Som fakt taký zlý? Do Rigy môže ísť hráč, ktorý prišiel do Nitry na skúšku

Je hokejistom, ale jeho vzormi sú futbalista Lionel Messi a tenista Roger Federer. Predošlé tri sezóny pôsobil na univerzite v USA. Na Slovensku ho poznal málokto. Po príchode do Nitry sa to zmenilo. Rozprávkovú sezónu môže zavŕšiť na majstrovstvách sveta v Rige.

„Keby mi niekto pred sezónou povedal, že pôjdem na šampionát, tak by som sa smial,“ priznáva 25-ročný útočník ADRIÁN HOLEŠINSKÝ.

Ako sa cítite pár hodín pred oznámením nominácie do Rigy?

Som v pohode. Spravil som dobrú prípravu, v hlave som bol pozitívne nastavený a nech to dopadne akokoľvek, mám zo seba dobrý pocit. Dal som do toho sto percent. Uvidím, či ma zoberú, či nie. Hádam sa to podarí. Som rád, že vôbec môžem byť v národnom tíme.

Reprezentácia už do začiatku šampionátu neodohrá žiadny prípravný zápas. Bojuje sa o miestenky v nominácii aj na tréningoch?

Samozrejme, spoluhráči vám môžu zobrať miestenku v tíme, ale beriem to tak, že ma môžu predovšetkým posunúť na vyššiu úroveň. Nominácia je zrejme už hotová, čakáme len na verdikt, kto bude pokračovať a kto nie.

Ak sa dostanete na šampionát, môžete byť azda najväčším prekvapením v nominácii. Uvedomujete si to?

Pre mňa samého je to prekvapenie. Na začiatku sezóny som nevedel, kde budem pôsobiť. Všetko bolo narýchlo. Vôbec som nesníval o tom, že môžem skončiť sezónu v národnom tíme. Keby mi niekto vtedy povedal, že pôjdem na šampionát, tak by som sa smial.

Váš spoluhráč z Nitry Ivan Švarný povedal, že po dvoch tréningoch sa pýtal, kto je tento chlapec, keďže vaša pracovná morálka bola nevídaná. Kde sa vzala?

V Nitre som bol na skúšku a chcel som sa ukázať. Pomohlo mi, že v USA som bol v pozícii, že do každého tréningu som musel ísť nadoraz. Nejako sa to na mňa nalepilo a ostalo mi to. Nesnažím sa tréning len skonzumovať, ale ísť doň naplno ako v zápase.

Pri podpise zmluvy vám dokonca funkcionári Nitry hovorili, že možno budete chodiť hrávať aj do prvoligových Levíc. Ako ste to zobrali?

Normálne. Bol som s tým zmierený. Mal som nejaké ponuky aj z prvej ligy. Začal som v Nitre. Pomohlo mi, že v tíme pôsobil aj Robo Lantoši, ktorý ma odporučil. Nevedel som, čo mám čakať, ale on mi pomohol.

Chceli ste mu to vrátiť výkonmi, aby mu nikto nevyčítal, koho to dotiahol?

Mal som to trochu v hlave. Robo ma pozná od malička a vedel, aký som typ hokejistu. Vedel, že sa do Nitry môžem hodiť. Na jednej strane som ho nechcel sklamať, na druhej strane som nemal čo stratiť.

V predošlých troch sezónach ste na univerzite Maine v USA odohrali len 17 zápasov. Ako je to možné?

V prvej sezóne som si po pár zápasoch zranil rameno a vynechal som zvyšok ročníka. Na druhú sezónu som sa vrátil, ale po pár zápasoch sa mi obnovilo zranenie a opäť som pauzoval. A potom prišiel nový tréner, ktorý ma bral ako starého a šancu chcel dať mladším.

Bolo to frustrujúce. Na tréningoch som dominoval, ale bola tam takáto čudná politika.

Bavili ste sa o tom s trénerom či ľuďmi v klube?

Áno, aj môj agent tam veľakrát volal. Vždy dostal spätnú väzbu, že som výborný hráč, ale mám počkať na svoju šancu. Čakal som dlho, bolo to zvláštne a nevedel som, čo si mám o tom myslieť. Po prvom roku som mal možnosť prestúpiť na inú univerzitu, stále za plné štipendium, ale tréneri ma presvedčili, aby som ostal, že určite budem hrávať.

Aké bolo čakať na šancu, ktorá neprichádzala?

Mal som šťastie, že tam bola so mnou priateľka, ktorá mi dosť pomohla. Nebolo to však jednoduché. Mal som veľké očakávania. Keď niekomu dajú plné štipendium, tak od neho očakávajú, že bude hrávať. Ale mne to nebolo umožnené. Stal som sa nepotrebným.

Čo ste prežívali?

Bol som nahnevaný. Najskôr som riešil, že je chyba vo mne, že sa musím lepšie adaptovať a zlepšiť. Stále som veľa trénoval, mal som zo seba dobrý pocit, ale nič sa nemenilo. Nevidel som zmysel tam pokračovať, tak som sa vrátil na Slovensko. Chcel som si dokázať, či som fakt taký zlý hráč, akého zo mňa robili, alebo na to stále mám.

