Vziať drogu bola hlúposť. Na dva roky som prišiel o všetko, tvrdí Říha

Vlastní fanúšikovia ho milujú, súperovi často nenávidia. Čech Lukáš Říha sa na Slovensku preslávil hokejovým srdcom i netradičnými aférami. V tejto sezóne bojoval s Detvou do poslednej chvíle o postup do Tipsport ligy.

Ešte vás škrie, že ste napokon nepostúpili do najvyššej súťaže?

„Za tri roky som dvakrát s Detvou vyhral prvú ligu. Hoci sa nám nepodarilo postúpiť do Tipsport ligy, urobili sme veľký kus práce, za ktorú sa nemusíme hanbiť. Hrali sme až do konca o postup, čomu pred barážou nikto na Slovensku neveril. Jediným negatívom bolo, že sme nepostúpili.“

V minulosti ste hrali za väčšie kluby. Ako ste sa cítite v Detve?

„Zažil som tam krásne obdobie. V meste i klube panuje rodinná atmosféra. Ľudia sa navzájom poznajú. Som príjemne prekvapený, že aj v takom malom meste môže hokej fungovať. Aj v Martine to bolo podobné, každý poznal každého a najmä každý poznal Lukáša Říhu.“

Ako vychádzate so svojským prezidentom klubu Róbertom Luptákom? Počas baráže napríklad nadával Marcelovi Hossovi z Trenčína, kritizoval rozhodcov, bol agresívny.

„Je v pohode, len hokej trochu viac prežíva. Dáva doň svoje peniaze, čas i energiu. Je svojský, ale podporujem ho. Mali sme zopár nedorozumení, ale nemôžem naňho povedať krivé slovo. Hokej robí so srdcom a takých ľudí je na Slovensku málo.“

Zdá sa, že ste si v mnohom podobní.

„Áno, obaja sme ľudia, ktorí vyznávajú - čo na srdci, to na jazyku. Kto mi dokáže povedať veci do očí, je u mňa pánom. Keď ma niekto ohovára za chrbtom, je zbabelec. Aj keď niekedy dostanete pokutu, treba si svoje povedať. Nepáči sa mi, že o pravde sa musí často mlčať.“

Máte 36 rokov. Čo ešte chcete v hokeji dosiahnuť?

„Už nemám pred sebou veľa rokov hokejovej kariéry. Viac sa už pozerám na peniaze a aj preto zvažujem ponuky zo zahraničia. Mám ich z Poľska i z Anglicka. Definitívne zbohom zatiaľ nehovorím. Možno sa ešte vrátim ako Richard Šechný a budem tu hrať aj po štyridsiatke.“

Na Slovensku vás fanúšikovia vnímali ako kontroverzného hokejistu. Ako sa žije s takouto povesťou?

„Tak by to malo byť. Človek nehrá hokej, aby ho milovalo dvanásť tímov. Stačí, ak ma budú zbožňovať fanúšikovia môjho klubu a ostatní ma môžu pokojne nenávidieť. Ľudia majú vždy radi najlepších alebo tých, ktorí im dajú spätnú väzbu. U mňa vedeli, že sa jej vždy dočkajú.“

V minulosti ste mali ťažkosti s porušovaním životosprávy. Nemyslíte si, že keby ste ju dodržiavali, dosiahnete v hokeji viac?

„Nikdy, to som vždy hovoril aj svojim blízkym. Zoberte mi to, čo mám rád a ja nebudem tým, kým som.