Bol mladý frajer, ktorý míňal, čo to šlo. Keď si hľadal prácu, vyjavene na neho hľadeli

Ich život je šport. Lenže po víťazstvách aj prehrách sa začína reálny život. Basketbalista RICHARD URLAND je štvornásobný majster Slovenska. 

Pozviechal sa z krachu dvoch basketbalových klubov, vždy sa vrátil a vyhral ligu. Zvládol aj obdobie, keď mu meškali výplaty a kalkuloval, čo si môže dovoliť. „Hovorili mi, že som talizman. Kde som prestúpil, tam som získal titul. Mal som šťastie na spoluhráčov a vedenie klubov,“ povedal v rozhovore pre Sportnet tridsaťdeväťročný bývalý hráč. 

Neskôr zistil, aké náročné je hľadanie bežnej práce. Pri pracovných pohovoroch na neho častokrát vyjavene hľadeli. Prečítajte si ďalší príbeh zo seriálu Život po kariére.

Richard Urland vyrastal v Modre. Malé mesto má silnú hádzanársku základňu a aj on sa chcel spočiatku venovať tomuto športu. „Bol som na jednom alebo dvoch tréningoch, ale nechytilo ma to,“ priznal. 

K basketbalu sa dostal cez satelitné programy, kde vysielali prenosy zo zámorskej NBA. 

„Zapáčilo sa mi to a začal som si svojvoľne hádzať na stromy a podobne. Bol som vtedy druhák na základnej škole. Otec ma zobral do Pezinka, kde basketbal fungoval. Povedal mi: „Keď ťa to baví, tak poď.“ Nebola to ani prípravka, ale rozbehnutý ročník mladších žiakov. Bol som na výbere a dostal som sa do tímu,“ spomína na útle detstvo.

Z druhej ligy na vrchol

Urland prestúpil do školy do Pezinka, kde mohol naplno rozvíjať basketbalové zručnosti. Tréningy mal prakticky hneď za rohom. „Mal som aj spolužiakov, ktorí hrávali so mnou basketbal. Bolo to super. Cítil som sa ako Pezinčan prespávajúci v Modre,“ pousmial sa nad rivalitou v okrese. 

Za pezinský tím hral vo všetkých vekových kategóriách. Keď však mohol prestúpiť k mužom, klub Slovakofarma Pezinok, sedemnásobný majster Slovenska, skrachoval a predal extraligovú licenciu Prievidzi.

„Začali sme hrávať v tretej najvyššej slovenskej súťaži (2. liga). Každý rok sme postupovali vyššie a prebojovali sme sa až do extraligy. Tam už sme mali pomoc starších a skúsenejších hráčov. Bolo jednoduché sa tam dostať.

Tým, že sme tri roky postupovali do najvyššej ligy, tak som začal kariéru profesionálneho basketbalistu až vo veku 23 rokov. Moja prvá profesionálna sezóna bola v rokoch 2007/2008.“

Keď koniareň zaplnili fanúšikovia

Hneď v prvej sezóne po postupe (alebo návrate) Pezinka do najvyššej súťaže získal klub už pod názvom MBK Pezinok pre vinohradnícke mestečko ôsmy majstrovský titul. „Dokonca sme v strede sezóny získali aj Slovenský pohár,“ pripomenie Urland. 

Aké bolo tajomstvo nováčika? „Gro mužstva bolo zložené z hráčov, ktorí boli spolu tri roky a predierali sa ligami. Boli sme veľmi dobrá partia s výbornou chémiou. Doplnili nás však aj noví hráči.“

Finále hrali pezinskí basketbalisti proti Interu Bratislava. Malá telocvičňa, prezývaná koniareň, bola preplnená fanúšikmi. 

„Bola to veľká rivalita. Kapacita telocvične mohla byť do dvetisíc ľudí. Viem, že niektorí sa ani nedostali na zápas, iní sedeli na schodoch alebo stáli.“

Posledný finálový zápas sa odohral v Bratislave. Pezinok vyhral v sérii 3:1 na zápasy. „Oslavovali sme niekoľko dní. Bolo to pekné. Patrí to k mojim najkrajším momentom v kariére, pretože žiadnu trofej som predtým doma nemal. 

