Zabijem ťa, zasr... Európan! Cíger zažil v NHL peklo na ľade i na striedačke

BRATISLAVA. Hokejovo vyrástol v Martine, do sveta veľkého hokeja sa dostal z Trenčína. Reprezentoval Československo v čase, keď sa do federálneho výberu veľa Slovákov nedostávalo.

Ako 21-ročný nastúpil na svoj prvý zápas v NHL. 

So Slovanom Bratislava sa stal niekoľkonásobným majstrom Slovenska, štyrikrát ako hráč a dvakrát ako tréner.

V roku 2011 založil hokejovú akadémiu s cieľom rozvíjať potenciál detí pochádzajúcich aj z menej majetných rodín.  

Dva roky viedol ako hlavný tréner slovenskú reprezentáciu.

Najlepšie si oddýchne na poľovníckom posede či s rybárskym prútom v ruke. Hosťom podcastu Vykroč portálu sportnet.sk bola slovenská hokejová ikona ZDENO CÍGER.

Vo finále Stanleyho pohára 2013 nastúpil Patrice Bergeron so zlomeným rebrom, vykĺbeným ramenom, natrhnutým svalom a prepichnutými pľúcami. Po poslednom zápase sa postavil do radu, aby si potriasol ruku s tými, ktorí mu všetku tú bolesť spôsobili. To je to, čo robí hokej výnimočným? Prečo ste sa stali hokejistom vy?

Ja a moja generácia sme hraním hokeja a iných športov odmalička trávili veľa času, sídliská vtedy pouličnými športami žili. Prirodzene sme sa tak zdokonaľovali vo viacerých oblastiach, učili sa súťažiť, presadzovať, ale aj vyrovnávať sa s prehrami. Dnes takáto všestrannosť mladým chlapcom chýba.

Už v týchto zápasoch na ulici bola konkurencia a ukazoval sa v nich charakter mladého športovca. Keď niekto zabrať nechcel, prípadne vyvolával konflikty, kolektív ho medzi seba neprijal a bolo pre neho ťažké sa do nejakého pouličného tímu dostať. V dnešnom čase sa srdiečko a zápal pre šport vytrácajú.

V kvalitnej federálnej lige ste sa v devätnástich stali najlepším nováčikom súťaže. Na svojich prvých seniorských MS v Štokholme ste boli členom najproduktívnejšieho útoku s Vladimírom Růžičkom a Vladimírom Svitekom a výrazne ste pomohli k zisku bronzu. Čo ste robili lepšie ako ostatní, čo vás už v mladom veku odlišovalo od rovesníkov a robilo výnimočným?

Možno som v sebe určitý druh talentu mal, ale pevné hokejové základy som v detstve dostal už na spomínanej ulici, kde sme hokejovým drilom, prácou s hokejkou, všestranným pohybom a zápasmi trávili niekoľko hodín každý deň. Vybudoval som si tak celoživotnú lásku a vášeň pre hokej.

Na martinskom zimnom štadióne som trávil veľa času, miestni „ľadári“ ma ako jediného neodbytného púšťali na ľad aj počas jeho úpravy, za čo im aj touto cestou ďakujem. Boli sme jedna hokejová rodina a bolo skvelé, že som mal príležitosť obuť si korčule a ísť na ľad vždy, keď som chcel. 

Do sveta veľkého hokeja som sa dostal v Trenčíne, ale Martin má v mojej kariére osobitné postavenie. Práve tu som sa ako junior dostal do A-mužstva, kde si ma pod krídla vzali starší a skúsenejší hokejisti. Prežil som s nimi fantastické chvíle na ľade aj mimo neho, mnohému som sa naučil a som za to vďačný.

V roku 1990 ste sa dostali do NHL. V tíme New Jersey Devils ste sa vôbec nestratili, v 45 zápasoch ste strelili 25 gólov. V ďalšej sezóne ste si v tíme zahrali s legendami tohto športu Petrom Šťastným a Vjačeslavom Fetisovom. Ako si spomínate na toto obdobie a aké náročné bolo pre Európana uchytiť sa a pravidelne hrávať v NHL?

