BRATISLAVA. Pred tromi rokmi bolo všetko pripravené na oslavu. Navonok to bola formalita. Bola to jeho disciplína, mal náskok.
Nikoho ani len nenapadlo, že by Primožovi Rogličovi mohlo v horskej časovke na La Planche des Belles Filles ujsť. Nemožné. Mal náskok 57 sekúnd.
Lenže ako stúpal do cieľa o žltý dres každým metrom prichádzal. Jeho tímoví kolegovia v beznádeji pozerali, ako prišli o víťazstvo na Tour, o ktoré tri týždne bojovali. Všetko bolo razom fuč.
O tri roky neskôr bol Slovinec v podobnej situácii. Tri týždne bojoval na talianskom Gire o triumf, kým neprišla predposledná etapa. Horská časovka.
Teraz štartoval v inej pozícii. Bol vyzývateľom. Chcel z dresu lídra vyzliecť Gerainta Thomasa. Walesan jazdil celé preteky bezchybne. S malými krokmi budoval svoj náskok. Pred poslednou skutočne veľkou skúškou viedol o 26 sekúnd.
Mama Mia!
Neexistuje adekvátny prívlastok, ktorý by vystihol náročnosť 20. etapy tohtoročného Giro d’Italia.
Alberto Contador najskôr vravel, že to môže byť nočná mora, ale keď sa dostal do najstrmšej pasáže zmohol sa len na zvolanie: Mama Mia!
Brutálne? To sú mnohé stúpania v Dolomitoch.
Neuveriteľné, extrémne náročné, kolosálne? Akoby nič presne nevystihovalo záver Gira, ktorý organizátori pre cyklistov pripravili.
Takto pred rokom ku kláštoru na Monte Lussari (1790 m) ani len neviedla spevnená cesta. Kláštor je pútnickým miestom. Na vrchol sa návštevníci mohli dostať buď lanovkou alebo lesnou cestičkou.
Pre výnimočný záver pretekov úzku cestičku prekryli asfaltom a betónom.
Výsledok? Sedem kilometrov s priemerným sklonom 12,2 percenta. A to má prvých päť kilometrov priemer 15,3 %.
Miestami je úzka len na šírku roztiahnutých rúk. Auto by ňou prešlo, ale len jedno. Poslať sem pelotón v klasickej etape bolo nemožné.
Jedinou šancou bola časovka. Aj okolo nej však bolo veľa vzruchu. Medzinárodná cyklistická únia ju zvažovala zrušiť, Taliani však urobili maximum, aby ich Grand Tour mala koncovku, na ktorú sa len tak nezabudne.
A presne to sa stalo.