V mužstve sme mali aj chalanov, ktorí hrali aj za predchádzajúci klub Slovakofarma. Tí nemali tak pompézne oslavy ako my mladí.“

Vianočné prekvapenie

Ďalší rok sa Urland so spoluhráčmi dostali opäť do finále, kde však nestačili na Nitru. O rok neskôr sa finále opakovalo, ale z titulu sa tešili znova Pezinčania. 

Aj na začiatku sezóny 2010/2011 to vyzeralo, že klub má nakročené za ziskom cenného výsledku. V polovici ročníka viedol ligu. Na vianočnom večierku však prišla nečakaná správa. 

„Čakali sme, že na vianočnej večeri zhodnotíme začiatok sezóny. Manažér nám však oznámil, že klub nedisponuje žiadnymi finančnými prostriedkami, končíme a máme si hľadať nové kluby. 

Spomínam si, ako sme jedli večeru. Keď nám to oznámili, jedlo sme dali bokom a objednali sme si drinky. Vedenie sa rozutekalo preč. Možno by ich niektorí hráči pobili. Nebola to sranda. Prízvukovali nám, že je všetko v poriadku, ale o problémoch sa šepkalo. Dovtedy nám chodili aj výplaty. 

Možno na to mali vplyv aj parlamentné voľby v roku 2010, keď vládu zostavilo SDKÚ. Zrejme aj na základe toho klub stratil sponzorov. Pezinok sa úplne rozpadol. Klub dostal pokutu za to, že sa odhlásil z ligy a my sme si hľadali nový angažmán.“

Hráči z NBA ako normálni ľudia

Správa o konci majstra Slovenska sa rýchlo rozkríkla. „Kluby sa mi začali samé ozývať. Ak má hráč na Slovensku nejaký výsledok, tak nepotrebuje agenta. Slovensko je malá krajina, každý každého pozná. Nakoniec som veľmi rýchlo kývol na ponuku z Levíc,“ hovorí Urland. 

Basketbalista prešiel do Levíc spoločne s trénerom Františkom Rónom. Hneď v prvej sezóne získal klub historicky prvý titul. 

„Bolo to úžasné. Opäť sme vyhrali nad Nitrou. Mali sme výbornú partiu a do koncepcie dobre zapadli aj zahraniční hráči. Nikto nemal povýšenecké maniere. Aj keď som hral počas kariéry s hráčmi, ktorí mali skúsenosti z NBA, tak stopercentne trénovali a počúvali trénera. Ak bol niekto v šatni kontraproduktívny a nevedel sa správať, tak ho klub posunul ďalej.“

Nasledujúcu sezónu hrali Levice paralelne slovenskú i českú súťaž. 

„Bolo nás vtedy veľmi veľa, dva kompletné tímy. Stále sme sa premiešavali a pendlovali sme podľa potreby. Nedarilo sa nám herne a klubu finančne.“ 

Aký bol rozdiel medzi slovenskou a českou najvyššou basketbalovou ligou? 

„Česká liga bola náročnejšia a na lepšej úrovni ako slovenská. Nie však o veľa. S Levicami sme sa úspešne dostali do play off českej ligy z posledného miesta. Tam sme chytili v prvom kole nezdolateľný Nymburk. Každý zápas sme prehrali o tridsať alebo štyridsať bodov. Bola to dobrá skúsenosť.“

FOTO: Kariéra Richarda Urlanda

Bez peňazí a klubu

Urland mal zmluvu aj na ďalšiu sezónu, ale nastali problémy s vyplácaním mzdy. 

„Už som si myslel, že ukončím kariéru. Prestalo ma to baviť. Jedno obdobie som chodil po Tescu s drobnými v ruke a kalkuloval som, čo si môžem kúpiť. To sme boli profesionálni športovci. Pol roka nám nechodili výplaty. Boli sme bez peňazí. Stále sme však zotrvali, pretože sme hrali ligu. Ak by som bol v normálnom zamestnaní a niekto by mi dva mesiace nezaplatil, tak by som skončil. My sme však sezónu dokončili.“

Niektorí hráči pohrozili klubu súdom. „Nakoniec sme sa mimosúdne vyrovnali. Vyplatili mi to, čo mali. Všetci sme boli nahnevaní. Človek to nerobí pre peniaze, ale musí z niečoho žiť. Mal som vtedy prvého syna na ceste, šiel som do neznáma a na účte som mal 3,50.“

