Slovenská hokejová reprezentácia nepostúpila na vrcholnom podujatí už osem rokov do štvrťfinále, hokejová dvadsiatka bola lepšia ako siedma naposledy v roku 2015 a výber do 18 rokov druhý rok po sebe nedostal pre pandémiu ochorenia Covid-19 šancu vrátiť sa medzi elitu.
Ako pracujeme na Slovensku s hokejovou mládežou a môže sa v blízkej budúcnosti posunúť vyššie? "Nesmie nám stačiť, aby sme sa tešili z tesnej prehry s kvalitným súperom," hovorí tréner reprezentácie do 18 rokov IVAN FENEŠ.
Ako sa vám pozdávali výkony slovenskej dvadsiatky na nedávnych majstrovstvách sveta v Edmontone?
Bolo jasné, že nemáme v tíme silné individuality, takže sa musíme spoliehať na tímový výkon. Neprepadli sme v defenzíve, ale v ofenzíve sme sa vôbec nepresadili. Mal som pocit, že viacero hráčov nebolo celkom v pohode, prejavila sa u nich chýbajúca zápasová prax či tréningové výpadky. V hre slovenského tímu bolo veľa snahy, ale málo umenia.
Napriek tomu, že štvrťfinálové zápasy či niektoré súboje v skupinách boli tesné, silná päťka Kanada, USA, Rusko, Švédsko a Fínsko opäť jasne dominovala nad ostatnými účastníkmi. V čom najviac zaostávame za elitou?
To sa dá povedať jednoducho a stručne, v rýchlosti a v individuálnych zručnostiach. Tam je najväčší rozdiel. Česi sú na tom podobne, napriek tomu, že majú oveľa lepšiu infraštruktúru a väčšiu hráčsku základňu, majú tie isté problémy, čo my.
O individuálnom prístupe k hráčom sa hovorí už roky, ale máme na to na Slovensku dosť špecialistov?
Máme ich veľmi málo a chýba kvalita. Preto je dôležité pokračovať vo vzdelávaní trénerov, rozoberať veci z praxe.
Očakávame, že sa v tom procese budú angažovať kluby, ale koľko je na Slovensku takých klubov, kde majú trénerov, ktorí sa špecializujú zvlášť na brankárov, obrancov a útočníkov, kondičných trénerov, mentálneho kouča, video analytika... A to nehovorím len o A-mužstve, ale o mládežníckych tímoch.
Viem, chce to peniaze a čas. Musíme sa spojiť, spolupracovať a neklamať si, že robíme všetko dobre. Našim cieľom je vychovať hráčov pre najlepšie ligy sveta, to sa nám vráti na kvalite reprezentácie.
Mnohí rodičia mladých hokejistov hľadajú pre deti alternatívu. Ak si to môžu dovoliť, tak im platia individuálne lekcie, prípadne sa rozhodnú pre odchod do zahraničia.
Súhlasím, veľa rodičov má pocit, že to tu nefunguje tak, ako očakávali. Chýba dôvera v slovenských trénerov, to si povedzme otvorene. Niekedy je to oprávnené, ale niekedy nie.
Akceptujem, keď chlapci odídu do špičkového klubu v Európe alebo v zámorí, ale často skončia v priemerných kluboch, kde je starostlivosť o hráčov ešte slabšia než u nás. Čiže odchod do zahraničia nie je vždy ideálne riešenie.
Za vzor v práci s hokejovou mládežou sa kladú najmä Fíni či Švédi. Čo robia lepšie?
Majú vytvorené výborné zázemie, prepracovaný systém práce s každou vekovou kategóriou a nastavený tréningový proces, ktorý si nik nedovolí porušiť.