BRATISLAVA. Majstrovstvá regiónu – 4. ligu východ zaplavili Juhoameričania. Len v úvodnom kole tejto súťaže, v zápase Gerlachov – Záhradné (5:2), sa na ihrisku predstavilo až šesť futbalistov z Južnej Ameriky. Strelcom štyroch gólov domáceho mužstva bol Carlos David Mena Jiménez.
O svojej doterajšej kariére „Carlos“ hovorí: „Pochádzam z Kolumbie, konkrétne z Medellínu, druhého najväčšieho mesta v krajine. Mám 26 rokov.
S futbalom som začal okolo desiatich rokov. Hral som za jeden z klubov v mojej štvrti - Buenos Aires, Caunces de Oriente. Tam som začal prejavovať svoj futbalový talent, no niekoľko klubov ma odmietlo, pretože som bol v tom čase príliš nízky. S mamou sme nad tým plakali.
Jedného dňa sa odohral priateľský zápas proti klubu s názvom C.D. Formar, ktorý pôsobil v oficiálnej lige môjho mesta (Liga Antioqueña de Fútbol).
V ten deň som zahral skvelo. Tréner si ma veľmi obľúbil a zavolal ma do svojho klubu. Začal som hrať v lige U-13B a s tímom som pôsobil dva roky.
Keď som mal 15 rokov, tesne pred dovŕšením šestnástich narodenín, sa tréner rozhodol odísť. Vzal ma so sebou do C.D.
Klub Ferrovalvulas, ktorý hral v A-lige. Bol som tam na skúške a krátko nato mi povedali, že ma chcú angažovať.
Žiaľ, kvôli zlým rozhodnutiam trénera som sa veľmi nepresadil a rozhodol som sa k tréningom nevrátiť. Asi rok som bol mimo ihriska.
Potom som prestúpil do klubu Talento Antioqueño, ktorý hral v First C (kategórie U17 – U18). Podával som tam veľmi dobré výkony, takže ma poslali na skúšky do niekoľkých profesionálnych tímov – Atlético Huila, Boyacá Chicó, Millonarios a Leones.
Žiaľ, nikde som neuspel. V mojej krajine musíte mať dobrého agenta alebo veľa peňazí, aby ste sa dostali k profesionálnemu futbalu. Preto som sa rozhodol pre Európu.“
Štart v Bardejove
Po príchode na európsky kontinent zamieril na Slovensko: „Prvou alternatívou bol Partizán Bardejov. Sezóna sa však skončila a nemohol som v klube pokračovať, pretože som nemal víza.
Vtedy do môjho života vstúpil FK Gerlachov. Klub kontaktoval manažéra, ktorý ma priviedol do Bardejova, a povedal mu, že ma chcú na novú sezónu.
Bola aj iná možnosť neďaleko Bratislavy, no rozhodol som sa pre východ Slovenska a Gerlachov. Bol v rovnakej oblasti, kde som už hrával, a niektorí hráči mi o podmienkach v klube hovorili veľmi pozitívne.“
Základom je dobrý kolektív
V Gerlachove našiel všetko, čo očakával – dobrý kolektív, vysoké ambície a spoluhráčov, s ktorými si, napriek jazykovej bariére, rozumie.
„Odkedy som prišiel, vždy sa ku mne správali veľmi dobre a pomohli mi so všetkým. Podarilo sa mi udržať si svoju futbalovú úroveň, dokonca som ju trochu zlepšil. Minulú sezónu som sa dostal do All-Star jedenástky Majstrovstiev regiónu.
V klube sa cítim veľmi dobre – so spoluhráčmi, trénermi, sponzormi aj fanúšikmi. Som im veľmi vďačný za všetko, najmä prezidentovi Miroslavovi Dorinovi, ktorý sa ku mne správal ako k synovi.
Teraz, s príchodom nového trénera – ktorého poznám už z Partizána – som veľmi šťastný. Je to skvelý tréner a skvelý človek.
Ako som už povedal, cítim sa tu výborne a so spoluhráčmi si dobre rozumiem, pretože si stále robíme srandu.
Robím to rád, aby som vytvoril dobrú atmosféru v šatni. Je to pre mňa prirodzené, je to môj spôsob bytia – trochu vtipný, ale vždy s rešpektom,“ hovorí.
Chcem ďalej rásť
Samozrejme, jeho ambície sú vyššie než štvrtá liga: „Moje plány sú pomôcť klubu čo najviac – strelením množstva gólov a dobrými výkonmi na tréningoch aj v zápasoch.
Chcem sa opäť dostať do najlepšej jedenástky ligy a možno dosiahnuť postup do tretej divízie. Pokračujem v kariére s cieľom dostať sa do profesionálnej ligy, či už na Slovensku, v inej krajine alebo na inom kontinente.
Chcem sa posunúť vpred a pomôcť svojej rodine, najmä mame, ktorá ma vždy podporovala a stála pri mne v dobrom aj zlom.
Musím tvrdo pracovať, aby som bol pripravený, keď prídu tie najlepšie príležitosti.
Chcem ďalej rásť – v prvom rade ako človek a v druhom rade ako futbalista – a splniť si svoj veľký sen hrať vo ‘veľkej’ lige.“
Carlosov príbeh je dôkazom, že futbal nie je len o talente, ale aj o vytrvalosti, odvahe a viere vo vlastné schopnosti. Aj keď jeho cesta z Medellínu na slovenské trávniky nebola jednoduchá, dnes patrí medzi opory svojho tímu a symbol odhodlania.
Možno už čoskoro jeho meno zaznie aj v súťažiach, kde sa plnia detské sny – a tie sa, ako Carlos verí, plnia tým, ktorí sa nikdy nevzdajú.
