Streda, 23. júna, 2021Meniny má Sidónia

Dunajská Streda je o svetelné roky pred Talianskom, tvrdí opora DAC

András Schäfer je kľúčovým hráčom v strede poľa DAC. (Zdroj: TASR, Autor: Jaroslav Novák)
Titanilla Bőd|15. máj 2021 o 06:30

András Schäfer je v širšej nominácii Maďarska na európsky šampionát.

DUNAJSKÁ STREDA. Do DAC prišiel vlani v januári a rýchlo sa stal stabilným členom základnej jedenástky. Je motorom v strede poľa, za zápas odbehá viac ako 12 kilometrov. ANDRÁS SCHÄFER sa svojimi výkonmi dostal aj do maďarskej reprezentácie a pravdepodobne bude jedným z mála hráčov zo slovenskej najvyššej súťaže, ktorí sa predstavia na európskom šampionáte. 22-ročný futbalista v rozhovore pre Sportnet hovorí o svojich talianskych skúsenostiach i koníčkoch.

DAC zdolal Slovan minulý týždeň na Tehelnom poli a znížil náskok belasých na štyri body. Ako ste prežívali víťazstvo nad veľkým rivalom?

Je to veľmi dobrý pocit, bolo to veľké víťazstvo. Podľa obrazu hry v štyroch vzájomných zápasoch sme si zaslúžili, aby sme raz vyhrali. Trochu ma mrzí, že v bilancii vzájomných stretnutí je Slovan o gól lepší.

Návrat do Dunajskej Stredy bol úžasný, fanúšikovia nás čakali na MOL Akadémii. Konečne sme mohli oslavovať s nimi. Bolo zrejmé, že toto víťazstvo má pre nich obrovskú hodnotu.

V Dunajskej Strede je futbal veľmi dôležitý a byť futbalistom je tu najlepšie vtedy, ak na každom zápase môže byť plný dom a bojujeme o majstrovský titul. Verím, že pandemická situácia sa bude zlepšovať a v budúcej sezóne sa splnia obe kritériá. Som presvedčený, že aj v tejto sezóne by nám fanúšikovia veľmi pomohli vo chvíľach, keď sa nám darilo menej.

Spomínali ste bilanciu vzájomných zápasov so Slovanom – znamená to, že stále máte v hlavách matematickú šancu na titul?

Sme realisti, vieme, aký je náskok Slovana, ale tak či tak chceme vyhrať zostávajúce dva zápasy. Sme to dlžní aj trénerovi, ktorý nás skvele pripravil na predchádzajúce stretnutia. Celý tím je nastavený tak, že chceme získať šesť bodov, a uvidíme, čo spraví Slovan v posledných dvoch zápasoch. Stať sa môže všetko.

Pod vedením Antala Németha DAC zatiaľ len víťazí. Bol členom realizačného tímu Bernda Storcka, mužstvo pozná veľmi dobre. Čo sa zmenilo po výmene trénera?

Každý tréner je iný, je to ťažké definovať. Teraz je naša hra viac založená na obrane, vzadu sme stabilnejší. Z toho vyplýva, že nemáme toľko šancí, ako v minulosti, ale tie premieňame s veľmi dobrou percentuálnou úspešnosťou.

Počas sezóny ste pripravili pre klubový web dve videá, v ktorých ste fanúšikom ukázali typický deň futbalistu na sústredení, respektíve cez bežný týždeň počas sezóny. Tam sme videli, že sa snažíte každého spoluhráča pozdraviť v ich jazyku, brankára Martina Jedličku ste oslovili „borec“, hráčom z Latinskej Ameriky ste sa prihovorili v španielčine. Aký je život v takom multikultúrnom klube, ako je DAC?

Súdržnosť tímu musí byť najsilnejšia na ihrisku, ale aj mimo neho sa snažíme jeden druhému pomôcť. Určite každému dobre padne, keď ich pozdravíme v rodnom jazyku. Sú to maličkosti a to je len výhoda, keď sa človek naučí zopár slovíčok. Spoločným jazykom kabíny je angličtina. Nie všetci ju ovládajú na tej istej úrovni, ale na ihrisku potrebujeme len základné výrazy a tie sú pre každého jasné.

Ako sa z vás stal futbalista? Kedy ste začali cítiť, že by ste sa futbalom mohli živiť?

S futbalom som začínal, keď som mal 5-6 rokov. Od začiatku som to robil s veľkou vášňou. Pôsobil som na Illésovej Akadémii v Szombathelyi a neskôr v MTK. Tam už to malo vážne kontúry, vtedy som už rátal s tým, že zo mňa bude futbalista. No tento cieľ som mal v hlave už vtedy, keď som odohral svoj prvý zápas ako malé dieťa.

