BRATISLAVA. Zlatá, zlatá a trinásta. Anastasia Kuzminová na svojej tretej olympiáde nenadviazala na prechádzajúce medailové úspechy.
V Pjongčangu nezopakovala skvelú streľbu.
Vancouver 2010
Pred ôsmimi rokmi pri svojom vôbec prvom štarte na olympiáde nemohla uveriť, že vyhrala. Aj jej radosť bola vtedy opatrná, zadržiavaná.
Získala si sympatie i obdiv za to, ako skvele zvládla preteky, hoci pred olympiádou dlho riešila trápenie.
V posledný decembrový deň si pri páde v tréningu zlomila kostičku v ruke. Namiesto tréningov musela najskôr chodiť po lekároch. Potom s rukou pracovala len opatrne.
Niečo viac ako mesiac od úrazu, v daždi a po zbabranom prvom výstrele získala Kuzminová vo Vancouvri zlato. Súperky zmietla fantastickým behom.
Od Nemky Magdaleny Neunerovej bola rýchlejšia o jeden a pol sekundy. Zdolala však mnohé súperky, ktoré strieľali bez chýb.
Po nepresnom výstrele pri prvej položke na medailu ani len nemyslela.
„To som si ani nevedela predstaviť, že by som mohla vyhrať. Pri trestnom kole som sa burcovala – Nasťa, nie je koniec,“ vravela si vtedy.
Na olympiádu pritom odchádzala bez jediného víťazstva v sezóne a v poradí Svetového pohára bola na 28. mieste. O tom, že by mohla prekvapiť, sa hovorilo skôr opatrne. Favoritkou určite nebola.
Soči 2014
„Tie dve olympiády - Vancouver a Soči - sa nedajú porovnať. V Kanade to bolo neočakávané, bolo tam veľa favoritiek. Do Soči sme s týmto cieľom šli. Bol to náš dlhodobý cieľ. Štyri roky som na tieto preteky trénovala. Hoci prichádzali aj neúspechy, stále sme verili, že s drinou sa nám to musí podariť,“ opisovala neskôr.
Na olympiádu do Soči odchádzala ako jedenásta biatlonistka sezóny. Znova to bolo bez toho, aby sa jej podarilo vyhrať čo len jedny preteky Svetového pohára.