Akú odpoveď ste dostali v Nitre, kde ste v 39 zápasoch strelil trinásť gólov a pridali jedenásť asistencií?

Užíval som si to. Konečne som chodil s radosťou na štadión. Pravidelne som hrával zápasy, bol som v tíme, v ktorom ma chceli. Som rád, že sa to otočilo. Ani po troch rokoch, ktoré mi nevyšli, som sa na to nevykašlal a makal na sebe každý deň. Vidím, že sa mi to vrátilo.

Našli ste počas trojročného obdobia na univerzite v USA aj nejaké pozitíva?

Pomohlo mi to po korčuliarskej stránke. Každý hovoril, že nie som dobrý korčuliar. Keď som toľko nehrával, sústredil som sa na to, aby som sa v ňom zlepšil. Pomohlo mi to aj v tom, že mám silnejšiu psychiku a veľa vecí ma nerozhodí.

Tréner Norbert Javorčík práveže rozprával, že už v mládeži ste mali výbornú koordináciu rúk a nôh vo veľkej rýchlosti. Ako to teda bolo?

Bol som rýchly, ale nebol som extra dominantný korčuliar. Nemal som ani pekný sklz. Vždy mi trvalo nabrať rýchlosť, ale teraz sa tie roky práce odzrkadlili k lepšiemu.

Niektorí hráči majú na univerzite prioritu hokej, iní vzdelanie. Do ktorej skupiny ste patrili?

Pracoval som aj na tom, aby som si dorobil školu. Prioritou bol hokej. Najväčším paradoxom je, že v tíme hrávali hráči, ktorí sa po skončení univerzity nepresadili ani v tretej či štvrtej najvyššej súťaži v zámorí.

Pre mnohých hráčov bolo to, že sa dostali na univerzitu, ich kariérnym maximom. Chceli si užiť školu, sústredili sa na štúdium. Keď hráč pôsobí v East Coast Hockey League (ECHL), nezarobí toľko peňazí, ako keď získa titul a zamestná sa v normálnej práci.

V akom odbore študujete?

Biznis a manažment so zameraním na medzinárodný biznis. Ešte mi chýbajú dva predmety, aby som získal titul. Chcem to cez leto dokončiť. Výhoda je, že to nie je časovo limitované. Školu mám dokonca aj počas šampionátu.

Ale pre ňu zrejme majstrovstvá sveta nevynecháte.

To nie. Mám len skúškové, musím spraviť pár projektov, skúšok a jeden finálny test. Už nemáme žiadne mítingy, to už mám absolvované.

Boli ste vždy študijným typom?

Práveže vôbec. Keby sa ma pred pár rokmi niekto spýtal, či pôjdem na univerzitu alebo vysokú školu, len by som krútil hlavou. Robo Lantoši by sa smial ako prvý. Na strednej škole som mal veľké ťažkosti s angličtinou. Celkovo som nebol na školu.

Neviem, či som dospel alebo ma osvietilo, ale rozhodol som sa ísť aj touto dráhou. Život vás naučí. Keď sa stretnem s bývalými spolužiakmi, je to celkom psycho. Nikto by to na mňa nepovedal.

Zrejme ani to, že dostanete nomináciu do seniorskej reprezentácie, nemyslíte?

Na začiatku sezóny by som to nečakal. Ku koncu ročníka sa mi však darilo herne i bodovo. Vedel som, že na zápasy chodí aj Oto Haščák (hlavný skaut reprezentácie - pozn. red.) a veril som, že by ma mohli zavolať na prvý kemp, keď tam ešte nebudú hráči z Európy či zámoria.

Úprimne som však nečakal, že sa dostanem až do tretej fázy a budem čakať na záverečnú nomináciu na šampionát.

Ako vnímate trénera Craiga Ramsayho?

Páči sa mi systém, ktorý hráme. Veľa korčuľujeme, hráme agresívne, chce, aby sme útočili a nehrali defenzívny štýl hokeja. Vidieť, že má za sebou bohatú kariéru, trénoval v NHL a je to z neho cítiť. Má prirodzený rešpekt.

Čím sa ho snažíte zaujať?

Snažím sa nezbavovať pukov, byť rýchly a niečo vytvoriť. Keď budem mať šancu, zakončiť to. Som skôr tvorivý typ hokejistu, ktorý vytvára šance pre spoluhráčov. Ale nebojím sa ani zraziť v súboji či pobiť sa. Na šampionáte to asi nebude potrebné, tam nie sú šarvátky.

Aké sú vaše ďalšie hokejové méty?

Mám podpísanú zmluvu v Nitre, ale mám ponuky aj zo zahraničia. Budem to riešiť, až keď sa mi skončí sezóna - či teraz alebo po šampionáte. Zoberiem si ponuky A, B, C, D a vyberiem tú, ktorá bude pre môj rozvoj najlepšia.