Pri aktuálnom probléme nedostatku rozhodcov je pozoruhodné vidieť na ihrisku pískať mladého človeka a najmä ženu. Jednou takou je aj úspešná rozhodkyňa Miriama Matulová, ktorá napriek svojmu mladému veku nie je na ihrisku žiadnym nováčikom. Mohli sme ju vidieť v úlohe hlavnej rozhodkyne na zápasoch VI. ligy MEVA SPORT, a to v prvom kole TJ Slovan Červeník – MTK Leopoldov a v druhom kole MTK Leopoldov – OŠK Dolná Krupá. Pre Oblastný futbalový zväz Trnava poskytla rozhovor, v ktorom porozprávala  o svojich začiatkoch rozhodovania, o cieľoch, ktoré by chcela dosiahnuť, ale aj o narážkach a pokrikoch divákov.

Máte len 22 rokov, ale pískate už pomerne dlho. Kedy a ako ste sa dostali k rozhodcovskej píšťalke?

K rozhodovaniu som sa dostala pred šiestimi rokmi.  Bolo to skôr aj takou náhodou, pretože som mala známych, ktorí mi k tomu dopomohli. Dá sa povedať, že takým mojím prvým tútorom bol predseda komisie rozhodcov pán Haršány.  Samozrejme dôležitým faktorom bolo aj to, že som sa futbalu venovala aktívne, a keďže som mala futbalové zázemie, tak som to vyskúšala a venujem sa tomu až do dnes.

 

Takže sa nedá povedať, že vás pískanie vždy lákalo?

Keď som hrávala, začala som si pískanie všímať. Väčšina rozhodcov má najskôr skúsenosť aj s hraním futbalu, neviem či by som išla rozhodovať, keby nemám žiadne futbalové skúsenosti. Pískanie ma  oslovilo a povedala som si, že to vyskúšam, pretože je to pohľad na futbal z inej stránky. No a chytilo ma to viac ako samotné hranie, a preto som sa rozhodla pokračovať a venovať sa naplno už len tomu.

 

Hrávali ste za klub TJ Skloplast Trnava, momentálne už teda nehrávate futbal?

Nie. Prvé dva roky, ktoré som pôsobila ako rozhodkyňa v okrese, som ešte hrávala futbal a po dvoch rokoch, keď som postúpila vyššie do západoslovenských súťaží, som už s hraním futbalu skončila.

 

Ako rozhodkyňa máte skúsenosti aj z európskych trávnikov, čo považujete zatiaľ za svoj najväčší úspech?

Pre mňa je najväčší úspech ten momentálny, teda postup do III.ligy od tejto novej sezóny. Čo sa týka zápasu, ktorý bol pre mňa najkrajší, bol to kvalifikačný zápas z pred dvoch rokov, ktorý sa hral na Kréte v Grécku a bol to zápas Grécko – Holandsko. To bol zatiaľ pre mňa taký najpamätnejší zápas. 

Máte stanovené aj nejaké ciele, ktoré by ste chceli ako rozhodkyňa dosiahnuť?

Ciele sú pre mňa vždy tie, ktoré sú najbližšie, teda prítomnosť, kde sa sústredím na najbližšie zápasy, ktoré ma čakajú. Ale takým hlavným cieľom je pre mňa dostať sa na medzinárodnú listinu FIFA.

 

Na ihrisku ste mali možnosť stretnúť sa aj s terajším predsedom ObFZ Trnava Vladimírom Hrachom, ktorému ste asistovali pri rozhodovaní zápasu Malženice – Boleráz. Spomínate si na tento zápas? Ako sa vám s ním spolupracovalo?

Veľmi dobre, musím v prvom rade povedať, že to bolo pre mňa niečo iné, nové, nakoľko ja som pôsobila v okresných súťažiach a on bol rozhodca I. ligy. Takže to bol pre mňa zážitok, sledovať ako posudzoval zákroky, ako viedol stretnutie. Môžem povedať, že som si aj od neho veľmi veľa zobrala. Určite mám na ten zápas pekný spomienku, pretože celkovo išlo o postup, prišlo na zápas veľa divákov, bola tam dobrá atmosféra, stretnutie sme zvládli, on určite s prehľadom. Aj ja som to tak vnímala, pretože to bol prvoligový rozhodca , takže som mala aj taký prirodzený rešpekt a bola som rada za to, že som mohla byť s ním na tomto zápase.

 

Počas zápasu na rozhodcov padajú rôzne nadávky a iné nelichotivé slová. Stáva sa aj vám, že na vašu adresu započujete niečo nepekné? Ako to beriete?

Určite áno, niekedy sú tie slová nelichotivé, ale časom som sa naučila ich ignorovať, jedným uchom dnu, druhým von, aby som sa mohla úplne koncentrovať na svoj výkon. Niekedy sú zase naopak aj príliš lichotivé z mužskej strany, stáva sa napríklad, že keď nastupujeme na zápas započujem rôzne podpichovania, pozvania na kávu, ale snažím sa nad tým už len pousmiať. Samozrejme sem tam prídu aj horšie slová, lenže s tým treba rátať, patrí to k tomu. Ide už len o to, ako sa s tým kto vysporiada. 

 

Mávajú muži niekedy problém s tým, že im píska žena?

Je to dosť subjektívne, ako sa oni k tomu postavia. Sú takí, ktorí majú udivené pohľady, alebo sú prekvapení.  Nájdu sa aj muži, ktorí sa s tým nevedia stotožniť.  Ale v tých ligách kde som pôsobila dlhšie ma už kluby a hráči poznali, ja som poznala zasa ich, takže sme boli na seba zvyknutí . Je určite rozdiel rozhodovať ženský zápas a mužský zápas, čo sa týka správania a takého pohľadu keď pískate „svojim“, ale ja už som na to zvyknutá tak, že s tým nemám žiadny problém.

 

Je ťažké byť rozhodkyňou? Keď sa na to spätne pozriete, nemali ste za tých šesť rokov niekedy pocit, že toho máte dosť a skončíte s rozhodovaním?

Určite áno a bolo to hlavne na začiatkoch, povedala by som, že také tie prvé dva roky. Aj teraz sa môže stať, že keď pískam ťažší zápas, príde taká slabá chvíľka. Ale hlavne tie začiatky boli náročné. Boli také dni, kedy som si povedala, že možno to nie je pre mňa, ale tým všetkým som si prešla, vydržala som a teraz to o to ľahšie znášam. Išla som si a idem si za svojím, takže ma už nič tak ľahko neodradí.

 

Čo robíte, ak práve nepískate?

Študujem na vysokej škole, ale v takom mojom voľnom čase, ktorého mám cez víkendy minimum, športujem (smiech). Rada si zahrám tenis, ale aj veľmi rada cestujem a učím sa jazyky.