Bývalý basketbalista rozviazal kontrakt a rozmýšľal, kam bude smerovať jeho kariéra. „Chalani, ktorí tam zostali, nedostali nič a klub šiel do krachu.“

Slovenská realita

Pezinský odchovanec si začal hľadať prácu a absolvoval niekoľko pohovorov. „Všetci na mňa iba vyjavene pozerali. Nechápali, že som bol dovtedy basketbalista a nemám žiadnu prax.“

Urland zistil, že narazil na realitu. Zľakol sa. „Keď mi povedali plat, tak som si uvedomil, kde sa vlastne platovo na Slovensku pohybujeme. Chcel som teda ešte skúsiť basketbal.“

Koľko ako basketbalista zarobil? 

„Viac ako študovaný otec. Mali sme dôstojné platy,“ reagoval pohotovo. 

Slovenský reprezentant si počas leta chodil privyrábať na brigády, aby finančne pokryl obdobie bez basketbalu. 

„Robil som záhrady. Trvalo to však iba mesiac, pretože vždy som hral v kluboch skoro do konca. Mesiac som si odpracoval a potom som nabehol na prípravu. Nemohol som si dovoliť byť mesiac bez peňazí.“

Basketbalista poloamatér

Hráč dostal ponuku z klubu Inter Bratislava, ale nezodpovedala jeho predstavám. 

„Zavolal mi generálny manažér Michal Ondruš, že by potrebovali hráča na krídlo. Mal som nejaké finančné požiadavky, ktoré mi však nevedeli splniť. Nechali sme to otvorené. Stále som si hľadal prácu a chodil po pohovoroch.“

Našťastie, manažér sa snažil Urlandovi pomôcť a zohnal mu prácu, ktorá by mu plat basketbalistu dorovnala. 

„Konateľ firmy bol Petr Kufner, bývalý basketbalista a menší sponzor Interu Bratislava. Zamestnal ma na polovičný úväzok vo firme, ktorá predávala a prenajímala kopírky. Dovolil mi trénovať a odchádzať skôr na zápasy. 

Výplata vo firme mi dorovnala plat, ktorý som si v Interi vypýtal. Bolo to však náročné. Ráno som šiel do práce a odtiaľ rovno na tréning. Syna som vôbec nevidel. Keď som odchádzal a prichádzal, tak spal. Cez víkendy sme mali zápasy.“

S novým klubom prišiel ďalší titul. „Hovorili mi, že som talizman. Kam som prestúpil, tam som získal titul. Mal som šťastie na spoluhráčov a vedenie klubov.“

Trénoval, ale nehral

Urland ukončil kariéru uprostred ďalšej sezóny v roku 2014 vo veku tridsať rokov. 

„Bola to rozohraná partia. Do klubu prišiel nový tréner, ktorý mi dal veľmi jasne pocítiť, že ak nebudem trénovať, tak nebudem hrávať. Ranné tréningy som nestíhal pre robotu. Nestaval ma, ako som si predstavoval. Pýtal som sa samého seba, či to ešte potrebujem. Mám sa naháňať za loptou a nehrávať? Trénoval som pre to, aby som hral v zápase.“

K rozhodnutiu skončiť s basketbalom prispelo i zranenie chrbta. „Pomohlo mi to určiť si priority. Už ma to ani nenapĺňalo, šiel som cez bolesť. Povedal som si, že som starý cap,“ prezradil. 

Zostal pracovať vo firme, ktorú mu zohnal manažér. „Vo firme som sa pomaly vyšplhal cez kuriéra, skladníka, vedúceho skladu až po koordinátora servisu. Bol som tam sedem rokov.“

Bývalý basketbalista zistil, že má zrazu veľa voľného času. „Prekvapilo ma to. Paradoxne ma veľmi začali bolieť kĺby. Ako keby som trénoval päťfázovo. Telo si zvyklo na pohyb a dalo mi to pocítiť.“

Aký bol jeho prechod do bežného života? 

„Niektoré veci v práci boli pre mňa ťažké, musel som sa učiť odznova. Každý na mňa pozeral, že som už trošku starší a nemám žiadne skúsenosti. Toto mi dali ľudia na začiatku môjho pracovného života pocítiť. 

