Daniel Dedina

Článok

Prehral 0:16, plakal. Tréner mu dal facku, stena druhú. A hokej mu učaroval

Jaroslav Hrabčák bol jedným z prvých hokejových brankárov na Slovensku, ktorí chytali s ochranou tváre.

PREŠOV. Odliatok brankárskej masky mu urobili počas vojenčiny v Bratislave. „Keď som sa vrátil domov, ľudia pozerali, či prišiel Mikuláš,“ spomína bývalý hokejový brankár prešovských klubov (Lokomotíva, Tatran, Dukla, ZPA) a neskôr dlhoročný tréner JAROSLAV HRABČÁK.Pri príležitosti 80. výročia organizovaného hokeja na Slovensku ho v roku 2009 ocenili Zlatým odznakom SZĽH a pamätnou plaketou. Od utorka 12. januára 2021 symbolizuje číslo 80 aj jeho vek.Po sformovaní základov ženskej hokejovej reprezentácie Slovenska presedlal Hrabčák na iný šport. Kontakt s ľadom ale nestratil.

„Rýchlokorčuľovanie je atletika na ľade,“ tvrdí vitálny penzista.

Hokeju ste zasvätili veľkú časť svojho života. Aké boli vaše športové začiatky?Keď som mal sedem rokov, otec mi zhotovil kolobežku a začal som sa na nej jazdiť. Preteky sa konali na futbalovom štadióne.Vyrastal som na Pavlovičovom námestí a neďaleko nás býval prešovský hokejový nadšenec Ladislav Meško, ktorý pozbieral deti z ulice a začali sme trénovať. Tak som sa dostal k hokeju. S aktívnou činnosťou som začal v štrnástich.Skúšali ste aj iné športy?Vtedy sme nemali nič, ani televíziu, takže našou aktivitou bolo ráno vyjsť von a športovať. Hrali sme futbal, volejbal a čokoľvek iné.Pamätáte sa na svoj prvý hokejový zápas.Prehrali sme 0:16... Ako mladý chlapec som prišiel do kabíny a začal som plakať. Zhodil som zo seba výstroj a trénerovi som povedal, že odchádzam a hokej hrať nebudem. On si ma k sebe zavolal, dostal som takú facku, že stena mi dala druhú a odvetil mi: zajtra si na tréningu. Keby ste to ako tréner urobili dnes...Hneď po tomto zápase ma dal k mužom, kde som vydržal rok. Potom ma stiahli do Tatrana Prešov, za ktorý v tom čase hrali futbalisti Večerka, Laco Pavlovič, Petroš a ďalší. Hokej mali ako prípravu a my sme sa okolo nich motali.

Ako brankár ste pôsobili v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Chytali ste s maskou?Puk sa vtedy veľmi nedvíhal, strieľalo sa viac-menej po ľade... Prvú masku som získal, keď som narukoval a dostal sa do Dukly Bratislava. Na Slovane, za ktorý vtedy začínal chytať osemnásťročný Dzurilla, začali robiť odliatky masky.Prišiel tam Plánička z Českých Budějovíc, ja a ešte asi ďalší traja. Ľahli sme si, natreli nás krémom, naliali sadru a urobili odliatok. Keď som sa vrátil domov a hrali sme krajské majstrovstvá, ľudia sa na mňa pozerali, či prišiel Mikuláš... Patril som k prvým brankárom na Slovensku, ktorí používali masku.Stalo sa, že ste dostali s pukom do hlavy?Zopárkrát áno. Postupom času už hráči vedeli puk dvíhať, trénovali sa aj príklepy. Nemal som však žiadnu tržnú ranu a masku som používal až do ukončenia kariéry.

Okrem vojenčiny ste hrávali len v Prešove. Nemali ste ponuky z iných klubov?V Bratislave ma oslovili funkcionári - asi niečo vo mne videli - a chceli aby som zostal v Slovane. Ako tvrdý Prešovčan som sa však rozhodol, že idem domov. Nemal mi kto poradiť, otec bol železničiar a športu sa príliš nevenoval, matka sa venovala domácnosti, pretože sme boli štyria bratia.V roku 1964 ma oslovili Košice, v tom čase sa stavali železiarne. Bol som na skusoch, mal som už aj zamestnanie, ale svoje šťastie som premárnil. Stále som si hľadal aktivity v Prešove, myslel som si, že sa podarí vybudovať širokú základňu.

