V predvianočnom čase so skúsenou bratislavskou horolezkyňou Petrou Š. liezli cestu Poludňajší kľud. Podmienky neboli najlepšie, ale cesta je pomerne krátka a nemohla byť pre nich technickým problémom.
Pre Dionýza Kuráňa (16. 3. 1971 – 22. 12. 2012) sa však stala osudnou. V stene bol nový sneh a aj z horných partií padali prachové lavínky. V poslednej ľahkej dĺžke jedného z najlepších slovenských alpinistov pravdepodobne strhla lavína, spôsobila jeho dlhý pád, ktorý neprežil.
Dino bol vynikajúci lezec v skale a v stredných veľhorách, naša absolútna špička v zimnom ľadovom a mixovom lezení. Zanechal za sebou skvelé nové cesty na skalách v jeho domácej Manínskej úžine, v pieskovcových oblastiach, množstvo prvovýstupov a prvých zimných prelezení vo Vysokých Tatrách, v Dolomitoch aj v ďalších horách.
Z Manína
Považskobystrický rodák sa nadchol lezením v druhej polovici osemdesiatych rokov v prostredí krásnych skál v Horolezeckom klube Manín. Patrí medzi najstaršie a najväčšie na Slovensku a má bohatú tradíciu vo výkonnostnom horolezectve, mnoho jeho členov sa dostalo do slovenskej špičky i reprezentácie.
V týchto podmienkach sa Kuráňov talent rýchlo rozvíjal a po niekoľkých rokoch patril medzi najlepších už nielen v klube. V roku 1992 sa dostal do reprezentačného družstva Slovenska, v ktorom sa s malými prestávkami pre zdravotné problémy udržal až do minulých dní.
Svoje lezecké umenie ukázal najskôr celkom prirodzene na domácich skalách, v Manínskej úžine, na Súľove a inde na Slovensku. Okrem väčšiny najťažších ciest otvoril desiatky svojich vlastných prvovýstupov – v posledných rokoch napríklad pri Ladcoch alebo Sokolie skaly. K jeho najťažším a najznámejším cestám patrí Vertikálny balet, stupeň obťažnosti 9+, prvé voľné prelezenie Veľkého Hermana, 9+/10-, Pre bicepsa, 9+/10- a iné.
Dino Kuráň zvládol prvovýstup La Mamma na vrchu Marmolade v Dolomitoch v roku 1991. FOTO - AUTOR
Jeho cesty sa stali známe nielen tvrdou klasifikáciou, ale aj psychickou náročnosťou s minimom istení. V podobnom štýle sa mu darili aj prelezy ťažkých ciest v pieskovcových oblastiach, v ktorých si v deväťdesiatych rokoch zapísal aj niekoľko náročných prvovýstupov, napríklad Clearingové saldo alebo Vysoký vztlak. Tieto Kuráňove výstupy majú pre ich charakter minimum opakovaní, niektoré dokonca žiadne.
Tieto skúsenosti boli pre Dina Kuráňa základom jeho úspechov v Tatrách, Dolomitoch, Západných Alpách i v ďalekom Karakorame.
V mixovom zimnom tatranskom a alpskom lezení bol Kuráň slovenskou jednotkou. Množstvo ťažkých tatranských ľadov dokonca vyšiel sám celkom bez istenia. Skutočnú hodnotu a obťažnosť napríklad Marekovho komína na Vežu Železnej brány ukáže až budúcnosť.
V Dolomitoch a Alpách vyliezol Dino veľa nových skalných ciest, ktoré v cudzine preslávili slovenské horolezectvo. Tí, čo sa podujali ich opakovať, svorne tvrdili, že cesty sú oveľa obťažnejšie, než ich autor tvrdil. Nebolo to však len Kuráňovým prísnym hodnotením, ale hlavne jeho psychickou odolnosťou: aj vysoko nad posledným istením dokázal robiť krajne ťažké kroky, ako keby to bolo niekde blízko dobrého istiaceho nitu na skalách.
A tak sa Dinove hodnotenia 8+ či 9- posúvali a zvyšovali až k hranici desiateho stupňa. V prípade cesty Posledný prezident na Marmolade prelezci navrhli zvýšiť stupeň 8+ až na 9+/10-. Ešte väčší ohlas vyvolal marmoladský prvovýstup 40 rokov pre Falier z roku 1993.
Keď sa ho po takmer dvadsiatich rokoch podarilo zopakovať extrémnym dolomistickým lezcom, nielenže zvýšili klasifikáciu o celý stupeň, ale dokonca vyjadrili pochybnosť nad tým, či bolo možné také ťažké dĺžky s takým slabým istením vôbec vyliezť.
Keď sme sa o tom s Dinom rozprávali, smial sa: „Už je málo skutočných alpinistov, pre väčšinu sa pár metrov od istenia obťažnosť prudko zvyšuje.“
Dino Kuráň vyliezol niektoré prvovýstupy, ktorú zatiaľ nikto nezopakoval. FOTO - AUTOR
Aj ja, starý jamesák
Mal som šťastie stáť po Dinovom boku v jeho začiatkoch v Dolomitoch. Keď sme boli v lete 1991 po prvý raz spolu na Marmolade, ešte sa mnohým veciam učil, ale aj tak sa nám podarilo vyliezť dva nádherné prvovýstupy.
Doma na Manínoch bol, pravdaže, už vtedy vynikajúci lezec, ale pre skúsených horolezcov bol stále uchom, lebo oni boli „starí jamesáci“. Pamätám si to ako dnes, keď sme po poslednom zostupe sedeli v sutine pod sedlom Ombretta a vysýpali drobné kamienky z topánok, Dino s hrdosťou vyhlásil: „A teraz som už aj ja starým jamesákom!“
Áno, z Dina Kuráňa vyrástol jeden z našich najlepších alpinistov, pre mnohých vzor. Pre mnohých aj zložitá povaha a osobnosť, ako každý, kto dokázal oveľa viac, ako je priemer. Strácame v ňom nielen výborného kamaráta, ale jednu z najvýraznejších postáv slovenského horolezectva posledných rokov.
