Prečo je Djokovič menej obľúbený než Federer či Nadal? Na uznanie treba viac než len víťazstvo (glosa)

BRATISLAVA. Finálový zápas Next Gen ATP Finals dal bodku za touto sezónou. Víťazstvá, prehry, krásne a dlhé zápasy, organizačný bizár, problémy, radosť aj smútok, to všetko a oveľa viac ponúkol tento rok.

Postupom času na väčšinu zabudneme a v našich mysliach zostanú len tí úspešní, víťazi turnajov. Víťazstvá vám zaistia slávu na kurte aj mimo neho, ale sláva sa nerovná uznanie.

Ako dôležitá je prezentácia mimo kurtu? Cení sa charakter viac než veľké triumfy? Aké hodnoty prevládajú v tenisovom prostredí?

Problematike zisku obdivu sa venuje ďalší diel rubriky Davida Vařílka s názvom 15:40, ktorá je glosou na aktuálne, viac či menej výrazné témy v tenisovom svete.

Čo je vlastne dôležité?

V tejto sezóne sa radovali starí aj noví šampióni. Hráčov, ktorí toho v tenisovej kariére dokázali na kurte mnoho, je kvantum. Veď predsa hrabať sa v archívoch od roku 1877 a prvého Wimbledonu by nám dalo poriadne zabrať.

Človek si potom uvedomí, že vyhrať tenisový turnaj, či už pred Open érou (1968 až súčasnosť), alebo v nej, nie je nič, čo by nedokázal niekto iný. Získať uznanie je však už väčší oriešok.

Kto si teraz spomenie, že v rokoch 2000 a 2001 získali na okruhu titul hráči ako Švéd Andreas Vinciguerra alebo Španiel Joan Balcells a kto si o 30 rokov spomenie napríklad na Marca Cecchinata alebo Tennysa Sandgrena?

Nikto! Veď aj grandslamových víťazov je plné vrece a takto môžeme pokračovať donekonečna.

Pokiaľ nie ste superstar, padnete do zabudnutia. Aspoň takto funguje uznanie v športe. Zabúda sa tým na jednu dôležitú vec. Alebo viac vecí? A čo je vlastne dôležité? Človek sa v tej spleti otázok cíti ako Alica v krajine zázrakov.

Každá čestná práca si zaslúži uznanie

Aký je rozdiel medzi Rogerom Federerom a Novakom Djokovičom? Teraz nemyslíme, že má Novak o štyri grandslamy viac alebo o dve deti menej.

Fanúšikov majú obaja veľa, ale často, keď vo verejnej diskusii padne otázka, kto je z veľkej trojky najmenej obľúbený, padne voľba na Djokoviča. Prečo?

Práve preto, ako sa prezentuje na kurte aj mimo neho. Videli ste niekedy Rafaela Nadala rozmlátiť raketu? Videli ste niekedy Rogera kontroverzne vystupovať na verejnosti? Nie, nie a nie.

Obaja tenisu priniesli viac, stali sa vzormi a idolmi. To Djokovič tiež, ale oni ukázali svojim nástupcom, ako sa profesionálny tenista môže ideálne správať.

Ich prípad jasne demonštruje, prečo niektorí hráči znamenajú viac než iní. Mohli pritom pokojne dosiahnuť podobné úspechy.

Profesionálny športovec si svoj obraz nevytvára len na kurte, ale značne aj mimo neho. Avšak na kurte sa toho dá viac skaziť než získať, a to ani nemusíte prehrať. Však, John McEnroe?

Polovica sveta vás bude milovať, druhá nenávidieť. Rozporuplnosť vašej postavy z vás nikdy nespraví šampióna všetkých šampiónov.

Takých postáv nájdeme viac: Ilie Năstase, Andre Agassi, ale aj u žien Serena Williamsová alebo Maria Šarapovová. Nájdu sa ľudia, ktorí ich budú obdivovať, ale aj ľudia, ktorí ich budú neznášať.

Možno práve preto by sme si mali stále pripomínať tých, ktorí nielen víťazili, ale tiež menili svet tenisu. Rod Laver nebude v histórii zapísaný ako víťaz najväčšieho počtu grandslamov, ale jeho prínos bol obrovský.

To isté platí o Billie Jean Kingovej, ktorá založila organizáciu WTA a v zápase "Battle of Sexes" proti Bobbymu Riggsovi hrala nielen za seba, ale aj za všetky ženy a tenistky.

Môžeme si o tom zápase pomyslieť svoje, je okolo neho plno kontroverzných vecí, ale jedno je isté, hrala o budúcnosť ženského tenisu.

Nie je dôležité zvíťaziť, ale zúčastniť sa

Stále však potrebujete dosiahnuť úspech na to, aby ste mohli získať slávu. Tak to predsa nemôže byť správne. Sláva by sa nemala zakladať len na víťazstvách, tenisti by ju mali vedieť docieliť svojím charakterom a vlastnou prezentáciou.

Lenže potom to už je o tom, či chcú slávu alebo uznanie. Každý človek má potrebu byť ocenený, uznávaný, rešpektovaný, niekto viac, niekto menej.

Zdá sa, akoby sa uznanie dalo získať len na základe slávy. Tenisti, o ktorých sa tu bavíme, toho po športovej stránke dosiahli mnoho, ale tí, ktorí nemali také úspechy, ako keby nemali možnosť zostať v pamäti.

Čo chceme odovzdať budúcim generáciám? Silné ľudské príbehy tenistov a tenistiek, ktorí bojovali v tenisovom svete za perspektívu pre budúcnosť, tí, ktorí ukázali charakter, zapísali sa do sŕdc fanúšikov, aj keď nevyhrali veľké zápasy a tituly, alebo len mená na bezvýznamných trofejach?

Momenty, ktoré sa zapíšu do našich sŕdc

Taliani vyhrali po 47 rokoch Davis Cup. Prečo? pretože boli tím. A nielen päťčlenný tím s kapitánom. Na tribúne fandil, povzbudzoval krajanov a zrejme aj odovzdával rady Matteo Berrettini.

Mohol by sa flákať niekde na dovolenke pri mori alebo sa chystať na novú sezónu. Nie, on prišiel do Málagy podporiť tím po hororovej sezóne plnej zranení. Bol tam a oslavoval triumf.

On sám však v nominácii chýba a tohto roku nehral za Taliansko ani jeden zápas, to znamená, že ako víťaz Davis Cupu zapísaný nebude. Napriek tomu na ňom nebolo vidieť, že by ho to nejako mrzelo.

Až bude o 50 rokov niekto vymenovávať víťazov Davis Cupu, on tam nebude. Minimálne medzi víťazmi z roku 2023. Všetci zase zabudneme, a pritom ukázal charakter ako nikto iný.

Jannik Sinner ho dokonca na Instagrame označil na spoločnej fotke, a to priamo v strede trofeje pre víťaza tímovej súťaže.

Preto by sme na tieto príbehy nemali zabúdať. Ono predsa len je dobrý charakter a uznanie, či už za mimosúťažný prínos, alebo gesto fair-play. To často znamená viac než tituly.

Tituly zaznamenalo mnoho tenistov, ale niečo viac, to viac, kvôli čomu sa v srdciach tenisových fanúšikov zapísal dotyčný alebo dotyčná, je výnimočná vec. Nezabúdajme na to!

Autor píše pre portál tbtennis.cz