Prišiel tam Plánička z Českých Budějovíc, ja a ešte asi ďalší traja. Ľahli sme si, natreli nás krémom, naliali sadru a urobili odliatok.

Okrem spoločnej federálnej ligy mali Česi a Slováci vlastné národné súťaže. Vy ste však chytali aj v nižšej moravsko-slovenskej lige.Trvalo to jednu sezónu, v čase, keď som končil maturitu. Hrali tam Banská Bystrica, Žilina, Brno, Prostějov, Trěbíč. Na zápasy sme cestovali vlakom, v Lokomotíve sme mali voľné lístky.Ráno o siedmej sme sa stretli na stanici. Keď sme dorazili do cieľa, tréner nám kúpil vtedajšiu raritu ruské vajíčko a dva rohlíky. To bol náš obed. O piatej sme odohrali zápas, o ôsmej-deviatej sadli na vlak a v noci prišli domov. Ráno som potom išiel do školy.Brankársku kariéru ste ukončili vo veku 27 rokov pre zranenie kolena. Stalo sa vám to pri hokeji?Áno. Mal som vnútorné poranenie, ktoré sa so mnou ťahalo asi desať rokov a potom mi zistili, že mám porušený meniskus. Cítil som veľké bolesti, nemohol som ani spať. Vtedy neboli také možnosti ako dnes. Podstúpil som operáciu a koleno už potom bolo našťastie v poriadku.Boli ste spoluzakladateľ hokejových tried na Slovensku. Čo vás k tomu viedlo?Hľadali sme formu rozšírenia členskej základne v slovenskom hokeji a keďže som bol vtedy členom trénersko-metodickej rady, ktorú viedol docent Starší, predniesol som na zväze myšlienku zriadenia športových tried, ktoré by v rámci vyučovania využívali ľad v dopoludňajších hodinách. Pretože v tom čase sa mládežníci naň dostali až od tretej popoludní.Hokejové triedy vďaka vašej iniciatíve vznikli aj v Prešove.Na založenie triedy sme potrebovali mať 27 detí. S už nebohým telocvikárom Júliusom Šitarom sme chodili po meste a presviedčali ich. Vedeli sme, že vedľa školy by mala byť aj telocvičňa a voľba padla na školu na ulici Československej armády, kde sme mali pochopenie riaditeľa.Najprv som tam trénoval a po prechode k dorastu a dospelým som fungovanie tried usmerňoval.Vidíte, aká je situácia dnes. Prestavbou štadióna sa stratilo áčko. Mládežnícke tímy skladajú, v športových triedach majú po osem-desať detí a dopĺňajú to ďalšími. Taký je však trend aj v iných mestách, lebo nastala zmena myslenia detí.

Igora Libu som vybral, keď mal desať rokov, a robil som prípravky. Do dnešného dňa ho mám pred očami, pretože bol ryšavý a už vtedy vynikal.

