BRATISLAVA. Drsný pohľad, zovreté päste a spŕška rán. Keď si zadáte do vyhľadávača na youtube meno Michal Čajkovský, zobrazia sa vám videá, na ktorých slovenský hokejista zväčša rozdáva údery.
Svoje bitkárske schopnosti dokázal aj v drese Sparty Praha. V prípravnom zápase s nemeckým Manheimom sa na ľade strhla poriadna šarvátka.
Urastený obranca, ktorý meria vyše stodeväťdesiat centimetrov a váži približne sto kilogramov, bojoval v jednom okamihu až s dvoma hráčmi súpera. Poradil si s nimi. Potom prikorčuľoval tretí a spacifikoval aj jeho.
Keď pred dvoma rokmi prichádzal Michal Čajkovský zo zámoria do Európy, slovenskí hokejoví priaznivci ho poznali skôr ako bitkára.
„V Amerike sa raz za čas treba pobiť a urobiť si meno. Netreba si tam nechať skákať po hlave. Keď Európania prídu do zámoria, všetci ich berú, že sú mäkkí,“ tvrdí 24-ročný obranca.
„Keď do vás niekto skáče, treba ukázať, že sa ho nebojíte a získať rešpekt. Ale to neznamená, že budem chodiť za každým súperom a pýtať sa, či sa chce pobiť, to nie.“
Na jeho svalnatej ruke sa vyníma bohaté tetovanie. Orol, dve lebky, dátumy narodenia starých rodičov a názov skladby It’s a long way to the top (Na vrchol vedie dlhá cesta) od austrálskej rockovej kapely AC/DC.
K hokeju ho priviedla mama
Po prechode na európske klziská začal viac ukazovať svoje hokejové schopnosti. Na ľade vyniká fyzickou vyspelosťou, skvelým korčuľovaním a útočným poňatím hry.
Z hokejistu, ktorého viacerí považovali za bitkára, je momentálne jeden z najlepších slovenských obrancov, ktorí pôsobia v Európe.
„Vždy som sa snažil hrať hokej. Prvoradá je u mňa defenzíva, ale často sa snažím podporovať útok. Priznávam, že v zápase nastanú situácie, keď sa neudržím a vybuchnem,“ poznamenal.
S hokejom začal v období, keď väčšina jeho rovesníkov ešte nevie, na čo slúžia korčule a ako funguje hokejka.
„Mal som dva a pol roka. Bol som s mamou na zimnom štadióne v Bratislave na verejnom korčuľovaní, keď sa nás tréner Slovana pán Zmajkovič spýtal, či nechcem skúsiť hokej. Na druhý deň som prišiel na tréning a už som zostal pri ňom,“ spomína.
Rodený Bratislavčan pôsobil v Slovane do piatej triedy v základnej škole. Potom na tri roky odišiel do Skalice, a neskôr sa ako dorastenec vrátil späť do materského klubu.
Všetci mu odporúčali Ameriku
V sedemnástich si obliekol prvý raz aj seniorský dres Slovana. Objavil sa v spoločnosti hokejistov ako Martin Kuľha, Ján Lipiansky, Ľubomír Vaic či Pavol Rybár. V súčasnosti je v reprezentácii s jeho synom Patrikom Rybárom.
„Bolo zaujímavé, že chvíľu som mal v bránke mladého Patrika a onedlho som bránil pred jeho otcom Pavlom. Pred vtedajšími hráčmi som mal veľký rešpekt. Slovan mal vždy nabitý káder s výbornými hokejistami.“
Už ako dieťa obdivoval Ľubomíra Višňovského. „Odmalička sme mali svoje idoly, keďže na Slovensku bola vtedy výnimočná hokejová generácia,“ priznáva.
V osemnástich sa rozhodol odísť do zámoria, kde strávil päť rokov. Zahral si aj na majstrovstvách sveta do osemnásť a dvadsať rokov.
„Chcel som odísť preč z domu a osamostatniť sa. Všetci mi hovorili, že keď chcem hrať vrcholový hokej, musím sa vydať touto cestou. Mali pravdu. Naučil som sa veľa vecí, pričuchol k novým zvykom a kultúre,“ opisuje.
S Ovečkinom cvičil i griloval
V zámorí sa pretĺkal viacerými nižšími súťažami, ale do vysnívanej NHL sa nedostal. V lete 2013 k nej nemal vôbec ďaleko.
dnes 15:05
