Zhasnutá pochodeň ukázala na hrdinu, ktorý spod vody vytiahol polovicu trolejbusu

Scéna, na ktorej si postarší športovec nechá pripáliť zhasnutú olympijskú pochodeň zapaľovačom, zabávala celý svet. No pre muža v bielej čiapke s červeným brmbolcom to zďaleka nebolo prvých pätnásť minút slávy v živote.

Šavarš Vladimirovič Karapeťan je už dlho hrdinom. V Arménsku i v Rusku. A vôbec nie len pre svoje športové úspechy. Je to skutočný geroj.

Superman! Herakles!

Vo vode sa neutopí, v ohni nezhorí. Kto? Šavarš Karapeťan. Taký vtip si rozprávali v Jerevane pred tridsiatimi rokmi.

Armén by sa podľa neho pokojne mohol stať hrdinom kresleného seriálu, v ktorom pri rôznych katastrofách zachraňuje ľudí. Horí niekde budova a sú v nej ľudia? Treba niekde zastaviť rútiaci sa autobus na kraji priepasti?

No príbeh Šavarša Karapeťana nepotrebuje zveličovanie ani aureolu ruského hrdinu, hoci domáci novinári ho majú za Herakla či Supermana.

Jeho športová kariéra bola krátka ako obdobie medzi dvomi olympiádami. Šport, v ktorom sa preslávil, dokonca v programe olympiády nie je – plutvové plávanie.

Pôvodne trénoval s bežnými plavcami, pre spor trénerov ho však neskôr vyradili. Preto sa dal na plávanie s plutvami.

Sedemnásť titulov majstra sveta, trinásť európskych a desať svetových rekordov zaplával za štyri roky. Dva roky mu dokonca patrili rekordy vo všetkých štyroch disciplínach, v ktorých súťažil.

Rekordér s plutvami. FOTO - PROFIMEDIA

Zlatá rybka

Ak by existoval svetový rebríček, ako napríklad v tenise, bol by s veľkým náskokom jednotkou. Volali ho Zlatá rybka. Z pretekov nosil iba najcennejšie medaily.

Až do 16. septembra 1976. Na ten tragický deň si sám Šavarš spomína v dokumentárnom filme Plavec takto: „So závažiami sme behali s bratom a trénerom okolo jerevanského jazera. Priamo pred očami nám zišiel z cesty trolejbus rovno do vody a nebolo ho. Skočil som do vody za ním.“ Vodič sa pohádal s jedným z cestujúcich, nezvládol šoférovanie a trolejbus s 92 ľuďmi bol odrazu osem metrov pod vodou.

Karapeťan zakázal bratovi, aby sa potápal k vraku. „Bol mladý a bolo to veľmi nebezpečné. Nechcel som, aby sa mu niečo stalo. Na dne bola veľmi slabá viditeľnosť. Dvere na trolejbuse ostali zatvorené. Vnútri sa ľudia tlačili pri vzduchovej bubline.“

Nohami rozbil sklo a začal topiacich sa ľudí vyťahovať na hladinu. Podľa viacerých ruskojazyčných zdrojov vytiahol za dvadsať minút štyridsať ľudí. Prežila len polovica.

„Vedel som, že môžem zachrániť iba určitý počet ľudí. Snažil som sa postupovať rýchlo a nerobiť chyby. Každá by stála niekoho život. Sám som ku koncu už nevnímal, čo robím a raz som vytiahol hore miesto človeka sedadlo. Mohol som niekomu zachrániť život. Dodnes ma to trápi.“

Šavarš je na záujem davov zvyknutý. FOTO - PROFIMEDIA

Posledný rekord

Za záchranu cudzích životov takmer zaplatil svojím. Skončil v nemocnici rovnako ako tí, ktorých vyťahoval z vody. Jeho samého musel už v bezvedomí ťahať na breh brat.

Opakované potápanie do hĺbky mu spôsobilo krvné zrazeniny, silný zápal pľúc. Do rán od rozbitého skla chytil infekciu.

Štyridsať dní ležal v kóme. Väčšinu času v silných horúčkach. „Keď som sa zotavil, povedali mi, aby som zabudol na šport.“

Mal iba 23 rokov. No aký by to bol ruský hrdina, keby sa aj z toho nedostal.

„Bola to drina. Na tréningoch som išiel po malých krokoch. Meter po metri. Aj po pol roku tréningu som cítil, že to stále nie je ten Šavarš ako predtým. Pľúca akoby neboli moje. Nemohol som sa poriadne nadýchnuť. Stále som dychčal. Chýbala mi sila. Po každej dĺžke v bazéne som dlho oddychoval.“

Podarilo sa mu však dosiahnuť ešte jeden svetový rekord na štyristo metrov – 3:00:6,2 minúty. Potom s plávaním nadobro skončil.

Obuvník

Príbeh o záchrancovi, ktorý sám vytiahol na breh polovicu trolejbusu, sa v Jerevane stal legendou. Meno záchrancu však bolo dlho neznáme. Až šesť rokov po udalosti napísali príbeh v Komsomoľskej pravde. Poštárka mu pár dní nosila domov vrecia plné listov. Bolo ich vyše 60-tisíc.

„Nikdy som to nevnímal, že ja by som bol jediným záchrancom a že som urobil nejaký hrdinský čin. Bolo tam veľa ľudí, ktorí pomáhali. Záchranári, lekári. Veď štyridsaťpäť minút po tragédii už nebolo čo robiť,“ spomínal pre Gazetu.ru.

A prečo sa vo vtipe hovorí, že Šavarš nezhorí? O niekoľko rokov neskôr bol prvý pri veľkom požiari športovej haly a pomáhal ho hasiť. Aj vtedy sa prebral až v nemocnici s popáleninami po tele.

Olympijský plameň pri svojej slávnostnej ceste z Červeného námestia do Kremľa za prezidentom Vladimirom Putinom však neochránil. Veľa nechýbalo a prezident by v Soči dvíhal veľký plameň od zapaľovača.

A čo na to Šavarš? „Ale veď tradíciu sme nijako neporušili. Všetko sme včas napravili a fakľu sme pripálili olympijským ohňom. V tom, že vietor sfúkol plameň, netreba hľadať žiadnu mystiku. Nikdy som nebol poverčivý, je to údel ľudí, ktorí si neveria,“ dodáva Karapeťan.

Dva dni po tom, čo mu fakľa zhasla, bežal v olympijskej štafete opäť. Potom sa zrejme opäť vrátil k svojmu bežnému životu v Moskve, kde vlastní malé obuvníctvo a predajňu s ortopedickými pomôckami.