V čom?Nároky sa na športovcov sa zvyšujú, ale mládež sa radšej venuje moderným technológiám, pretože je to ľahšie než športovať. Pohybová aktivita dnešných detí je čistá katastrofa.V školách sa to prestalo robiť tak, ako za našich čias a toto obdobie pandémie to len zhoršuje. Keby to malo trvať ešte dva alebo tri roky, dostaneme sa do fázy, že deti nebudú vedieť ani behať.Rukami vám prešli skvelí hokejisti ako Liba, Vodila, či Staš. Ako si na nich spomínate?V doraste sme z nich poskladali fantastický útok. Športové triedy ich tesne minuli. Zakladali sme ich od šiestej triedy a oni boli o rok starší.Igora Libu som vybral, keď mal desať rokov, a robil som prípravky. Do dnešného dňa ho mám pred očami, pretože bol ryšavý a už vtedy vynikal. Na prvý zraz prišiel v modrej teplákovej bunde a zelených ´menčestrákoch´, na nohách mal bagandže a na nich nabité korčule.Milan Staš bol samouk, vtedy sa deti sa museli samé učiť korčuľovať. Veľký talent bol aj Vodila. Keď mal 17 rokov, Sparta Praha potrebovala rozbíjačov, pričom on bol tvrdý, tak ho zobrala.Riaditeľ ZPA (Závody priemyselnej automatizácie) Škultéty nevedel pochopiť, že môže ako študent učilištia odísť do Prahy. Dospelo to až k tomu, že si ho Česi zavolali a povedali mu: ak nepodpíšete Vodilov prestup, nedostanete zákazky.Dlhých desať rokov ste ako tréner strávili v Michalovciach.Pôvodne som tam šiel na dva roky. Keď som v roku 1980 do Michaloviec prichádzal, mužstvo hralo krajské majstrovstvá. Dostal som úlohu vybojovať za rok postup do SNHL, chcela to aj armáda.Podmienky tam v tom čase boli slabé, štadión mal len strechu a šatne. Našťastie som bol dobrý organizátor a cez tajomníka komunistickej strany som riešil, aby vybavili hľadisko. Podarilo sa nám postúpiť a potom sme sa snažili udržať káder pokope, aby to malo hlavu i pätu. Boli to moje najkrajšie roky, počas ktorých som dostal aj najviac zabrať.Prečo?Musel som poznať systém armády, pretože bolo potrebné vyberať hráčov. Slovensko bolo rozdelené na dve polovice, vojaci zblízka nemohli narukovať do Michaloviec. K dispozícii som mal územie od Žiliny na západ a celé Česko. Každý rok mi 1. júla prišli noví branci z rôznych klubov a všelijako pripravení. Bolo veľmi náročné to zladiť.Najvýraznejší úspech ste dosiahli v sezóne 1985/86. S Michalovcami ste sa stali víťazom 1. SNHL. Porovnávam to so súčasnou reprezentáciou Slovenska do 20 rokov. My aj Topoľčany sme mali hráčov od 18 do 20 rokov a hrali sme proti mužstvám so staršími hráčmi. Museli sme bojovať, poskladali sme solídny mančaft, získali troch 23-ročných absolventov a súťaž vyhrali. Vtedy začali za nami chodiť rôzni dôstojníci a pracovníci ministerstva, aby sme nepostúpili, pretože štatút armádneho klubu v najvyššej súťaži mali Trenčín a Jihlava.V baráži o postup do federálnej ligy proti vám stáli Vítkovice.Proti takému kolosu ako Vítkovice sme nemali šancu a navyše sme museli riešiť, kde budeme hrať. Nakoniec sme domáce zápasy preložili do Košíc, kde bola zakrytá hala. V tom roku to vyšlo tak, že dva zápasy sa hrali v Česku a jeden na Slovensku. Hoci sme všetky prehrali o štyri góly (0:4, 4:8 a 2:6), bol som veľmi spokojný. V meste vládol veľký hokejový ošiaľ. A máloktorý tréner sa môže pochváliť tým, že v rámci Slovenska viedol armádny tím.Čo hovoríte na súčasné výkony Michaloviec v Tipos extralige?Som rád, že postúpili do extraligy, ale trochu to prehnali. Mysleli si, že keď kúpia desať hráčov, tak budú hrať o špicu. A teraz sú z toho nervózni, aj preto skončil tréner Chudý.Nie som zástanca nákupu Fínov a ďalších cudzincov, ktorí majú podobnú kvalitu ako naši hráči. Je dobré, ak prídu jeden-dvaja, ale musia to byť osobnosti, ktoré strhnú aj ostatných. Funkcionári si mysleli, že sa to dá robiť rýchlo, ale všetko musí mať svoju postupnosť.Teším sa z toho, že ošiaľ tam je stále, okrem hokeja majú futbal i hádzanú. Keď to porovnávam s Prešovom, tak sa musím hanbiť. Potom sa čudujeme, že deti nemajú vzory.Vráti sa podľa vás do Prešova v blízkej dobe seniorský hokej?Mám veľké obavy. Hráčov do áčka je možné len skúpiť a zároveň bude potrebné minimálne päť rokov budovať vlastnú základňu. Ľuďom, ktorí sa na to dajú, budem držať prsty, ale čaká ich veľmi ťažká robota.V roku 1993 ste presedlali na ženský hokej a založili klub Šarišanka Prešov. Tri roky ste boli reprezentačným trénerom. Nepozerali na vás ľudia divne?Jasné. To, že dievčatá hrajú hokej, vnímali rôzne. Vo svete to už fungovalo, ale na Slovensku veľmi nie. Ani na zväze tomu spočiatku veľmi nedôverovali. Tým, že som mal dcéru, tak som sa na to dal. Keďže sme mali päť-šesť ženských tímov, začali som formovať aj reprezentačné družstvo. Zúčastnil som sa na kvalifikácii B-kategórie vo Francúzsku, kde sme neuspeli. Dievčatá nemali ani vlastný výstroj, hrali v tej, ktorú si pozháňali od chlapcov. Postupne sme ich mohli umiestniť do športových tried a upravili sa pravidlá, nesmelo sa bodyčekovať a narážať na mantinel.