Nebolo to vôbec jednoduché, nakoľko som bol medzi prvými, ktorí mohli oficiálne opustiť Česko-Slovensko. Už na MS juniorov v roku 1989 v americkom Anchorage ma rôzni agenti a skauti lákali, aby som po turnaji u nich ostal a do vlasti sa nevrátil. Nejakí sovietski hokejisti tam aj zostali, ale pre mňa to nebola cesta.

Ja som si nedokázal predstaviť, že by som opustil svoj domov, rodinu a priateľov bez toho, aby som sa mohol vrátiť. Bol som veľmi rád, že som ešte nejaký čas mohol počkať, a hneď ako sa situácia v spoločnosti zmenila a režim padol, mohol som do NHL odísť oficiálne.

Keď som do najlepšej hokejovej ligy sveta v roku 1990 prišiel, ešte tam nepôsobilo toľko hráčov z Európy ako dnes. Domáci hráči a tréneri nás vtedy vnímali s obavami, že sme ich prišli obrať o prácu, o to náročnejšie bolo presadiť sa. V tom čase bol Európan na klziskách NHL pre domácich hráčov červeným súknom.

Spomínam si na zápas v Minnesote, rozhodca ešte ani nehodil na vhadzovaní puk na ľad, proti mne sa postavil jeden z domácich hráčov, mohutný Craig Ludwig, a s krvavými očami mi začal ako Európanovi nadávať. Kričal, že ma zabije a sekol ma po nohe tak, že mi na nej odumrel nerv a mesiac som nevedel chodiť.

Keď som sa počas zápasu s protihráčom zrazil, on spadol a ja som zostal stáť, 15 tisíc divákov na štadióne šalelo. Hráč z Európy musel mať v tom čase oči všade a dávať dobrý pozor, aby ho neprešiel nejaký „kamión.“ Táto skúsenosť ma však zocelila a posunula ďalej, naučil som sa byť v strehu a vidieť, obrazne povedané, aj za seba.

Z NHL ste sa po šiestich rokoch prišli na Slovensko, ale do slávnej ligy ste sa ešte raz vrátili. V sezóne 2001/2002 vás napriek vysokej produktivite vymenili z New York Rangers do Tampa Bay Lightning na Floride. A nasledoval definitívny odchod domov. Ako s odstupom času hodnotíte návrat do NHL?

V NHL som vtedy už dlhšie nepôsobil a v Slovane Bratislava sa mi darilo. Prišla však životná ponuka, z finančnej stránky oveľa príťažlivejšia ako tie predchádzajúce.

NHL som si chcel ešte raz vyskúšať aj z hokejovej stránky. Mal som viacero ponúk, pre New York Rangers som sa rozhodol najmä kvôli ich manažérovi Glenovi Satherovi, ktorého som poznal z Edmontonu Oilers. Čas však ukázal, že som sa nerozhodol správne.

New York je obrovské mesto, a mne veľké mestá rýchlym životným štýlom nevyhovujú, navyše hneď 11. septembra 2001 padli v meste po teroristickom útoku Dvojičky a celé sa to rútilo zlým smerom.

Sezóna sa pre mňa začala výborne, v úvodných 10 zápasoch som získal 10 bodov. V tíme však bolo veľa hviezd, ako napríklad Eric Lindros, Mark Messier, Brian Leetch, a tí ma medzi seba nepustili. Na Rangers bol vtedy vyvíjaný obrovský tlak, špičkovým hráčom sa síce veľmi nedarilo, ale keďže boli najlepšie platení, museli mať na ľade jednoducho najviac času.

Mne sa naopak aj napriek vysokej produktivite na ľade veľa priestoru nedostávalo, nechodil som ani na presilovky. Vedenie klubu ma vymenilo do tímu Tampa Bay Lightning, do nádherného prostredia na Floride, kde sa mi veľmi páčilo, tešil som sa ako si to tam všetko užijem.

Malo to však háčik, stretol som sa tam s trénerom Johnom Tortorellom, s ktorým som si absolútne „nesadol“. Neznášal európskych hráčov, začal mi robiť zo života peklo, a ja som odtiaľ jednoducho musel odísť.

Uvediem len dva príklady, ktoré opisujú, do akej nemilosti som sa u tohto trénera dostal. Pri video-analýze gólu, ktoré naše mužstvo dostalo, pripisoval najväčší podiel viny mne, hoci som pri danej situácii ani nebol. Vyčítal mi, že som si do Tampy prišiel zarobiť peniaze a na hre mi nezáleží. Toto tvrdil mne, hráčovi ktorý odmalička žije výlučne hokejom a pre hokej.

