Zuzulová napriek zraneniu v slalome piata

Levi. Sobota za Severným polárnym kruhom bola pre Zuzulovú dňom bolesti, ale i radosti. A to v dokonalej prozaike - negatívneho si slovenská lyžiarka užila po telesnej, pozitívneho po duševnej stránke.

Tvrdý pád ráno pred pretekmi, nepríjemné zranenia, vnútorný hamletovský boj (súťažiť či nesúťažiť) a napokon 5. miesto v úvodnom slalome Svetového pohára vo fínskom Levi. Rovnajúce sa morálnemu víťazstvu.

"Ráno som išla na rozjazdenie a vo štvrtej bráne som chytila špicara," začala svoje rozprávanie pre TASR Zuzulová. Ako na potvoru práve v tomto úseku bola ochranná sieť zhruba meter od vyjazdenej stopy: "Vpálila som do toho rovnými nohami a lyže mi zostali nejako v sieti, ani neviem ako sa to zomlelo. Bola som úplne v šoku. Spadla som na bok, udrela som si hlavu, vyrazilo mi dych. Nič som nevidela... Bol to hrozný pocit." Keď Veroniku prvotne vzkriesili, začala si uvedomovať bolesti a na hoteli sa jej preto okamžite ujal jej dvorný fyzioterapeut Jozef Kunyi. "Jožko sa mi to snažil rozmasírovať, lebo som tuhla a ani chodiť som nemohla."

Zuzulová v prvom kole bez rozjazdenia

Zuzulová išla do prvého kola prakticky bez rozjazdenia. Šťastím pre ňu bol aj fakt, že tamojší kopec, mimochodom v jej vnímaní veľmi neobľúbený, sa nezačína strminou. V otvorených bránkach v prvej polovice trate stačilo držať rytmus a ťažiť z dobrej techniky. A práca nôh v momentálnom svete slalomu je aj podľa trénerov súperiacich tímov doménou slovenskej zjazdárky.

"Bola som odhodlaná zvládnuť ten slalom za každú cenu, aj keby som mala získať iba jeden bod. Na rovine sa to dalo, ale potom na strmom to strašne bolelo. Čo brána, to strašný pocit, dobre, že som nekričala od bolesti. Pred druhou jazdou som sa snažila na tieto veci zabudnúť a napokon sa mi podaril takýto výsledok."

Naša lyžiarka mala v sobotu kus šťastia

V točivých disciplínach sa pády, pred ktorými lyžiar stratí kontrolu, končia veľmi často zranením kolena. Aj Zuzulová priznáva, že mala za sobotňajších okolností aj kus šťastia: "Chvalabohu, že sa mi nestalo nič horšie. Lebo veru stať sa mohlo..." A aj keď sa nestalo, pomliaždeniny, bolesť hlavy a celkový otras tvorili dostatočnú mozaiku dôvodov, pre ktoré ostatní členovia malého slovenského tímu nechceli svoju hviezdu príliš zaťažovať náročnou súťažou. Veronika však tvrdí, že až tak dlho ich presviedčať o svojom odvážnom pláne nemusela.

"Dali napokon na môj pocit, Dôležité bolo ako sa ja cítim. Vedela som, na čom som a oni to za mňa odjazdiť nemôžu. Samozrejme, že keby to bolo niečo vážnejšie, tak by som do toho nešla." Vyšlo to parádne, veď šéf minitímu, Zuzulovej otec a tréner málokedy vyrukuje so superlatívom, aký stihol tesne po súťaži vysúkať pre TASR - je to fantázia.