Dočkali sme sa dňa, keď na mene víťazky nezáleží (komentár)

Keď vojdete do bratislavského Národného tenisového centra hlavným vchodom od Príkopovej ulice, prejdete popri informačnému stánku, centrálnom dvorci, reštaurácii, kaderníctvu a ďalších prevádzkach.

Dlhá chodba vedie ďalej k fitness centru a vedľajším halovým dvorcom. Kto je pozorný, na pravej strane si všimne výklady, v ktorých za niekoľko minút spozná slovenskú tenisovú minulosť. Sú tam mená hráčov a hráčok, ktoré dosiahli významné úspechy a postúpili minimálne medzi sto najlepších na svete.

Nechýba tam ani galéria víťazov a víťaziek turnajov Slovak Open, ktoré sa už roky konajú v Bratislave. Ich história sa začala písať v polovici 90-tych rokov minulého storočia. To boli časy, keď na spočítanie slovenských tenistov a tenistiek v hlavnej súťaži grandslamového turnaja nestačili prsty na jednej ruke.

Prvé finále? Mauresmová vs. Clijstersová

Od roku 1995 sa hralo na antuke a turnaj dvakrát vyhrala Henrieta Nagyová. Potom sa akcia presťahovala do výstaviska Incheba a získala punc hlavného okruhu WTA. Boli na to peniaze, aj hráčky.

Práve v roku 1999 som prišiel do Bratislavy študovať na vysokú školu. Ako prvák na žurnalistike a veľký tenisový fanúšik som hneď počas prvého semestra išiel za generálnym sekretárom Slovenského tenisového zväzu Igorom Moškom, že chcem počas turnaja pomáhať v presscentre.

Odkázal ma na šéfku tlačového Martinu Žitnákovú. Povedala, že platené pomocníčky už má, ale ak chcem pomáhať zadarmo, tak bude rada. Odvtedy som nevynechal ani jeden ročník turnaja. Najprv ako pracovník presscentra, neskôr ako ozajstný novinár, ktorý pokrýval dianie na dvorcoch.

Mimochodom, viete, kto bol v tom roku 1999 vo finále? Amelie Mauresmová s Kim Clijstersovou. Obe sa neskôr stali grandslamovými šampiónkami, svetovými jednotkami a obrovskými hviezdami tohto športu.

Kométa Cibulková

Bratislavské podujatie malo od začiatku dve najväčšie poslania – pomôcť slovenským tenistkám získavať skúsenosti i body do rebríčka a divákom priniesť zážitok zo sledovania zaujímavých tenistiek, ktoré by sa v budúcnosti mohli stať veľkými osobnosťami.

V roku 1999 každý vedel, že sleduje dve také tenistky, o rok neskôr sa z víťazstva tešila ešte len 17-ročná Češka Dája Bedáňová, ktorá strmo stúpala hore a ja som sa smial a čudoval, keď si pri dvoch večeriach v reštaurácii Leberfinger objednávala vyprážaný syr v zemiakovom cestíčku s ryžou a tatárskou omáčkou.

V roku 2002 si srdcia všetkých zberačov získala Slovinka Maja Matevžičová, ktorá bola vždy pozitívne naladená a nikdy jej z tváre nezmizol úsmev. Skvelú kariéru jej však prekazili zranenia a dnes pôsobí ako trénerka.

Keď ubudli peniaze, turnaj zmizol z hlavného okruhu WTA, klesol na nižšiu úroveň ITF, menil názvy a tiež dejiská. Z Incheby sa presunul do novučičkého NTC. No pre divákov neprestal ponúkať zážitky a pre tenistky príležitosti.

Postupne sa napĺňal aj cieľ pomôcť slovenským hráčkam. Dokonale to využila napríklad Dominika Cibulková. V roku 2006 mala 17 rokov a ako talent štartovala na turnaji s dotáciou 75-tisíc dolárov vďaka voľnej karte.

S rebríčkovým postavením v tretej stovke by sa inak do hlavnej súťaže priamo nedostala. Celý týždeň predvádzala skvelý tenis, čo korunovala senzačným triumfom. Slovensko spoznalo nového miláčika a toto víťazstvo ju katapultovalo k neskorším fantastickým úspechom.

Bratislava objavila aj Jamrichovú a Pohánkovú

Po Cibulkovej uspeli na Slovak Open aj Anna Karolína Schmiedlová a Viktória Hrunčáková (vyhrala ešte za slobodna s priezviskom Kužmová), no turnaj sa hral na trnavskej antuke.

Jesenný termín turnaja je výborný. Láka totiž aj zaujímavé hráčky, ktoré z rôznych príčin bojujú o hlavnú súťaž na úvodné grandslamové podujatie roka Australian Open, kde má garanciu len stovka najlepších.

Ja sa však do hľadiska NTC vždy teším najmä na slovenské tenistky. Zaujíma ma, ako a či sa za rok zlepšili. Uplynulé ročníky totiž ponúkali nádej, že slovenský ženský tenis sa má opäť na čo tešiť.

Predvlani Bratislava objavila Renátu Jamrichovú a vlani Miu Pohánkovú. Vekom obe juniorky, pre ktoré mala byť táto kategória turnajov ITF ešte príliš hlbokou vodou. No dnes 17-ročná Jamrichová sa v uplynulých dvoch ročníkoch dostala vždy do semifinále a Pohánková vlani medzi najlepších osem. To mala len 14 rokov.

Ale to, čo predvádzajú obe hráčky Národného tenisového centra tento týždeň, je úžasné.