Demitra mal talent na hokej i na život

So slovenskými fanúšikmi sa Pavol Demitra rozlúčil na šampionáte v Bratislave so slzami v očiach. Dres vyhodil do hľadiska. Bolo mu ľúto, že to mužstvu nevyšlo.

Keď včera víchrica na dunajskom ramene priviala krutú zvesť, že Demo už nikdy nielen nebude hrať, ale ani žiť, otec hráča KHL Martina Cibáka v Nižnekamsku a šéf vodných slalomárov Ivan Cibák sa zdesil, akoby tie jeho slzy niečo predznamenali.

Demitrov starý priateľ Peter Šťastný dlho nedvíhal telefón. "Stále sa modlím, že Paľo ten let zmeškal. Svet stratil veľkého hokejistu, no jeho blízki cítia, že ešte viac prívetivého človeka. Majka pozorného manžela, deti otca a priatelia veselého a čestného chlapa."

Pred pätnástimi rokmi ho Peter Šťastný pritiahol z Ottawy do St. Louis. Demitra a neskôr aj Michal Handzuš i ďalší Slováci trávili Vianoce v rodine Šťastných. Skamarátil sa so synom Yanom, s ktorým od vlaňajška hrával v ruskej KHL.

Ako malí chlapci

Malý Pavol začal v rodnej Dubnici s futbalom podľa vzoru otca. "Keby neexistoval hokej, určite by som bol futbalistom," zvykol spomínať. S kamarátmi z Trenčína cez leto videl naživo zápasy na veľkých šampionátoch.

V susednom Trenčíne sa rýchlejšie ako futbalový prejavil jeho výnimočný hokejový talent. V Dukle strávil jedinú sezónu vo federálnej lige a odletel za more, kde ho draftovala Ottawa.

Kým sa dočkal typicky stručného uznania od spoluhráča Michala Handzuša, že je najlepší center na svete a najskôr hráč z inej planéty, pri začiatkoch v Ottawe musel prehltnúť aj veľa horkých chvíľ. Do Ottawy prišiel ako hokejista - kus, ktorého v roku 1993 draftovali až v deviatom kole na 227. mieste. Podľa toho dostával aj minimálny priestor. V NHL odohral počas 12 zápasov len zopár minút, väčšinu sezóny strávil na farme.

Keď ho už pomaly s visačkou neperspektívneho hráča v roku 1996 vymenili do St. Louis, Demitra vyletel nahor ako blesk. V jedenástich rokoch počas majstrovstiev sveta v roku 1985 obdivoval hru Steva Yzermana či Igora Larionova. Vtedy netušil, že raz ich bude zdolávať v kanadskom bodovaní NHL.

"Hokej je aj o šťastí, ocitnúť sa v pravom čase na pravom mieste. Najlepší hokej som si užíval v NHL, keď sme hrávali spolu s Mišom Handzušom, Ľubom Bartečkom či Lacom Nagyom v St. Louis. Nič sme nesilili, len sme každý vedeli o svojich silných a slabších stránkach a šikovne sme využívali iba tie silnejšie. Nie raz sme si po vydarených akciách zakričali ako malí chlapci," spomínal Demitra na sezóny v Blues, ktoré korunoval v roku 1999 ziskom svojich rekordných 89 bodov.

Džentlmen

Paľo bol pohodový typ so sugestívnym pohľadom. Jeho spoluhráč z Dukly Ján Pardavý na jednom reprezentačnom zraze pri televíznom nakrúcaní poprosil, aby to stopli. Kamarátsky schytil Demitru a odviedol ho nabok, kde mu musel sľúbiť, že ho nebude hypnotizovať. Inak by nebol schopný hovoriť striedavo od smiechu či od rozpakov.

Kľúčové okamihy kariéry zvládal s povestným pokojom a schopnosťou vystihnúť najvhodnejšiu chvíľu na presnú prihrávku alebo na strelu. Keď sa ho novinári pýtali, ako mohol nájsť spoluhráčovu hokejku pukom na gól do prázdnej, len sa usmial, že hokej hrá dosť rád a už aj dosť dlho, aby sa to naučil.

V reprezentácii na svetovom šampionáte debutoval ešte za trénera Júliusa Šuplera vo Viedni 1996 aj s mladým Žigom Pálffym. "Demo je ideálny center, má vrodenú intuíciu, ako urobiť vec efektívne, ale s nápadom," hovoril o ňom spoluhráč z Los Angeles, kde si však spolu zahrali len jednu sezónu.

Ak mal hokejista Demitra nejakú slabosť, tak to bolo šetrenie agresivitou. Viacerí tréneri mu vyčítali, že mal najmä pred vlastnou bránkou naberať súperov do tela zámorským štýlom až praskajú mantinely. Demo radšej bránil tieňovo, aby si ušetril sily na konštruktívne pasy a kľučky.

"Nikdy som nebol bitkár, to ma na hokeji nebavilo." V roku 2000 získal trofej Lady Byng pre hokejistu džentlmena.