Slovenský ženský hokej zažil vrchol na zimných olympijských hrách 2010 vo Vancouvri. Hrali tam aj vaše bývalé zverenkyne?Nie. So ženským hokejom som skončil v roku 2000 a na zimnej olympiáde už hrala ďalšia generácia hráčok. O prešovský ženský hokej sa už vyše dvadsať rokov stará Jaroslav Sabol. V čase, keď som sa mu venoval ja, sme ešte ani neuvažovali o tom, že by raz dievčatá mohli hrať na olympiáde.Už šestnásť rokov sa venujete rýchlokorčuľovaniu, ste riaditeľ a šéftréner klubu Akademik Prešov. Prestal vás hokej baviť?Bola to zhoda okolností. Predseda Slovenského rýchlokorčuliarskeho zväzu Ján Magdoško ma ešte v čase, keď som pôsobil v ženskom hokeji, nabádal k tomu, aby som dal dievčatá na rýchlokorčuľovanie. Potom som nastúpil do zamestnania, kde majiteľ bol bývalý hokejista. Pri športových triedach v Prešove chcel postaviť zimný štadión, podobný Gáboríkovmu.Keď to nevyšlo, začal sa venovať výrobe informačných kociek. Podarilo sa mi presadiť, aby jedna z nich išla na zimný štadión do Spišskej Novej Vsi, kde Magdoško tiež niekedy chytal a potom trénoval. Podmienil to tým, aby som v Prešove založil rýchlokorčuliarsky klub.Bolo ťažké po päťdesiatich rokoch presedlať na iný šport?Nemal som s tým vôbec skúsenosti. Začínal som so stredoškolákmi, ale pochopil som, že to je už neskoro. Na pretekoch sa stretávali s deťmi, ktoré mali odjazdených desať rokov, takže boli stále vzadu. Trend v rýchlokorčuľovaní je začínať vo veku 5-6 rokov. Náš pôvodný klub neskôr zrušili, ale chytilo ma to a keďže sme športová rodina, s dcérou sme založili nový.Na čo sa zameriavate?Venujeme sa korčuľovaniu, rýchlokorčuľovaniu aj inline korčuľovaniu. Máme 30 detí vo veku od piatich do sedemnástich rokov. Začínali sme vo veľmi skromných podmienkach, ale postupne sa dostavili prvé výsledky.Už vyše desať rokov jazdíme po pretekoch v Európe, Oliver Ringer sa zúčastnil na juniorských majstrovstvách sveta. Rýchlokorčuľovanie nazývam atletikou na ľade, pričom atletiku veľmi uznávam. Sú to športy, ktoré neoklamete. Keď máte dobrý čas, ste dobrý, keď ho máte zlý, ste slabý.Vaša sedemnásťročná vnučka Emma by sa čoskoro mala v disciplíne short track predstaviť na majstrovstvách Európy v poľskom Gdansku. Budú sa v termíne 22.-24. januára konať?Áno, nič by sa meniť nemalo. Niektorí účastníci sú už tam a absolvujú karanténu. Emmu čaká krst ohňom. Predstaví sa na troch tratiach - 500 m, 1000 m a 1500 m.Na majstrovstvách budú štartovať skúsené pretekárky, účastníčky olympiády i Svetových pohárov. Slovensko pôjdu reprezentovať dve juniorky, pre ktoré to bude veľmi cenná skúsenosť.Nášmu klubu sa tým splní ďalší bod štrnásťbodovej pyramídy. Tým posledným je účasť na zimnej olympiáde, čo by malo byť snom každého športovca. Chýbať nám budú ešte asi štyri schodíky.

