Tóth: Tréner mi vravel, že taký tučnučký chlapec sa na chôdzu nehodí

Snívali ste ako malý chlapec, že budete olympijským víťazom?

„Keď som bol menší, sníval som o kombajnoch. O olympiáde to bolo, až keď som bol trochu väčší. Asi až keď som začal so športom reálnejšie. Aj vtedy to skôr bolo o tom, že aby som sa raz dostal na olympiádu. Možno taká hlboká myšlienka tam už bola,  mojím vzorom bol Jozef Pribilinec a ja som tiež túžil po víťazstvách, ale bol som vždy skôr realista a neveril som, že sa dopracujem až na takúto úroveň.“

Kedy ste vôbec zistili, že existujú olympijské hry?

„Prvé som sledoval v roku 1992, ktoré boli v Barcelone. Z nich si skôr pamätám zapaľovanie ohňa lukom a titulnú pieseň a Lillehammer 1994 to som už naplno prežíval. Pamätám si fantastický hokejový turnaj, kde naši hokejisti prekvapili. Ale my sme boli odjakživa športovo založená rodina. Chodili sme s otcom odmalička na hokej i na futbal. Vždy sme športovali.“

Bola chôdza od začiatku veľká láska alebo ste skúšali aj iné športy?
„Ja som s ňou začal dosť neskoro. Mal som trinásť rokov, takže to bolo už vtedy serióznejšie. Už som vedel, že toto ma baví a mohol by som sa tomu dlhšie venovať. Keď ma vtedy zbadal tréner Mečiar, tak hovoril, že taký tučnučký chlapec nemá na chôdzi čo robiť. Pamätám si, že na prázdniny sme dostali na august za úlohu individuálne trénovať – tri, štyri, päť kilometrov. A ja som mu po prázdninách priniesol denník, kde bolo všetko zapísané a splnené. On vtedy zrejme pochopil, že tento tučnučký chlapec nemá super talent, ale je to pracant zodpovedný a cieľavedomý. A to je možno ešte dôležitejšie na vytrvalostný šport. A postupne ma to opantalo. Prišlo prvé sústredenie vo Vysokých Tatrách, prvý titul majstra Slovenska a pomaly som sa pripravoval s Duklou a už som sníval, že raz budem profesionálnym športovcom. Dalo by sa povedať, že to bol jediný seriózny šport, ktorému som sa venoval. Kým som bol malý, hral som aj futbal, hokej, ale ostala len atletika.“

Táto sezóna bola veľmi náročná. Mali ste zápal šľachy. Čomu vďačíte za to, že sa to skončilo maximálnym úspechom?

„Určite skúsenostiam. Vedeli sme, čo treba trénovať, lebo bez toho to nejde. Môžete byť odhodlaný, môžete chcieť, ale na päťdesiatke to bez tých stoviek kilometrov tréningu nejde. To bolo najdôležitejšie. Už vieme finálnu prípravu naplánovať, aby vyvrcholila vtedy, keď má. S trénerom máme desaťtýždňový režim. Osem týždňov pred vrcholom začíname so sústredeniami. Tým, že to zranenie bolo dlhodobé, ale nebolo to také závažné, že by som nešportoval. Ja som sa snažil plávať a chodiť na bicykel, preto tá kondícia nešla rapídne dole. A rýchlo som sa dokázal vrátiť k tréningu. Kľúčové bolo sústredenie v Livigne. A tam viem, že keď toto odtrénujem, že budem dobre pripravený. Pred Riom už sme boli pokojní. Vedeli sme, na čom sme.“

Mali ste ťažšiu chvíľu, keď ste neverili, že sa to na olympiáde môže skončiť úspechom?