr ma mrzí, že nám chýbal gól v poradí skupiny. Keby sme mali lepšie skóre, mohli sme ísť vyššie.

Cena nášho mužstva rástla od zápasu k zápasu. Najskôr na nás chodilo menej a menej divákov, no zrazu sme vypredali Pasienky. Ten mančaft si podmanil celé Slovensko.

Na úvod olympiády ste podľahli Brazílii s Ronaldinhom 1:3. Aký to bol zápas?

Vyhrávali sme, ale potom sa prejavila veľká kvalita súpera.

Nedá mi nespomenúť, že do Sydney sme cestovali výrazne oslabení, čo je veľká škoda.

Každý tréner musí rátať s tým, že sa mu zrania hráči, alebo stratia formu. Toto však bol veľmi špecifický prípad, pre ktorý sme prišli o štyroch kľúčových hráčov, ktorí boli vo výbornej forme.

Szilárd Németh, Pavol Sedlák, Ľubomír Meszároš a Peter Babnič na olympiádu necestovali, pretože ich kluby neuvoľnili. To máte na mysli?

Presne tak. Dodnes tvrdím, že to bol podraz, že tieto kluby tak ublížili slovenskému futbalu.

Majstrovstvá sveta, Európy sú veľké futbalové sviatky. Olympiáda je však niečo výnimočné. Tam sa môžeš dostať raz za život a tí chlapci dodnes ľutujú, že tam nemohli hrať.

Pozrime sa, čo povedal Lionel Messi: Dajte mi hocijakú pokutu, ale na olympiádu pôjdem. Pretože je to vrchol a jednoducho tam chcem byť.

Môže hovoriť kto chce, čo chce, ale ja tvrdím, že týmto chlapcom bolo vtedy ublížené.

Aj preto si vážim reprezentačného trénera Francesca Calzonu, ktorý je ochotný uvoľniť mladších hráčov pre potreby 21tky.

V druhom zápase na hrách ste podľahli Japonsku 1:2 a s turnajom ste sa lúčili výhrou 2:1 nad JAR. Ako si spomínate na tieto zápasy?

Japonsko ťahal Hidetoši Nakata, ktorý nám robil problémy. Nám chýbali góly Szilárda Németha a štandardné situácie Vratislava Greška, čo nás stálo výsledok.

Dnes môžeme len uvažovať, čo by bolo, keby sme boli v kompletnej sile. Možno by to bol obrovský úspech. Škoda.

Nedávno som našiel analýzu, ktorú som si vtedy robil. Pozerali sme sa na ňu s Ladislavom Borbélym a Stanislavom Grigom a boli sme prekvapení, akú sme už vtedy používali novodobú terminológiu.

Naše analýzy boli prvými pokusmi o futbalovú modernu. Dá sa povedať, že sme v tomto smere predbehli dobu, keďže už vtedy sme si robili aj analýzy súperov.

Medzi vaše ďalšie úspechy patrí postup so Žilinou do hlavnej fázy Pohára UEFA v roku 2008. Ako na toto obdobie spomínate?

Aj vďaka tomuto úspechu sa mi podarilo dostať do Siene slávy. V Žiline sme mali kvalitný káder a na základe taktických výkonov sme to dotiahli až do skupiny.

Žilina mala v tom čase solídne výsledky a v Európe bola ostrieľané mužstvo.

V predkolách ste zdolali Minsk, Liberec a Levski Sofiva, v skupine ste si zahrali proti klubom ako Hamburg, Ajax Amsterdam, Slavia Praha či Aston Villa.

Získali sme štyri body a len tesne nám ušiel postup.

Najviac si vážim fakt, že počas kariéry som so žiadnym anglickým klubom neprehral. Ani raz.

Pamätné je víťazstvo na Aston Ville 2:1, no aj s poľským klubom Dyskobolia Grodzisk sme po dvoch remízach vyradili Manchester City.

City vtedy viedol Kevin Keegan a mám s ním peknú fotku.

VIDEO: Zostrih zo zápasu Aston Villa - Žilina

Stali ste sa expertom na anglické tímy. Neuvažovali ste, aké by to bolo, keby ste tam odišli trénovať?