Aké podmienky na prípravu má váš klub v súčasnosti?Výrazne sa zlepšili vďaka spolupráci so športovým gymnáziom ELBA. K dispozícii sme mali bazén, regeneráciu, telocvičňu i ľad. Tešil som sa na zákon o športe, ale dnes som z neho sklamaný.Ak sa však nič nepredvídané nestane, tak si myslím, že budúci základ reprezentácie je v klube Akademik Prešov. V juniorskej reprezentácii máme momentálne štyri dievčatá. Perspektívu určite majú, ale je ťažké predpokladať, či vydržia napredovať.Po skončení strednej školy pretekári s rýchlokorčuľovaním často skončia, pretože kluby sú len v Košiciach, Prešove, Spišskej Novej Vsi a teraz ho znova zakladajú v Trnave. Keď to porovnám, máme asi 80 percent dievčat a 20 percent chlapcov.Často sa spomína nedostatočná podpora športu na Slovensku. Aký je váš názor?Kvitujem podporu mesta, ktoré nám dáva peniaze na ľad, inak by sme nemohli fungovať. Ak sa ale na Slovensku nezmení celkové zmýšľanie a nepôjde do športu viac peňazí, padneme všetci. Keď skončí Tóth, Martikán, Žampovci, Vlhová, koho budeme mať?V Budapešti napríklad postavili zimný štadión, ktorý slúži len krasokorčuliarom a rýchlokorčuliarom. My sa dnes tešíme z toho, že hokejová dvadsiatka skončí ôsma na majstrovstvách sveta.Kde vidíte hlavné nedostatky?Chýbajú nám finančná i organizačná štruktúra. Okrem toho stále tvrdím, že ak by sa viac športovalo, bolo by menej chorých. Tesne predtým, ako úplne zakázali tréningy, som dostal ponuku, aby sme do klubu zobrali 12-ročného chlapca. Jeho rodičom lekár vyslovene povedal, že dieťa im chorľavie a musia ho dať na nejaký šport. Viete, čo je pre mňa najväčšie prekvapenie?Čo?Najväčší problém máme mnohokrát nie s deťmi, ale s rodičmi. Ide najmä o tridsiatnikov a štyridsiatnikov. Často majú problémy v práci, alebo sú natoľko vyťažení, že nedokážu priviezť deti dvakrát alebo trikrát v týždni na tréning.Ďalší problém vo veľkých mestách je ten, že keď máme tréning o piatej alebo šiestej, rodič s dieťaťom mešká, lebo musia stáť v zápche.Pohodlnosť rodičov sa prejavuje aj u ich detí. Preto všetkým rodičom, ktorí k nám chodia, vravím, že si ich vážim za to, že vozia deti na tréning. Od jedenástich či dvanástich rokov už potom môžu chodiť aj autobusom.Nemajú rodičia v mnohých prípadoch prehnané očakávania?Presne tak. Igor Liba nedávno pri príležitosti svojich šesťdesiatich narodenín spomínal, že rodič mu do akadémie privezie šesťročné dieťa a hneď sa ho spýta: A pôjde do NHL? Ľudia si nevedia uvedomiť, že aj každý Kanaďan či Američan chce, aby jeho syn hral profesionálnu ligu a bol milionár.Odhliadnuc od súčasnej pandémie, ako vyzerá váš bežný deň?Na ľad už nechodím, lebo mám operovaný bedrový kĺb, ale stále sa aktívne venujem výuke kolieskového korčuľovania a robím aj prípravu na suchu pre malé deti.Odkedy ráno vstanem, riešim metodiku, som v kontakte s podnikateľmi, lebo zháňam finančné prostriedky a každý deň som na športovisku.Lekár mi vraví, že robiť musím, lebo keď jedného dňa prestanem, tak pôjdem pod zem. To ma presne vystihuje. Už teraz pripravujem činnosti na mesiace máj a jún.