Cez futbalové akadémie prejde množstvo detí, ale len zlomok z nich sa presadí v profesionálnom futbale. Čomu vďačíte, že vám sa to podarilo?

Tienistou stránkou celej veci je, že môžeš drieť a makať, ale predsa to nemusí vyjsť. Človek potrebuje aj šťastie. Mnohí hráči sú dobrí v mládežníckych kategóriách, ale medzi mužmi sa nevedia presadiť. Ja som v doraste nikdy nebol ten najlepší, no po prechode k mužom som nezaostával tak, ako tí, čo v dorasteneckom veku vynikali. Vždy som hral jednoducho, nebol som ten typ hráča, ktorý by sa lepil na loptu. Keď som sa dostal do áčka MTK, vždy som sledoval skúsenejších hráčov. Myslím si, že mojou veľkou prednosťou bolo, že som sa vedel veľmi dobre prispôsobiť.

Svoje rodné mesto ste opustili ako 15-ročný, keď ste prestúpili do akadémie MTK. Bola to veľká zmena?

Nikdy som nemal pocit, že by mi chýbal domov. Museli sme si pomôcť sami, všetci sme žili v internáte v Agárde. Prvý rok ubehol veľmi rýchlo, ani sme nemali čas, aby nám bolo clivo. Vždy sme mali nejakú aktivitu, hrali sme stolný tenis či karty, museli sme sa aj učiť a samozrejme sme mali množstvo tréningov.

Z MTK ste prestúpili do Janova. V jednom rozhovore ste prezradili, že ste najprv ani neuverili, že FC Janov má o vás naozaj záujem.

Práve sme boli na sústredení s MTK a hrali sme karty, keď mi zavolal agent, že sa o mňa zaujíma Janov. Aj predtým už boli rôzne náznaky, takže som to nebral veľmi vážne. O hodinu zavolal znova, že na druhý deň mám letieť do Talianska.

Nebolo to jednoduché. Tam je spoločným jazykom kabíny taliančina, aj keď je v tíme viacero cudzincov. Z mužstva hovorili po anglicky len piati-šiesti. Na druhej strane to bola pre mňa motivácia, aby som sa čo najskôr naučil po taliansky.

Poskytol vám klub nejakého učiteľa, alebo ste si ho museli nájsť sami?

V mládežníckych kategóriách klub pomáha v týchto veciach, ale keďže som išiel k mužom, musel som si všetko vybaviť sám.

Z futbalového hľadiska bol prvý polrok veľmi cenný, napredoval som, stal som sa silnejším. Hoci som nenastúpil v súťažnom zápase, v prípravných stretnutiach som mohol hrať aj proti veľkým hviezdam. Bol to oveľa väčší skok pre mňa, ako prechod z dorastu k mužom. Predsa len, ide o jednu z najlepších svetových líg.

Po pol roku som odišiel na hosťovanie do Chieva Verona, čo už bol menej vydarený angažmán. Ani tam som nehrával, a tamojšia úroveň nebola taká vysoká.


V čom ste videli najväčší rozdiel v Taliansku oproti tomu, čo ste zažili v Maďarsku?

V Taliansku všetci išli na doraz aj na tréningoch. Do súbojov išli nekompromisne. Boj o miesto v zostave bol veľmi tvrdý, to som doma nezažil. Doma sa zvyčajne vopred dala odhadnúť základná jedenástka. Samozrejme, do istej miery je to tak aj v Taliansku, ale tam naozaj mali na každý post dvoch či troch rovnocenných hráčov. Napokon vidno to aj na celkovej hodnote kádra – v Taliansku aj káder mužstva bojujúceho o záchranu môže mať stomiliónovú hodnotu, kým celková hodnota hráčov maďarského majstra, Ferencvárosu, je asi tridsať miliónov eur.

DAC o vás mal záujem už aj v lete 2019, no vtedy ste túto možnosť odmietli. Prečo?

Strávil som pol roka v Taliansku, už som začal trochu hovoriť po taliansky a Chievo o mňa prejavilo záujem. Práve vtedy vypadli z prvej ligy, veril som, že budú bojovať o návrat do najvyššej súťaže. Myslel som si, že to nemôže byť také zlé. Mýlil som sa. Vtedy som to však posúdil tak, že by mi prispel ďalší polrok v Taliansku.

S odstupom času ani neľutujem, že sa to stalo takto. Do Dunajskej Stredy som sa dostal v pravý čas.