Otec

Ale zranenia ho nešetrili. Na šampionát 2003 v Helsinkách priletel za slovenský tím a hral so zlomeným prstom. "Prichádzam na šampionát ako najšťastnejší hokejista na svete." Dôvod - v apríli 2003 mu manželka Majka porodila syna Lucasa.

Hoci sa jeho tím zo St. Louis pripravoval v ďalekom Vancouvri na duel 1. kola play off, svojmu kľúčovému hráčovi poskytol lietadlo, aby mohol držať manželku pri pôrode za ruku. Otec Demitra všetko stihol. Hoci sa do Vancouvru vrátil z pôrodnice v St. Louis iba dve hodiny pred zápasom, prispel k výhre svojho tímu 6:0 a Demitru vyhlásili za druhú hviezdu zápasu.

V malom finále v Helsinkách dal českému brankárovi Vokounovi gól po trojnásobnom vymiešaní puku na malej ploche. "Od narodenia syna je u mňa na prvom mieste rodina, nie hokej. Aj preto sa mi hrá ľahšie," smial sa vtedy šťastný otec.

Český tréner Slavomír Lener po Demitrových kúskoch zhrnul hokejové prednosti: "Jeho genialita spočíva v tom, že na ľade pracuje nohami, rukami i hlavou vždy o stupeň rýchlejšie než ostatní. Jeho talent predstihol obdobie."

Pamätný blafák

Počas štrajkovej sezóny v NHL odohral celú sezónu 2004/2005 ako jediný v materskej Dukle Trenčín. V úvode vyhral Trenčín 5:0 v Bratislave. Pred kabínou Dukly čakali na Demitru jeho tenisoví priatelia Dominik Hrbatý a Miloš Mečíř. Obaja sa pripojili k mnohým divákom, čo nechápali, ako vlastne prekonal domáceho brankára Pavla Rybára. Išlo o pamätný blafák pomedzi nohy. Keď vyšiel Demitra, bez slova rozdal Mečířovi a Hrbatému dávnejšie sľúbené vlastné hokejky a nefalšovane sa čudoval ich záujmu.

"Ale chalani. Keď som dostal puk na modrú, zamotal sa mi medzi nohami. Stratil som rýchlosť, tak som si vyskúšal fintu, čo sa v zápase používa zriedkavo. Skúšajú to bežne aj dorastenci v Trenčíne. V žiadnom prípade som nemienil zosmiešniť brankára."

Nerád prehrával

Na olympiáde v roku 2006 v Turíne viedol slovenský tím prvýkrát ako kapitán. Skvele rozbehnutý turnaj nedohral. Vo štvrťfinálovom zápase s Čechmi mu nešťastne odrazený puk rozbil očnicový oblúk a Demitra predčasne cestoval do vtedajšieho klubu Los Angeles.

"Mesiac som vlastne vôbec nevidel, potom len neostro, mal som problém rozlišovať farby, ale zranenia ma v hokeji nikdy nezastrašili, skôr posúvali dopredu, aby som sa vrátil na ľad čo najskôr."

Na nasledujúcej olympiáde vo Vancouvri 2010 bol mierne poverčivý Demitra rád, že kapitánske céčko prebral Zdeno Chára. Po turnaji stará partia nezamaskovala slzy. Bronzová medaila im medzi prstami prekĺzla po zbabranej poslednej tretine zápasu s Fínmi. "Vždy mi bude do plaču. Olympiáda je silná výzva. Nerád prehrávam, ale niekedy človek zostáva bezmocný."

O tom, ako nerád Demitra prehráva, často hovoril Michal Handzuš. "Vravel som mu, že nemôže mať talent na všetko na svete. Ale on sa nedal. Keď sme boli spolu lyžovať v Aspene, vždy mi chcel dokázať, že aj na lyžiach bude lepší, hoci v detstve sa tomuto športu nemal kde venovať."

Dobrák

Demo bol v každom tíme dobrácky boss. Na ľade hokejový umelec, mimo neho uznávaná osobnosť, elegantný motivátor. V čase zábavy všetci jeho priatelia nezabúdajú na jeho štedrosť.

Keď sa počas olympiády vo Vancouvri dostal do jeho útoku bojovník Tomáš Kopecký, šéf Demo ho podpichol, či náhodou toto privilégium nevyhral v relácii Modré z neba. Nie aby dostal mladého do pokľaku úcty, naopak, aby mu vzápätí pomohol.

Pavol Demitra, ktorý nezabudol vo svojom životnom profile zdôrazniť, že za všetko, čo v hokeji dosiahol, vďačí v prvom rade rodičom. Mame, ktorá bola predavačkou, a otcovi, čo po skončení s futbalom pracoval vo fabrike.

Od spojenia s manželkou Majkou a narodenia syna Lucasa a dcéry Zary bola zmyslom jeho života rodina. Manželka ho pred rokom prehovorila, aby to s hokejom skúsil ešte v ruskom Jaroslavli. Cítila, že na to má.

On si nevedel jej radu vynachváliť. "Našiel som v KHL druhú hokejovú mladosť, hokej ma baví, užívam si ho viac ako za mlada."