Domov

Hokej

Slovensko

TIPOS extraliga

Slovenská hokejová liga

Prehľad prestupov

Futbal

Futbalnet

Cyklistika

Tenis

Formula 1

Výsledky

Halové športy

Zimné športy

Ďalšie športy

Život po kariére

Sportnet na východe

Blog

Športové osobnosti

Redakcia a kontakty

Vypnutie AdBlock

Podcasty

Šport v TV

Slovan v Lige majstrov

Davis Cup 2024

ME v cyklistike 2024

Prestupy a špekulácie vo futbale

Denný program

Sportnet history

Gabriela Gajanová

Juraj Slafkovský

Comeback Petry Vlhovej

MS v hokeji 2025

Kalendár 2024

MS v hokeji U20 2025

ME vo futbale U21 2025

Rozhovory

Komentáre a glosy

Analýzy

Mládežnícka Liga majstrov

Petra Vlhová

Nela Lopušanová

Mikaela Shiffrinová

Chuťovky z NHLky

Šimon Nemec

Peter Sagan

Cristiano Ronaldo

Dalibor Dvorský

Samuel Honzek

Connor Bedard

Maxim Štrbák

Adam Gajan

Juraj Pekarčík

Martin Mišiak

Alex Čiernik

Slovenská futbalová reprezentácia

Gino Mäder

Slovenská hokejová reprezentácia

Vojna na Ukrajine

Ľudovít Klein

Martin Buday

Pelé

Filip Mešár

Adam Sýkora

Marek Hamšík

Zdeno Chára

Roger Federer

Sportnet PLUS

Udalosti týždňa

Podcast Vykroč

Švédom sa pokazilo lietadlo, Hudáček sa pobil. Třinec na domácom ľade zaváhal

Libor Hudáček v súboji s jedným z hráčov Växjö Lakers

GXS8-ShWYAAu9Ib.jpg

Kde sledovať Slovan v Lige majstrov? Možnosti sú obmedzené a fanúšik si priplatí

Tigran Barseghjan (vľavo) a Idjessi Metsoko sa tešia po strelenom góle.

SR Futbal LM play off odveta Slovan Midtjylland BAX.jpg

Smiali sa im, že je krčmový. Malý klub zo Slovenska ponížil britskú značku

Futbalisti Artmedie Bratislava po výhre 5:0 nad Celticom Glasgow v 1. zápase 2. predkola Ligy majstrov 2005/2006.

6430253.jpeg

V extralige odohral cez 600 zápasov. Michalovce už nepočítajú so skúseným útočníkom

433207394_1084756776418487_6145316001332681112_n.jpg

Zloženie košov k žrebu kvalifikácie MS 2026 je takmer isté. V ktorom budú Slováci?

Slovenskí futbalisti pred zápasom Slovensko - Anglicko v osemfinále EURO 2024.

Euro 2024 Soccer England Slovakia.jpg

Môžu si Škrtela obľúbiť na Žitnom ostrove? Derby rivalov často sprevádzajú vášne

Martin Škrtel v drese FC Spartak Trnava v zápase proti DAC Dunajská Streda v sezóne 2021/2022.

skrtel proti dac.jpg

Taký silný a bohatý Slovan tu ešte nebol. Medzi vyvolenými je však na dne

Obrovská radosť striedačky ŠK Slovan Bratislava po postupe.

Zvolen zakončil prípravu víťazne, Liptovský Mikuláš prehral s druholigistom

456590113_1339234710400236_2322588633256610566_n.jpg

Skalica hladko potvrdila postup do semifinále, v Martine si schuti zastrieľala

hk skaica.jpeg

Nové Zámky získali posilu do ofenzívy, kapitánom tímu bude skúsený Slovák

SR hokej 50. kolo TEL Nové Zámky Zvolen NRX .jpg

Východniarske derby ovládli Michalovce, o svojom triumfe rozhodli v druhej tretine

SR Hokej TEL play off 1/4 5. Michalovce Zvolen KEX.jpg

Diskusia: Prehral 0:16, plakal. Tréner mu dal facku, stena druhú. A hokej mu učaroval

Slovensko