Čo ste vedeli o DAC? Vnímali ste predtým tento klub?

V poslednom období, asi odvtedy, keď sem prišiel Zsolt Kalmár, sme o klube veľa počuli aj v Maďarsku. Samozrejme sme vnímali aj skvelých fanúšikov a celý futbalový ošiaľ, ktorý panuje v meste.

Aké boli vaše prvé dojmy z Dunajskej Stredy?

Predtým som pôsobil v dvoch svetových mestách, Janove a Verone, žil som aj v Budapešti, takže na začiatku bolo trochu čudné zvyknúť si na malé mesto.

Akadémia je však úžasná, lepšia, než akákoľvek futbalová akadémia v Taliansku.

Paralela medzi Dunajskou Stredou a Talianskom je, že aj tu, aj tam milujú futbal a zbožňujú futbalistov. Ešte som neodohral ani jeden zápas za DAC a už ma spoznávali na ulici.

Mnoho miestnych berie MOL Akadémiu ako samozrejmosť a možno si ani neuvedomuje, že je to niečo výnimočné. Ako to vy vnímate?

Je to tréningový komplex na svetovej úrovni. Je tu viac ako desať ihrísk, kým v Janove sme mali jednu tréningovú plochu a vo Verone dve. Posilňovňa a iné podmienky sa ani nedajú porovnať. Dunajská Streda je v tomto o svetelné roky pred Talianskom. Je to obrovské plus pre klub, myslím si, že veľa hráčov sem príde práve kvôli tomu.

András Schäfer v zápase so Žilinou. (Zdroj: TASR, Autor: Nándor Fekete)

Veľmi rýchlo ste sa stali stabilným hráčom základnej zostavy Dunajskej Stredy. Čo hovoríte na úroveň Fortuna ligy?

Je to dobrá súťaž, ktorá môže byť dobrým odrazovým mostíkom smerom do najlepších európskych líg. Som presvedčený, že zo slovenskej ligy sa za posledných päť rokov dostalo viac hráčov do popredných líg, ako z maďarskej.

Keď hráči alebo tréneri porovnávajú maďarskú a slovenskú najvyššiu súťaž, často počuť názor, že maďarská liga je technickejšia a slovenská bojovnejšia. Súhlasíte?

Sčasti je to je pravda, lebo maďarské kluby majú oveľa vyšší rozpočet. Na druhej strane aj na Slovensku sú technickí hráči a tímy, ktoré hrajú technický futbal, myslím na DAC, Slovan, či Žilinu. Samozrejme ak má klub viac finančných prostriedkov, tak si môže dovoliť lepších, skúsenejších hráčov. Na Slovensku to platí len o Slovane a o nás, na druhej strane je obdivuhodné, čo dokáže Žilina a Trenčín s mladými hráčmi.

V čom ste sa podľa vás najviac zlepšili počas pôsobenia v DAC? V zápase proti Žiline ste odbehali 12 345 metrov, čo je veľmi slušné aj na európskej úrovni.

Medzi moje úlohy v DAC patrí aj takzvaná špinavá robota, ale mám pocit, že som sa zlepšil vo všetkých aspektoch. Veľmi ma to teší a som šťastný. Myslím si, že som zatiaľ zo svojho pôsobenia v Dunajskej Strede vyťažil maximum, ale chcem naďalej napredovať.

Máte 22 rokov a chlapčenskú tvár, ste milý a zdvorilý, na ihrisku sa však nezľaknete nikoho, a púšťate sa do vášnivých debát s protihráčmi i rozhodcami. Stane sa z vás počas zápasu iný človek?

Nepovedal by som. Ak sú na zápase aj fanúšikovia, dodá mi to nesmierne veľa energie. Ako dieťa sám som bol veľký fanúšik, pravidelne som chodieval na futbal i na basketbal. No keď sa hrá pred prázdnymi tribúnami, musím nájsť iný spôsob, ako sa vyhecovať. Niekedy z toho vznikne situácia, že sa hádam s rozhodcom či so súperom. Nesmie to ovplyvniť moju hru, na druhej strane niekedy je fajn aj takto trochu dostať ich pod tlak.

V reprezentácii ste debutovali minulý september v zápase Ligy národov v Turecku. Reprezentačný tréner Maďarska Marco Rossi už oznámil širšiu nomináciu na Euro, v ktorej figurujete aj vy. Potom, čo ste v Taliansku rok nehrávali, mysleli by ste, že onedlho budete v reprezentácii a európsky šampionát vám pravdepodobne neujde?