Na môj posledný zápas v drese Lightning ma prišli do Tampy z veľkej diaľky pozrieť moji rodičia, a napriek tomu ma tréner Tortorella nechal sedieť na lavičke. Počas zápasu som sa zdvihol a povedal že tu definitívne končím, takýto prístup tolerovať viac nebudem.

Takmer okamžite po ukončení hráčskej kariéry ste si v roku 2006 bez trénerskej kvalifikácie sadli na lavičku Slovana Bratislava a ako prvý tréner v histórii Slovenska ste s ním dvakrát po sebe získali majstrovský titul.

Zaviedli ste ako novinku jednofázové tréningy a hráčom tak dožičili viac času na oddych, či individuálnu prípravu. Ako ste si dokázali v pomerne mladom veku 37 rokov a bez trénerských skúseností získať rešpekt, zjednotiť a želaným smerom viesť kabínu s hráčmi odlišnými vekom, povahou či veľkosťou ega?

Neplánoval som sa stať trénerom. Udialo sa to náhodou, aj keď sa hovorí že náhody neexistujú a všetko sa pre niečo deje. Bolo to spontánne a viaže sa k tomu pekný príbeh.

Sedel som na poľovníckom posede a číhal na diviaka, keď mi volá generálny manažér Slovana Maroš Krajčí s tým, že hľadá trénera, či o nejakom neviem. Čudoval som sa, prečo sa pýta práve mňa, veď kde by som ja vedel o nejakom trénerovi. Napokon sme sa dohodli, že na trénerskom poste vypomôžem až do času, kým sa nájde skúsený kvalifikovaný tréner. Zliezol som z posedu a odišiel sa posadiť na trénerskú lavičku (smiech).

Odvtedy trénujem a teším sa z toho, že som mal a stále mám možnosť ostať pri milovanom hokeji aj po hráčskej kariére. Hokej robím odmalička, strávil som s ním veľa času a neviem si predstaviť, že by som robil niečo iné.

Čo sa získania rešpektu kabíny týka, už ako hráč v drese Slovana či reprezentácie som sa učil riešiť záležitosti týkajúce sa hráčskej kabíny. Neskrýval som sa, snažil sa byť lídrom, pôsobiť na hráčov motivačne a stmeľujúco. Niekedy som bol psychológ, v istých situáciách som musel vedieť aj zdvihnúť hlas.

Ako tréner som mal v Slovane prirodzený rešpekt napriek tomu, že niektorí hráči boli odo mňa starší, ako napríklad Petr Pavlas. Mali sme nastavené určité pravidlá, disciplína bola samozrejmosťou, dôležité boli aj morálno-vôľové vlastnosti hráčov. Boli súťaživí a ctižiadostiví, veľmi dobre vedeli, že klub v ktorom pôsobia má náročných fanúšikov a vedenie si kladie tie najvyššie ciele.

Dva roky ste viedli slovenskú reprezentáciu, no doplatili ste na spor nespokojných hráčov s vedením Slovenského zväzu ľadového hokeja. Viacero hokejistov odmietlo reprezentovať. Ako to s odstupom času vnímate?

Neboli to pre mňa príjemné dva roky, nerád sa k tomu vraciam. Bol by som radšej keby sme mali na prácu pokoj, ale zasiahla do toho politika, sabotáže, bojkoty. Chlapci boli ovplyvnení a nechceli hrať, takže som si to odskákal.

Trénovať reprezentáciu je najväčšia pocta, ale za takýchto okolností to bolo veľmi ťažké, keď nemáte s kým hrať. Na veľký turnaj, kde sme sa porovnávali s najsilnejšími hokejovými krajinami, sme išli s hráčmi z českej či slovenskej extraligy, ktorí by sa za normálnych okolností asi nedostali do nominácie. 

Ťažko sa mi na to spomína. Ešte keď sa človek dozvedel, že tí hráči boli vedome ovplyvňovaní, aby nešli na šampionát a pred turnajom sa odhlasovali. Nikdy by som si nepomyslel, že sa niečo také môže stať na reprezentačnej úrovni.