Zamestnanec, ktorý niekedy hral kolektívny šport, je však veľmi vďačný. Vie pracovať v tíme a je zvyknutý plniť príkazy, pretože celý život počúval trénera a učil sa.“

Spokojný, ale mohol dosiahnuť viac

Urland je s basketbalovou kariérou spokojný. Dosiahol všetko, na čo siahol. „Myslím si, že som bol v basketbale dobrý. Nebol som najlepší hráč ligy, ale išlo mi to. Mal som dobré i zlé zápasy. V slovenskej lige som sa nestratil.“

V hre videl aj nedostatky. 

„Viem, že som nepracoval s nastavením mysle v mladosti tak, ako by som mohol. Hráči nemajú mentálnych koučov. Ak by ich mali, tak by z nich boli ešte lepší hráči. Hlava je veľmi komplikovaná. 

Videl som veľa dobrých hráčov, ktorí to nemali v hlave v poriadku a skončili. Boli talentovaní a dreli, ale mentálne nestíhali. Čím je hráč výkonnejší a má dobre nastavenú myseľ, tak mu to ide lepšie. Tým je človek populárnejší, viac zarába a dostane sa do lepších líg. Je to kolotoč.

Keby som mal telo ako dvadsaťdvaročný chalan, v sebe výbušnosť a rozum, ktorý mám teraz, tak by moja kariéra dopadla inak. Nehovorím, že tá moja bola zlá, ale možno by mohla byť lepšia. Výkonnejšia.“

Radosť mu robila aj reprezentácia Slovenska. Patril do širšej nominácie. „Mám za sebou zopár štartov. Bola pre mňa pocta, keď som si obliekol slovenský dres. Neodmietol by som to za žiadnych okolností.“

Mladý frajer

Takmer štyridsaťročný bývalý basketbalista si s odstupom rokov uvedomuje, že počas aktívnej kariéry mohol spraviť isté kroky, aby bol prechod do bežného života pre neho jednoduchší. 

„Viac by som šetril. Určite by som do niečoho investoval. Vtedy som bol mladý frajer, ktorý mal trochu viac peňazí a míňal som, čo to šlo. Viac som si dovolil. Nehovorím o nejakých alkoholových opájaniach alebo gamblingu. Jednoducho som si užíval život. 

Mal som normálny plat, možno trošku vyšší na tie časy. Mali sme nárok aj na prémie, ale často sa stalo, že sme ich ani nevideli. O hráčov sa klub postaral a výplata bola ako vreckové. V Leviciach som mal zabezpečený byt, stravu. 

Bolo to pekné obdobie, neľutujem to. Šport je však drina a odriekanie. Robil som to, čo ma v živote najviac bavilo. Tešil som sa do práce,“ zamyslel sa. 

Urland momentálne pracuje v stavebnej firme, kde ho zlanáril kamarát. „Mám flexibilnú prácu a viac voľného času. Práca v stavebníctve je dobrá, máme dobrý vzťah vo firme a celkom sa nám darí. Máme pohodu, ale nebaví ma to viac ako basketbal. Basketbal je láska na celý život.“

Mrzí ho, že sa neukázal deťom

Keď Urland ukončil kariéru, na basketbal trochu zanevrel. „Nechcel som o tom ani počuť. Nepozeral som si ani výsledky. Po dvoch rokoch mi to však začalo chýbať, tak som sa k tomu vrátil.“

Teraz je situácia odlišná a slovenskú ligu sleduje. „Niektorí hráči z mojej minulosti stále hrávajú – Marek Kozlík stále nastupuje za Inter Bratislava, Peter Sedmák je v Česku. Ešte stále ich to baví.“

Občas si s bývalými spoluhráčmi z pezinskej juniorky rekreačne zahrá. Priznáva však, že ma málo času. „Mnohokrát to už nevládzem ubehať, som úplne mimo formy. Fučím pri tom. Máme však striedajúcich,“ pousmeje sa. 

Bývalý reprezentant má dvoch synov. Basketbalisti z nich nie sú, obaja hrajú futbal. „Jediné, čo ma mrzí je, že ma chalani nikdy nevideli hrať profesionálne basketbal. Bolo by pekné, ak by ma videli v akcii. To by sa mi páčilo.“