Bol to môj cieľ. Som veľmi rád, že som v širšej nominácii a chcem trénerovi dokázať, že patrím aj do užšej.

To, že sa Maďarsko dostalo na záverečný turnaj dva razy po sebe, ukazuje, že maďarský futbal napreduje. Myslím si, že súčasná reprezentácia je veľmi solídna, ktorá vie zahrať aj proti najlepším tímom. V Lige národov sme zdolali súperov, ktorí boli na papieri oveľa silnejší. O pozitívnom trende v maďarskom futbale vypovedá aj fakt, že o Dominika Szoboszlaiho sa zaujímajú popredné kluby.

Maďarská reprezentácia sa na majstrovstvách Európy dostala do skupiny smrti, stretne sa s úradujúcimi majstrami sveta, Francúzmi, s úradujúcimi majstrami Európy, Portugalcami a s majstrami sveta z predchádzajúceho šampionátu, Nemcami. Na ktorý zápas sa tešíte najviac?

Je to úplne jedno. Budem rád, ak by som v ktoromkoľvek zápase mohol nastúpiť. Teraz sa sústredím na to, aby som sa dostal do užšej nominácie.

V maďarskej reprezentácii sa etablovali aj ďalší dvaja hráči DAC, na Eure však Máté Vida i Zsolt Kalmár bude chýbať pre zranenie. Vida si roztrhol väzy v kolene ešte vlani v júli v pohárovom stretnutí v Ružomberku a zatiaľ sa na ihrisko nevrátil. Kalmár utrpel podobné zranenie koncom marca v reprezentačnom stretnutí. Ako ste to prežívali?

Zápas s Andorrou, kde sa zranil Zsolt, som pozeral v televízii, lebo sám som musel vtedy opustiť zraz pre menšie zranenie. To zranenie vôbec nevyzeralo dobre. Verili sme, že stihne šampionát, ale nakoniec vysvitlo, že bude mimo oveľa dlhšie, než sme predpokladali. Je mi ho ľúto, snažíme sa ho povzbudiť každý deň. Znáša to ako profesionál, ale určite ho to veľmi mrzí.

Aj Máté mohol mať reálnu šancu dostať sa do nominácie na európsky šampionát, veď v kvalifikácii na MS nastúpil niekoľkokrát v základnej zostave. Teraz je už na dobrej ceste, aby sa vrátil.

Nevzbudili vo vás zranenia spoluhráčov obavy, aby sa vám nestalo niečo podobné?

Kto ma vidí hrať, asi vie posúdiť, že na nič také nemyslím. Neuhnem v žiadnom súboji. Zranenia prichádzajú podľa mňa vtedy, keď sa človek začne báť.

Aký je váš vzťah s Marcom Rossim? Rozprávate sa po taliansky?

Zvyčajne komunikujeme po anglicky, lebo sú tam aj ostatní. Sem-tam sa stáva, že niektoré pokyny mi povie po taliansky. Asistent trénera Giovanni Constantino so mnou tiež niekedy prehodí pár slov po taliansky.

Je o vás známe, že si so spoluhráčmi rád zahráte karty. V MOL Akadémii máte aj svoj kartársky brloh, kde sa vraj miesta dedia. Koľko času s tým trávite?

To neviem, ale asi je to taký hráčsky zvyk. Máme to veľmi radi, lebo počas partií sa dá veľmi dobre porozprávať. Je to super vec na to, aby sa stmelil kolektív. Každý futbalista chce stále vyhrávať, takže aj karty berieme ako prestíž. Je to ideálna aktivita na voľný čas napríklad na sústredení.

Hráme žolíkovými kartami, hru zvanú rikiki. Je to typická hra futbalistov, aj mne to ukázali spoluhráči, keď som bol mladší. Je to napínavé a zábavné a veľa sa pri tom nasmejeme.

V DAC sú najväčší kartári Maďari, ostatní hrajú skôr stolný tenis alebo počítačové hry.

Vraj máte rád aj krížovky.

Áno, ak sa cítim trošku psychicky unavený, tak mi pomáha lúštenie krížoviek, aby som svoj mozog naštartoval. Je to aj veľmi dobrý oddych. Moji rodičia milujú krížovky, takže asi to mám z domu.

Titanilla Bőd deväť rokov viedla športové oddelenie a bola zástupkyňou šéfredaktora v denníku Új Szó. Reportérsky pokrývala z miesta diania štyri olympiády. Okrem futbalu je jej druhou srdcovkou krasokorčuľovanie, od roku 2004 nechýbala ani na jednom európskom šampionáte. V tíme Sportnetu pôsobí od augusta 2020.

Súvisiace články