Námestovčania ako nováčik nemal pred práve skončenou sezónou veľké ambície. Trúfal si aspoň zabojovať o záchranu v súťaži, čiže skončiť najhoršie na 12. mieste. Aj to sa po jeseni ukázalo ako nereálne. V čom teda zaostával za tímami z dolnej polovice tabuľky?

Zo začiatku januára vo všetkom. Najmä v organizácii hry, v snahe hrať s loptou, inými slovami postupný útok a v túžbe vyhrať v každom zápase. Rozhodujúca aj tak najviac bola hráčska kvalita.

Jarná časť bola ale jednoznačne lepšia ako tá jesenná. Dokonca sme si zaknihovali aj dve výhry, s ktorými rátal málokto. V čom sa mužstvo najviac zlepšilo po zimnej prestávke?

Vo veciach, ktoré som spomenul, no najmä vďaka tréningovému procesu sa priepastný rozdiel voči ostatným výrazne zmenšil.

Hráčsky káder prešiel určitou obmenou, aj keď veľa futbalistov doň neprišlo. Do akej miery chýbali na jar dlhodobo zranení hráči (Lešňovský, Žákovič, Buckulčík, Kubica), prípadne tí, ktorí mužstvo po jeseni, či počas nej opustili (Siman, Gelčinský, bratia Čiernikovci, Chrachala, Chovan)?

Ja sa viem vyjadriť iba k hráčom, s ktorými som pracoval. Buckulčík a Kubica sú výborní chalani, ktorí však doplatili na zranenia. Odchod Chovana pomohol stmeliť kabínu.

Na jar dostali možnosť zahrať si medzi mužmi až deviati hráči zo staršieho dorastu. Bol to váš zámer, alebo to vyplynulo zo zranení viacerých hráčov?

Zapojil by som aj viacerých, ak by svoju šancu uchopili lepšie. Minimálne polovica z nich mohla odohrať viac minút. Narazil som však na neochotu trénovať, nejakú „únavu“, namiesto uvedomenia si, akú výnimočnú možnosť majú. Tí ktorí to pochopili, už dnes vyzerajú oveľa lepšie pripravení, než sa pripojili do tréningového procesu s A-tímom.

Odvetná časť súťaže ukázala, že hoci mužstvo doplácalo na nedostatok skúseností, dokázalo, že má potenciál. V čom podľa vás ten najväčší?

V ochote neskrývať sa, nebrániť výsledok, ale naopak, v snahe útočiť, hrať odvážne. To, čo pre väčšinu iných je hra na riziko a strach o pracovné miesto.

Dovedna 15 jarných zápasov a aj tie počas zimnej prestávky boli pre tím určite poučné a dali mu veľa. Čo by si z nich hráči mali zobrať, aby v nasledujúcom ročníku boli úspešnejší?

Aj to čo sa podarilo, aj to čo nie. Pokiaľ boli hráči koncentrovaní a plnili úlohy, boli častokrát výrazne lepší ako ich súperi. Akonáhle sa vytratila energia, či inkasovali gól, už to bolo len tak naoko plnenie úloh.

Futbal je kolektívna hra, no v každom mužstve sa nájdu opory, ktoré vedia potiahnuť ostatných. Mali sme aj my takýchto hráčov?

Jednoznačne. Spomedzi stabilných hráčov mužstva zarezonovalo najmä zranenie z tréningu Farského. Vytiahol sa Chorvát, ktorému však treba ešte potrénovať na typických veciach pre daný post. Veľmi potešili Mäsiar a Terentyev, hoci ani od jedného som nemal veľké očakávania. Naopak, za nimi zaostal Chovan. Zo staršieho dorastu by som spomenul Barutíka a Hrkľa.

Základná zostava sa v odvetnej časti vykryštalizovala natoľko, že k zmenám v nej dochádzalo, len pri absenciách a zraneniach hráčov. Výnimkou bol brankársky post, na ktorom sa nevyprofilovala jasná jednotka. Chceli ste dať rovnaký zápasový priestor obom gólmanom?

Presne taký bol zámer. Ku koncu jarnej časti som medzi brankármi vnímal minimálny rozdiel, k čomu prispel práve fakt, že obaja mali dostatočné zápasové vyťaženie.

V konečnom účtovaní získalo MŠK 9 bodov a vsietilo 19 gólov. Je zrejmé, že po 30 odohraných dueloch je to málo. V čom vidíte hlavnú príčinu, že bodové a gólové konto nebolo vyššie?

Veľmi jednoduché pre toho, kto videl nedávny zápas MŠK v Petržalke. Kto hral futbal a kto dával góly. Presne o tom je druhá najvyššia súťaž. Dať prvý gól, ideálne z prvej šance, a potom môže poraziť každý každého.

Do klubu ste prišli v zime, oficiálne od Nového roka, s určitými ambíciami. Do akej miery sa vám ich podarilo naplniť?

Vďaka prístupu hráčov, mojím skúsenostiam, teda spoločnému úsiliu do bodky.