Najbúrlivejšia oslava? Keď sme mali bar pre seba, spomína nový rekordér

„Počkajte chvíľu, prejdem vedľa. Stále ešte oslavujeme,“ privítal nás v telefóne hlas nového volejbalového rekordéra PETRA KAŠPERA. Od spečatenia premiérového titulu Komárna v tom čase uplynulo zhruba osemnásť hodín.

Skúsený blokár s reprezentačnou minulosťou má v slovenskej extralige na konte unikátnych jedenásť finálových účastí a od stredy už sedem majstrovských titulov.

So spoluhráčom Matejom Kubšom vyrovnali v celkovom poradí doterajších rekordérov - Marek Kardoša a Mariána Vavreka.

Ako vyzerajú oslavy titulu v súčasnej pandemickej dobe?

Výborne, naďalej pokračujú... Je to, samozrejme, obmedzené. Po rozhodujúcom zápase sme zostali dosť dlho v športovej hale a potom sme sa presunuli na byt, pretože inde sa oslavovať nedá.

Odišlo zopár hráčov, ktorí mali povinnosti, ale gro družstva zostalo a chvíľu to ešte asi potrvá. Možno nám klub zabezpečí nejakú chatu a oslavy budú môcť pokračovať tam. 

V rozhodujúcom štvrtom finálovom zápase ste do hry nezasiahli. Prečo?

„Tréner sa rozhodol, že dá šancu Janovi Tarabusovi, ktorý mal predtým problémy s chrbtom, ale na tréningu to vyzeralo, že už je v poriadku. Pre mňa ako staršieho hráča bol priebeh série dosť rýchly. Na prípravu sme mali tri-štyri dni a nestíhal som stopercentne regenerovať.

Počas zápasu už nebolo potrebné nič meniť, obaja naši blokári hrali dobre. Snažil som sa spoluhráčov čo najviac povzbudzovať z lavičky, aj to patrí k športu.

Do play-off vstupovalo Komárno zo štvrtého miesta. V semifinále ste vyradili favorizovaný Prešov a vo finále nebezpečnú Myjavu. Rozhodli skúsenosti vášho tímu?

Myslím si, že áno. V prípade Prešova nám trocha pomohlo, že boli po covidovej karanténe. Naša hra však gradovala a verím, že by sme cez nich postúpili tak, či tak.

Myjava sa každým rokom zlepšuje. Pracujú veľmi dobre s mladými hráčmi, ktorí sa krok po kroku zlepšujú a ak sa im podarí udržať káder, onedlho budú veľký ašpirant na titul.

Majstrom Slovenska ste už siedmykrát. Lepšiu bilanciu než vy sám má v novodobej ére jediný klub - VKP Bratislava. Čo na to hovoríte?

Som veľmi šťastný. Keby mi niekto povedal počas mojich volejbalových začiatkov v Bardejove, keď som nevedel poriadne odbiť loptu o stenu, že budem hrať jedenásťkrát vo finále a získam sedem titulov, tak by som sa zasmial a odvetil mu, či nie je blázon.

Bol som v správnom čase na správnom mieste a snažil som si vyberať kluby, kde som videl perspektívu hrať o najvyššie priečky. Bral som tým aj zodpovednosť na seba, pretože bez potrebnej kvality to nejde.

Pevne verím, že minimálne ešte jeden rok ešte potiahnem a opäť sa ocitnem v dobrom tíme. Možno to bude naďalej v Komárne.

Sedem majstrovských titulov ste získali v priebehu trinástich rokov. Ako by ste ich porovnali?

Najpamätnejší bol určite prvý s Humenným, pretože ak zažijete niečo premiérovo, tak si to zapamätáte na celý život. Tie emócie, nadšených fanúšikov i kolektív si pamätám doteraz.

Vyzdvihol by som aj titul v Nitre, pretože vtedy som bol kapitánom. Vo finále sme odohrali náročnú sériu, v ktorej sme uspeli v rozhodujúcom siedmom zápase v Prešove. Klub nám vtedy prichystal perfektné oslavy v Bardejove, v mojom rodnom meste. To bolo pre mňa takisto nezabudnuteľné.

Každý jeden titul je krásny a preto si to aj teraz v Komárne užívame. Je to výsledok niekoľkomesačnej práce. Tešíme sa z toho, že sme najlepší na Slovensku.

Oslavovali ste už so štyrmi klubmi - Humenným, Volley Teamom Bratislava, Nitrou i Komárnom. Kde to bolo najbúrlivejšie?

V Bardejove. Ľudia z klubu vtedy zavelili, že z Prešova nejdeme rovno do Nitry, ale do Bardejova. Boli sme tam len hráči a realizačný tím, bez priateliek, či manželiek, mali otvorený vlastný bar a užili si ten večer maximálne. Tí, ktorí tam boli, určite vedia, o čom rozprávam...

Po troch získaných tituloch s Humenným sa vaša zbierka aktuálne preklopila v prospech tímov z opačného konca Slovenska. Kde sa vlastne cítite doma?

Ťažko povedať. Neustále žijem kočovným životom a nachádzam sa niekde inde. Stále budem srdcom východniar, to je jednoznačné. S manželkou však máme kúpený byt v Nitre a kvôli volejbalu i možno práci v budúcnosti uvažujeme nad tým, že by sme zostali na západnom Slovensku.

V súčasnom tíme Komárna ste hneď dvaja čerství rekordéri. Okrem vás má sedem titulov na konte aj Matej Kubš. Hecujete sa navzájom?

Trocha áno, ale sme predovšetkým radi, že sme ich získali. Toto je už náš štvrtý spoločný titul. V niektorých finále sme nastupovali proti sebe, takže keď on vyhral, ja som prehral a opačne.

Sme veľmi dobrí kamaráti a aj pred chvíľou sme sa rozprávali o tom, že keby sa nám to ešte raz podarilo, tak budeme rekordérmi sami, pretože viac než sedem titulov nemá na Slovensku nikto.

Takže o motiváciu máte postarané?

Áno, minimálne jednu sezónu by som ešte chcel odohrať. Fyzicky je to pre mňa čím ďalej, tým náročnejšie, musím sa sústrediť na regeneráciu a kvalitu, nie kvantitu tréningov. Ak má však v Komárne alebo niekde inde budú chcieť, určite by som si ešte chcel zahrať.

Dá sa v slovenských podmienkach volejbalom uživiť?

Profesionálom som od skončenia strednej školy, takže ja som sa uživil. Záleží, ako si človek nastaví priority a ako komunikuje s klubmi. Keď si hráč chce pýtať veľa peňazí, musí hrať dobrý volejbal a mať výsledky. Potom sa to dá.

Na Slovensku sú určite ľudia, ktorí sa uživia volejbalom. Nie je ich veľa, ale nie je tak, že volejbalista môže byť len poloprofesionál. 

Máte 36 rokov. Premýšľate nad tým, čo budete robiť po skončení hráčskej kariéry?

V podstate ešte nie. V Komárne som mal byť hráčom extraligového tímu a zároveň trénerom žien v prvej lige. Bohužiaľ pandémia spôsobila, že počas tejto sezóny ženské družstvo nemohlo hrať a ani trénovať.

Spravil som si trénerskú licenciu a chcel by som sa vydať týmto smerom. Zatiaľ len zbieram skúsenosti. Ak by mi to nevyšlo, alebo by som cítil, že na to nemám vlohy, budem uvažovať nad tým, čo ďalej.