Jeden novinár sa ma na to pýtal. Žartovali sme, povedal som mu, aby mi dal niekto ponuku a ja prídem.

Rešpektoval som moju slabinu, že angličtina nie je mojou doména. Netvrdím, že sa nedohodnem, ale nie je na najvyššej úrovni.

Bol som ochotný sa učiť, ale žiadna ponuka nakoniec neprišla. Asi to tak malo byť.

Napriek tomu môžete byť hrdý na to, čo ste dokázali. Stali ste sa Trénerom roka, získali ste zlatý odznak SFZ či prestížnu cenu fair-play MUDr. Ivana Chodáka. Ste so svojou kariérou ozaj spokojný?

Povedal by som to tak, že ďakujem futbalu, za to čo som vďaka nemu zažil. Na všetky svoje tímy mám len tie najkrajšie spomienky.

Veľa ľudí možno nevie, ale mal som tú česť viesť posledný výber Československa na turnaji v Južnej Kórei.

Prvý trénerom slovenskej reprezentácie bol Jožko Vengloš, no tím začali budovať Jozef Jankech a Dušan Radolský.

Je to niečo, čo ma hreje pri srdci. Sú to schodíky, ktoré ma dnes vyniesli až do Siene slávy SFZ.

Vaša trénerská kariére je spätá aj s Poľskom, kde ste okrem spomínaného klubu Dyskobolia Grodzisk viedli aj Poloniu Varšava. V čom je futbal v Poľsku iný?

Je tam väčší záujem a lepšia propagácia futbalu. Poliaci využili majstrovstvá Európy na vybudovanie štadiónov a treba povedať, že politika sa bez športu v Poľsku nezaobíde.

Keď chcete byť zvolený, musíte mať v programe, čo urobíte pre šport. Ľudia sú tak zaviazaní pomáhať športu.

Inak nám Poliaci závidia hokej, radi by nás v ňom dobehli, ale jednoducho sa im nedarí.

Pôsobili ste i v exotickom klube Al Shabab Dubaj. Ako ste sa tam dostali?

Prišla ponuka a prijal som ju. Z každého pôsobenia som sa snažil si zobrať ponaučenie, ale poviem na rovinu, nebol to úspešný kontrakt. Veľmi sa mi tam nedarilo, ale nebanujem. Videl som iný pohľad na futbal, prístup a takisto to bol posun v mojej kariére.

Začali sme trénerskou kariérou, no ako hráč ste obliekali dresy Banskej Bystrice a Trnavy. Boli ste úspešnejší hráč alebo tréner?

Na toto je jednoduchá odpoveď, určite tréner. Aj ako hráč som dával futbalu všetko, ale nemal som potrebné šťastie a konkurencia bola obrovská.

Áno, hral som v ére veľkej a slávnej Trnavy, no do mužstva som sa nedostal. Nastupoval som za béčko a skoro, už ako 25-ročný som sa stal hrajúcim trénerom v Zelenči.

V Česku ste hrali za Tábor a Kroměříž. Ako sa vám darilo tam?

Hral som druhú ligu, takže najslabší som asi nebol. V Kroměříži som robil kapitána a záujem o mňa malo Brno. Ja som však už vtedy viac myslel na trénerstvo, to bola moja cesta.

Na ktorý zápas spomínate najradšej?

Ako dorastenci sme hrávali predzápasy áčok, príplatok bolo jedna koruna. Pamätám si, že na Slovane bolo 25-tisíc ľudí, čo bol pre nás obrovský zážitok. Bol som kapitán Trnavy, čo bola pre mňa mimoriadna motivácia.

V tých časoch to bolo dobre vymyslené, škoda, že to tak nie je aj teraz.

Dnes na Niké ligu niekedy nepríde ani tisíc divákov.

Na rovinu poviem, som z toho smutný. Doba sa zmenila a záujem o futbal je omnoho menší. Nie je to iba v mobiloch, ale aj vznikom nových športových disciplín. My sme robili základné športy a veľa nás naučila ulica.

Dnes sú deti zavreté doma, čo je chyba aj nás rodičov. My sme ich rozmaznali, a tak s tým niečo treba urobiť.

Máte nejaké futbalové prianie?

Každému želám zdravie, pretože to je najdôležitejšie.